Je to dobrá základňa na spoznávanie Azurového pobrežia ak máte poruke auto a nemáte potrebu byť v predraženom Monaku či preľudnenom Nice. Pohodová nálada a pokojný život v tejto malej provensálskej komúne ju predurčujú pre rodiny s deťmi a dovolenkárov, pre ktorých nočný život znamená chutná večera a romantická prechádzka. Villefrance-Sur-Mer sa rozkladá na kopcoch, ktoré strmo padajú až do mora, pláž je len úzky kamenistý pás medzi morom a cestou. Strmý útes pokračuje aj pod vodnou hladinou a vytvára jeden z najhlbších prírodných prístavov – od 95 až po 500 metrov a tak v ňom môžu bezpečne zakotviť aj tie najväčšie lode.
Má za sebou bohatú históriu: osídlené bolo už v praveku a v prístave si robili pauzy počas plavieb na západ Stredozemného mora starovekí Gréci aj Rimania. Za svoj vznik môže mesto ďakovať Karolovi II. z Anjou, ktorý posmelil obyvateľov neďalekého Montoliva, aby sa nebáli osídliť aj územie bližšie k pobrežiu, ktoré bolo treba chrániť pred nájazdmi pirátov. Z Villefranche sa stal slobodný prístav, ktorý na základe výsad vyberal dane a poplatky za kotvenie lodí až do 18. storočia. Od štrnásteho storočia sa o takzvané Nicejské vojvodstvo, do ktorého územia patrilo aj Villefrance, sporili Svätá ríša rímska a Francúzsko. V 18. storočí klesol jeho význam vďaka tomu, že v neďalekom Nice sa vybudoval veľký prístav a vo Villefranche ostali kotviť len vojenské lode. Mimochodom, koncom 19. storočia tu kotvili ruské vojenské lode a v starej budove miestneho lazaretu založili oceanografické laboratórium. V rokoch 1948-1966 tu zasa kotvila americká 6. Flotila. Vilu tu má Tina Turner, ktorá Villefranche-Sur-Mer údajne navštevuje pravidelne na jeden víkend v mesiaci.
Na tomto mieste sme sa stretli aj so švagrinou a jej rodinou. Prvý deň sme dokonca absolvovali spoločne na pláži, ale, asi som to už spomínala, na pláži nedokážem len tak obsedieť. Prvý deň sme mali zážitok zo synovcovho prvého kontaktu s morom, veľmi ho napríklad prekvapilo, že bolo slané. Ale na druhý deň nás už s mužom svrbeli topánky a tak sme sa ráno vybrali na železničnú stanicu, kde sme si kúpili celodenný lístok na voľné jazdy po celom šírom okolí a vybrali sa poznávať.
Sediac vo vlaku sme rozmýšľali, či sa zastavíme v Cannes, v ktorom sme prestupovali. Keď sme však videli obrovský dav ľudí na nástupištiach, zhodli sme sa, že podobne bude vyzerať aj celé mesto a tak sme to radšej nechali tak a odviezli sa po pobreží smerom na západ do mesta Saint-Raphäel. V centre mesta sme poobivovali jeho baziliku a neďaleko nej si dali rýchly obed v miestnom McDonalde. Aby sa Francúz, pre ktorého je stolovanie hotová bohoslužba, necítil ani v rýchlovýžerovni vybavený prirýchlo, na všetko jedlo je v ňom čakacia doba asi štvrťhodiny. Na francúzske pomery stále fastfood. Potom sme sa prešli po peknej drevenej prímorskej promenáde a postupne sme sa dostali až do vedľajšieho mesta Frejus, ktoré od Saint-Raphäela delí malý mostík cez úzku riečku. Vo Frejuse dovolenkovali už rímske légie a dodnes láka nielen výletníkov, ale aj umelcov. V októbri roku 1799 tu počas návratu z Egypta pristál Napoleon.
Opäť sme sa vrátili na železničnú stanicu, tentokrát nasadajúc na vlak opačným smerom – do Monaka. Vystúpili sme však už v Antibes, ktoré osídlili už dávni Feničania. V súčasnosti tu má svoje letné sídla európska smotánka, ktorá sa zaľúbila do prírodných krás tejto časti Francúzska a v Antibes má svoje vily a apartmány. To, že sa miestnym darí, je vidieť rýchlo pri pohľade na miestny prístav, ktorý je plný drahých žiarivo-bielych jácht.
Pri prechádzke mestom nás zaujal malý kamenný zámoček. Ako sa ukázalo, v starom Chateau Grimaldi, ktoré kúpilo mesto v roku 1926, žil pol roka Pablo Picasso, ktorý prišiel do Antibes navštíviť kolegu maliara Geralda Murphyho. Počas svojho pobytu toho mnoho namaľoval, vyhnietil z hliny a dokonca vytvoril aj niekoľko gobelínov. Časť zo svojich výtvorov pred odchodom zveril mestu, ktoré zo zámočku spravilo Picasovo múzeum.
Z Antibes sme sa vrátili do Villefranche-Sur-Mer, kde sme sa stihli ochladiť v bazéne po celodennej horúčave na cestách a večer sme si vymenili zážitky so svokrom a švagrinou, ktorí boli s najmladším členom výpravy pozrieť neďaleké delfinárium.
Pri večeri sme sa dohodli, že nasledujúci deň si pôjdeme pozrieť Monako.
