Opäť sme vedeli, že večer už budeme tráviť na Azúrovom pobreží, už sa tam len dostať. Zvolili sme si cestu lemujúcu juhovýchodné pobrežie Francúzska, pričom našou prvou zastávkou bol staroveký rímsky akvadukt neďaleko mesta Remoulins asi dve a pol hodiny cesty z Carcassonne.
Pont du Gard
Gardský most si svoje meno požičal od rieky Gardon, cez ktorú sa tiahne. Postavili ho v starovekom Ríme ako súčasť Nimského akvaduktu, ktorý meral až 50 kilometrov. Dodnes je najvyšším z antických rímskych akvaduktov a turisti ho môžu obdivovať v podobe, v akej si ho pamätali aj miestni obyvatelia v prvom storočí nášho letopočtu.
Akvadukt je vysoký takmer päťdesiat metrov a má tri úrovne. Predpokladá sa, že v čase, kedy cez neho tiekla voda, zásoboval mesto Nimes dvesto miliónmi litrov čerstvej vody denne. Plne sa využíval sa až do štvrtého storočia nášho letopočtu, z dôvodu slabej údržby vydržal v obmedzenom režime fungovať ešte dve storočia, potom sa postupne úplne upchal nánosmi z vody. Za to, že sa v takmer nezmenenej podobe zachoval až do dnešných dní vďačí faktu, že aj po tom, čo prestal zásobovať Nimes vodou, stále fungoval ako most, pričom kto chcel cez neho prejsť, musel zaplatiť poplatok.
Rok 1620 nebol v histórii Pont du Gard tým najpríjemnejším, akvadukt bol vážne poškodený po tom, čo sa cez neho snažil vojvoda Henrich II. Rohanský preniesť veľké a ťažké delá v bojoch proti Hugenotom. Časti podporných oblúkov mosta preto zbúral, čím ich zúžil a tým narušil jeho statiku. Už-už by sa bol takmer úplne zrútil, keby ho nezachránil cisár Napoleon III., ktorý miloval všetko, čo bolo rímske. Pont du Gard navštívil v roku 1850, následne schválil rekonštrukčné plány architekta Charlesa Laisného a zo štátnej kasy zafinancoval nákladnú a rozsiahlu obnovu mosta, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1855-1858. K akvaduktu pribudli schody, ktoré umožňovali prístup pre turistov.
Za posledných stopäťdesiat rokov sa uskutočnilo niekoľko ďalších podporných rekonštrukčných prác, ktoré preverili záplavy v druhej polovici dvadsiateho storočia a posledné v roku 2002. Dodnes stojí, ba čo viac, stal sa obľúbenou turistickou atrakciou. Pred akvaduktom dnes stojí parkovisko, výborné (a klimatizované) turistické informačné centrum, niekoľko obchodov a reštaurácia. Po krátkej prechádzke kamenistým terénom sa dostanete na najvyššiu úroveň akvaduktu, po ktorej sa môžete prejsť a rozhliadnuť sa po okolitej krajine. V lete tu slnko praží jedna radosť a tône stromov sa tu nedočkáte, niečo na ovievanie, klobúk a zásoby vody sú nevyhnutnosťou. Priznám sa, ešte nikdy som nikomu nezávidela tak, ako dovolenkárom kúpajúcim sa v rieke Gardon pod mostom...
Arles
Z Pont du Gard je to do Arles čo by kameňom dohodil. S ďalším mestom z tohto výletu, Veronou, majú spoločné to, že niektoré ich pamiatky a plán mesta sa zachovali do dnešných dní, pretože stredoveké obyvateľstvo si antické mesto len mierne „upravilo“.
Arles vzniklo už v siedmom storočí pred naším letopočtom a k jeho rozkvetu prispel cisár Augustus, ktorý ho protežoval proti konkurujúcemu Marseilles. Darilo sa mu až do štvrtého storočia nášho letopočtu, za Konštantína v ňom postavili kúpele a prosperitu obyvateľov mesta možno pozorovať aj na bohato zdobených hroboch miestneho cintorína.Potom však prišli barbari a bolo po dobre, kedy Arles prekvital. V neskorom stredoveku sa mu našťastie podarilo opäť sa postaviť na nohy.
Mesto sa môže pochváliť hneď dvomi divadlami: rímskym divadlom a amfiteátrom, pričom obe pochádzajú z prvého storočia nášho letopočtu. Rímske divadlo dokázalo privítať až desaťtisíc návštevníkov. Do amfiteátra sa ich zmestil dvojnásobok – davy ľudí sa chodili pozerať na to, ako gladiátori zápasili proti sebe a proti divým zvieratám. V stredoveku sa z neho stala pevnosť, ktorá vo svojich útrobách chránila až 212 domov.
No Arles v sebe nesie aj veľký kus novodobej histórie výtvarného umenia: V rokoch 1888 až 1889 tu žil maliar Vincent van Gogh, ktorému sa veľmi páčila atmosféra mesta, ktorú rád zobrazoval najmä v odtieňoch žltej, elektrickej modrej a levanduľovej. V Arles namaľoval aj druhú sériu svojich známych slnečníc a mnoho pohľadov na mesto, ktoré sa dajú identifikovať aj dnes.
Mesto odporúčam milovníkom umenia a príjemných romantických zákutí. Je to zaujímavá zastávka po ceste na Azúrové pobrežie, ktorá stojí nielen za letmý pohľad, ale aj krátkodobú známosť.
