El Rápido!
Dúfam, že Jopova manželka Glenda, mimochodom Kubánka, ktorá v reklame na rýchly internet od UPC tvrdí, že je muy rápido, nemá na mysli, že je taký rápido ako všetko na jej rodnej Kube. A najmä reťazec rýchleho občerstvenia ktorý je rápido skutočne len podľa názvu. Jeho nespornou výhodou je však fakt, že podobne ako oná americká sieť rýchleho občerstvenia, má rovnaký základ menu vo všetkých pobočkách naprieč celým ostrovom a tak máte zaručené, že vás neprekvapí.
Vieme teda, že v El Rápide rýchle obslúženie očakávať nemôžeme. Rovnako, na rozdiel od etablovaných fastfoodov netreba očakávať ani prehnanú čistotu, ale veď sme na Kube. Toalety majú zato väčšinou relatívne použiteľné, opäť, berúc do úvahy kde sme. Servírovať vám budú pizzu, sendviče, hot-dogy či nejaký ten burger. Všetko hnedo-ružovo-biele, vo výnimočnom prípade budú mať aj kečup.
Zatiaľ čo bežný fastfood funguje tak, že si niečo objednáte a hneď to aj dostávate na tácku, v El Rápide si objednáte a čakáte päť až desať minút, kým vás personál nezavolá, že svoju objednávku máte hotovú. Hneď však dostanete nápoje, pričom pozor, bez akýchkoľvek problémov tu kúpite vychladené pivo. Bonus bod pre El Rápido! No v momente, keď nebude poruke nič iné, budete s radosťou ďakovať aj za toto požehnanie v podobe lacného, dostupného a, relatívne rýchleho jedla. Opäť raz musíme dodať, že na Kubu sa predsa nechodí za jedlom!
(testované v Cienfuegos, Trinidade a Santiago de Cuba)
Ako do Trinidadu?
Druhý sviatok vianočný začínal podobne ako ten prvý - poraňajkovali sme, pobalili sa a rozložili sme sa na terase, kde sme vysedávali asi do pol dvanástej, čakajúc na chvíľu, kedy sa zdvihneme a vyberieme sa na terminál Viazúlu do Trinidadu, kde sme mali zahovorenú casu u nejakých známych našej domácej. Týmto by som rada pozdravila Jésusa, nášho suseda z vedľajšej izby, s ktorým sme niekoľkokrát konverzovali na rôzne témy a ktorý nás vždy rozosmial svojou šialenou gestikuláciou a obrovskou zásobou citoslovcí, ktoré vynahrádzali jeho minimálnu znalosť angličtiny a našu minimálnu znalosť špalnielčiny. Nakoniec sme sa ale stretli niekde na polceste a podarilo sa nám navzájom si porozumieť. Ešteže tak!
Kým sme sa však dostali do ďalšieho bodu našej cesty, užili sme si opäť ďalšie dobrodružstvo, čo však na Kube nie je žiadnym prekvapením. Keďže sme boli bodom, kde sa pristupuje do linky, prišli sme s asi dvojhodinovým predstihom na autobusovú stanicu. Tam sme si sadli a čakali, kedy príde autobus. Postup mal byť nasledovný: vystúpia tí, čo to majú namierené do Cienfuegos a vodič podľa počtu voľných miest oznámi predavačke lístkov počet ľudí, ktoré môžu pristúpiť do autobusu. Tá predá lístky a ide sa. Jednoduché? Aj my sme si mysleli.
Prvý autobus nemal žiadne voľné miesta. Čakali sme ďalej. Druhý autobus už voľné miesta mal. Mohli sme tušiť, že aj tu zaúraduje povestná kubánska prešibanosť, ale pokazení európskym poriadkom a systémom sme ju akosi nepredpokladali. Veľká chyba. Ľudia smerujúci do Cienfuegos vystúpili a vodič si zrátal voľné miesta. No namiesto toho, aby sa začali predávať lístky v pokladni, púšťal vodič do autobusu tých, ktorí mu peniaze za lístky strčili do vrecka. Veď prečo by si nemal zarobiť aj päťnásobok svojho mesačného platu na jedno posedenie, že? (Áno, je to šialené, ale priemerný plat v službách v čase nášho pobytu bol od 15 do 20 konvertibilných pesos na mesiac.) Nejaké to percento sa ušlo pani z pokladne a žiadni stroskotaní turisti už nikoho netrápil.
Chvíľku sme zanadávali, niektorí to prešli mávnutím ruky, ako môj salámista manžel, iní, ako ja, hromžiacim monológom o trvaní dobrých desať minút. Napokon sme sa všetci stroskotanci, bolo nás sedem, zišli do jedného hlúčika okolo chlapíka, ktorý vyhlásil, že dostal ponuku od taxikára. Že nás odvezie za rovnakú cenu ako autobus, teda 6 converitbles za osobu. Ponuka to bola fajn, len som rozmýšľala, či má aj ďalšieho kolegu čo nás odvezie, predsa len, siedmi plus vodič sa do jedného auta nezmestíme, či?
Veruže sme sa zmestili. Odviezli sme sa v starom americkom aute, ktoríé držalo pohromade skutočne iba silou vôle. Samozrejme v kufri bolo veľa batožiny, teda tá by sa aj zmestila, ale majiteľ tam mal ešte náhradné koleso a nejaké ďalšie haraburdie. A tak ujo aby kufor zavrel, zobral motúz a zviazal kryt s karosériou. Motúzik sa asi v polke cesty rozviazal, chvíľku plápolal vo vzduchu a potom sme zastavili, aby ho náš vodič opäť zaviazal. Ale došli sme. Auto bola zvnútra iba škrupina, boli sme radi, že nám počas cesty neodpadli dvere a žiadna pružina zo sedadla nevyšprngla do zadku a ku koncu cesty sa už bavili z klimatizácie, ktorú tvoril nefungujúci ventilátor prilepený na palubnej doske.
Ale dorazili sme, dokonca skôr ako autobus a na dôvažok aj s perfektným zážitkom! Po mojom nasrdení z počiatočných nepríjemností už nebolo ani stopy a na kameňmi vykladanú ulicu Trinidadu vedľa autobusovej zastávky som už vystupovala so širokým úsmevom na tvári. Tak sa ukáž, Kuba, čo máš pre nás pripravené najbližšie!
