Prechádzka k Hotel Los Jasmines
Prvé popoludnie sme vyhradili prechádzke popri hlavnej ceste, ktorá viedla dedinou a neskôr sa vinula kopcom popri tabakových poliach až smerom k hotelu na jeho kopci. Cestou nás míňali autá aj traktory. Asi dvakrát sa zrazu spomedzi tabakových listov na poli vynoril miestny farmár, ktorý nám chcel predať svoje domáce cigary. Bol to poriadny šok, predstavte si pokojné prostredie, nikto navôkol, iba jedna kozička priviazaná o kôl na lúke a zrazu, z ničoho nič, neviete kde sa vzal, pred vami stojí človiečik v károvanej košeli a širokom klobúku...
Priamo k hotelu sme nakoniec nedošli. Pôvodne sme plánovali si trochu zaplávať v bazéne, ktorý je vraj prístupný aj pre verejnosť, no v týchto nadmorských výškach fúkalo viac, než by nám bolo príjemné. Preto sme svoj plán poupravili a zastavili sa v krásnom paladari, kde sme si dali neskorý obed. Tentokrát to už bola veľmi dobrá skúsenosť a obedovali sme na teraskách na strmom svahu s panoramatickým výhľadom na celé údolie.
Prechádzka po miestnych farmách
Aj keď nás zobudilo mimoriadne chladné ráno, do desiatej, kedy sme mali objednanú pešiu prehliadku miestnych fariem, sa stihlo vyčasiť. Pred budovou jednej z miestnych cestovných kancelárii sa nás zišiel asi tucet exemplárov túžiacich spoznať ako sa zarába na roľnícky chlebíček tu. Vstup do záhradkárskej časti dediny vedie cez ulicu, na ktorej je futbalové ihrisko, niečo ako vonkajšia posilňovňa s rôznymi prístrojmi na cvičenie a niekoľko ošarpaných obchodov, kde sa potraviny vydávali na základe prídelovej knižky. Nám bolo dosť zrejmé, čo tá prídelová knižka je, no naši kolegovia zo západu mali problém tento koncept pochopiť. Slovné spojenie „ration book" si oni vyložili ako „Russian book" a nechápali, čo tu miestni robia s nejakými ruskými knižkami. Nakoniec sme si všetci vyjasnili, že tu ľudia skutočne nenosia do obchodu ruské originály Puškina či Gogoľa, ktoré im následne vymenia za jedlo...
Po asi poldruha kilometri sme prišli na farmu, kde sa v stodolách sušil tabak. Aktuálne bola prázdna, pretože tabak rástol na poliach a v stodole bol len jeden veľký moriak. No hneď potom sme sa konečne dostali do letnej kuchyne jednej farmárskej rodiny. Teta tam varila kávu a čakali sme na farmára, ktorý nám mal prezradiť všetko o výrobe cigár. Dozvedeli sme sa, že svoje tabakové výrobky môže vyrábať až po tom, čo štátu predá svoju kvótu tabakových listov. Tá bola pre Herarda, nášho farmára, 2000 kíl tabaku ročne. Vraj sa to rovná 35 tisícom rastlín. Listy, ktoré neodovzdá, vysuší. Keďže nie je veľká továreň v Havane, nemá k dispozícii viacero listov z rôznych častí Kuby ani listy fermentované tri až štyri roky. No aj tu sa prejavuje typická kubánska vynaliezavosť a Herardo má svoj vlastný recept ako dodať cigarám ich špecifickú chuť. Ten je v jeho rodine 100 rokov, každá farma má takýto svoj recept. Vyvarí vodu, naleje do nej med a rum, schladí túto zmes a potom ňou pokropí vysušené tabakové listy. Zabalí ich do igelitového balíčka a nechá jeden rok fermentovať. V továrni v Havane použijú len vodu, ale zato listy fermentujú aj štyri roky. V podstate farmár robí single malt whisky, zatiaľ čo továrne v Havane robia koňak X.O.. Nuž tento konkrétny farmár používa na fermentáciu rum, lebo z tabakových listov vytiahne až 30 percent ich obsahu nikotínu. Potom z listov vyberie stopku, v ktorej je 60 perecnt nikotínu. Jeho cigary tak majú vo výsledku podstatne nižší obsah nikotínu, aspoň tak tvrdí.
A potom nám ukázal, ako sa taká cigara šúľa. Robí sa z troch častí: výplň, spodný obal, ktorého je výplň naľúšaná a potom vrchný obal, ktorý tvorí ten najkrajší list. Práve v ňom je zabalená celá cigara. Samotná cigara sa šúľa veľmi rýchlo, avšak po obalení do spodného obalu sa musí na 45 minút vložiť do drevenej formy, aby si zachovala svoj tvar aj potom, čo sa odstrihne jej časť, z ktorej sa fajčí. Až potom sa vyberie z formy a následne zabalí do vrchného obalu. Aj sme ochutnali, spolu s čerstvo namletou, uvarenou a prefiltrovanou kávou. Kúpili sme si uňho balíček desiatich cigár zabalených v banánovom liste za veľmi priateľskú cenu 20 CUC. Keďže transakciu som robila ja, ujo farmár mi potriasol rukou a mohli sme sa vydať ďalej. Mimochodom, v tejto časti krajiny filtrujú vodu pomocou vápencového umývadla bez otvoru. Do vápencového bloku s jemnou priehlbinou sa vleje voda, ktorá postupne prenikne všetkými pórmi kameňa a začne z jeho druhej strany kvapkať do pripraveného vedra.
Prešli sme sa k ďalšej farme, ovocnej, kde sme sa dozvedeli niečo o miestnom poľnohospodárstve. Tabak sa pestuje od septembra. Semiačka sú také malé, že ich najprv len tak rozhodia na pole a potom, keď trochu podrastú, ich vysadia a rovnomerne uložia do hriadok. V lete potom v tých istých hriadkach pestujú kukuricu. Tá sa však pestuje aj v zime, aby chránila fazuľu. Videli sme aj banánovníky a platany, z ktorých plodov sa robia povestné banánové čipsy, jedno z typických jedál tunajšej kuchyne. Na Kube ich volajú manzana platana. Keď sme uvideli juku, nechápali sme, prečo pestujú na poli okrasnú rastlinu, no v zápätí sme sa dozvedeli, že juka sa tu nepestuje na okrasu. Miestni jedia jej korene, ktoré sa vykopú a chutia v podstate ako zemiaky, akurát majú vláknovitejšiu štruktúru.
Ďalej sme videli ražeň visiaci na strome nad uhoľnou pahrebou, na ktorom sa opekalo prasiatko. Buď sa je len tak, opečené a posolené, alebo sa plní ryžou a fazuľou. A ďalej po ceste mal niekto vo vreci pripraveného kohúta na kohútie zápasy. Ako sme sa dozvedeli, samotné kohútie zápasy tu nie sú nelegálne, nelegálne je len stávkovanie na víťaza.
Prechádzka okolo vápencových masívov
Keďže ani dopoludňajšou prechádzkou neboli naše túlavé topánky uspokojené, po obede sme si dali asi desaťkilometrovú trasu okolo hlavného vápencového masívu, v ktorom je jaskyňa. Pôvodne sme sa chceli prejsť k prehistorickej nástennej maľbe, prehistorickej len podľa motívu a nie pôvodu. Pochádza zo šesťdesiatych rokov a šesť rokov ju maľoval žiak Diega Rivieru (našinec ho bude skôr poznať ako životnú lásku Fridy Kahlo). Normálny človek tam pôjde z druhej časti cesty, my sme si najprv obišli celý národný park a po asi šiestich či siedmich kilometroh sme konečne videli onú maľbu.
Míňali nás samí ľudia na koni, len my sme si k tej horúčave terigali zapráčenou červenou cestou peši. Červený piesok z topánok som vysypávala ešte dva dni. Po ďalšom kilometri sme našli kemp, v ktorom bolo drobné kúpalisko. Akosi sa nám nežiadalo riskovať čistotu miestnej vody a tak sme si dopriali iba pivo z baru, v ktorom to smrdelo ako na verejných záchodoch. Aspoňže pivo bolo v plechovke. Občerstvení a oddýchnutí sme potom prešli ďalšie tri kilometre späť do Viñales.
Na izbe sme skonštatovali, že sme si pozreli všetko, čo sa dalo a s pokojným svedomím sa môžeme vydať smerom tentokrát na východ, do Cienfuegos.
