Jedným z nich je republika Mari El, ktorá sa nachádza na sever od Volgy, medzi Nižným Novgorodom a Kazaňou. Ak ste o nej v živote nepočuli, nič sa nedeje, ani väčšina obyvateľov Ruska netuší, že takáto republika je súčasťou ich federácie. Rozlieha sa na dvadsiatich troch tisícoch kilometroch štvorcovyých a žije v nej sedemstotisíc obyvateľov. Nájdete v nej 476 riek a vyše 700 jazier. Fínsko pripomína aj svojou rovinatosťou a tam prirovnania končia. V zime je tu do mínus dvadsať, zatiaľ čo priemerné letné teploty sa pohybujú v rozpätí od 18 do 20 stupňov. Obývajú ju Marijci, ktorí svojou etnicitou patria medzi ugrofínske kmene. Ich jazykom, ktorý sa zapisuje modifikovanou cyrilikou dodnes hovorí pol milióna obyvateľov. Majú špecifické črty, veľmi jemne šikmé oči a okrem Ruska sa ich malá menšina nachádza na Ukrajine a v Estónsku.
Nočný vlak nás prepravil z Moskvy do hlavného mesta republiky Mari El, Joškar-Oly, v ktorom žije asi tretina obyvateľov krajiny. Je to mimoriadne zaujímavé mesto, v ktorom sa naplno realizoval prezident republiky. Ruské mestá do svojho priestoru rady umiestňujú rôzne sochym, niekedy to človek chápe, inokedy nie. Mari-El patrí do kategórie, ktorú som nedokázala úplne pochopiť. Napríklad má sochu Puškina spolu s Eugenom Oneginom.
Už spomínaný prezident republiky, Leonid Igorovič Markelov, je vskutku zaujímavá postavička, úrovňou svojskosti a láskou k extrémnemu staviteľstvu sa vyrovná čečenskému prezidentovi Ramzanovi Kadyrovovi, aj keď Markelov je našťastie väčší pacifista. Jeho veľkým vzorom je údajne Lorenzo Medicci, známy mecenáš umenia z obdobia Talianskej renesancie, ktorý má v meste svoj pamätník. Kade cestuje, všade naberá inšpiráciu, ktorú potom pretavuje do šialených architektonických návrhov v centre Joškar-Oly. Niektoré realizované návrhy sú v podstate celkom trefné a ruské, napríklad táto replika Spasskej veže moskovského kremľa:
Prípadne budova banky v ľahko ruskom štýle (až na tie bočné vežičky):
Pán prezident očividne navštívil niekoľko hanzových miest a ich architektúrou sa rozhodol inšpirovať pri návrhu nábrežia rieky Malá Kokšaga (mesto sa kedysi volalo aj Cárokokšajsk či Krásnokokšajsk), ktorá mestom tečie a tak, nech sa páči, prímorská hanzeatická architektúra v ruskom prevedení. Prechádzku mestom sme absolvovali v skorých ranných hodinách, bola nám poriadna zima, vonku bolo hlboko pod nulou a v meste nie a nie nájsť miesta, kde by sa dalo zohriať sa. Minimálne nie v jeho centre. Uprostred tejto bizarnej výstavby sa totiž nenachádza jediná reštaurácia či kaviareň, nieto ešte obchody. Nábrežná promenáda a všetky budovy vôkol nej sa správajú skôr ako kulisy, než organická časť mesta. Najsmutnejšie je, že napriek svojej relatívnej novosti je na nich už po pár rokoch vidieť chvatnú a nekvalitnú prácu, kachličky opadávajú, na omietke vidno stopy po zatekaní a praská.
Áno, vidíte správne, Grace Kelly a knieža Rainier III. Poriadne dlho som sa zamýšľala nad tým, čo má monacký kniežací pár spoločné s republikou Mari El, či mestom Joškar-Ola. Až pátraním v internete som sa dočkala odpovede: socha stojí oproti obradnej sieni sobášnej matriky a týchto dvoch si mesto vybralo ako symbol spokojného a silného manželstva.
Pokračovali sme v prehliadke ďalších budov mesta. Občas mi to naozaj pripadalo, že si pán prezident pozrel nejakú budovu a povedal si, super, presne takúto chcem mať doma. Vrcholom je námestie v talianskom štýle s orlojom a sochou Lorenza Mediciho. Nedá mi sa s vami nepodeliť o báseň, ktorú pri príležitosti odhalenia tejto sochy vytvoril pán prezident. Našla som ju na blogu ruského blogera Varlamova a pokúsim sa o umelecký preklad z ruštiny do slovenčiny:
Lorenzo Medici - zoznámte sa!
Bankár, známy mecenáš
A on je, samozrejme vinný za to,
že na vládnej webstránke
v sekcii Marijských anomálií
dnes môžeme vidieť
majestát Talianska.
Radšej ponechám ďalej bez komentára. Zo všetkých miestnych monumentov sa mi najviac páči kocúr - Joškin Kot, ktorý zároveň evokuje názov mesta a zároveň je ruskou slovnou hračkou, zvolaním vyjadrujúcim prekvapenie, zhrozenie, slovenským ekvivalentom bude niečo ako "Pre Kristove rany!", ruským frazeologickým synonymom známe "Jolki-Palki!". Joškin kot je aj názov vodky, ktorá sa vyrába v republike Mari El a je to asi ten najlepší suvenír, ktorý si z nej môžete odniesť.
No, toť ľúbivé historické centrum. Samozrejme, v momente, kedy sa presuniete do bežných ulíc mesta, čakajte rozbité chodníky, blato a univerzálny bordel každého ruského mesta. Chcela by som napísať, že megalománia výstavby v centre - vrátane vlastného kremľa, ktorý v Joškar-Ole nikdy nebol a jej kontrast so šeďou a opotrebovaním zvyšku mesta je hanbou, ale Joškar-Ola nie je výnimka. Mnohé ruské mestá trpia týmto syndrómom - majú krásne historické centrum mesta, len kým sa doň dostanete, povedzme z letiska, či železničnej stanice, uvidíte tú šeď každodennosti a všadepríromný zub času.
Ale na veselšiu tému. Môj muž sa pred odchodom prudko zamýšľal, ako strávime náš deň v Joškar-Ole i lustrovaním po internetoch zistil, že sa môžeme venovať agroturizmu. Agroturizmus na ruský spôsob? Jasné, povedali sme si. A tak sme sa skontaktovali s farmou v jednej z dedín asi hodinu cesty od Joškar-Oly a dohodli si exkurziu okolitých polí na konskom chrbte. Dostal sa nám komplexný balík služieb: za cenu, ktorá by dnes zodpovedala asi tridsiatim eurám na osobu nás tam aj späť odviezlo žiguli rubínovej farby (to si nerobím srandu, takýto popis nám prišiel mailom), absolvovali sme prehliadku stajne, asi hodinovú jazdu na koni pomalým tempom a následne aj obed v miestnej jedálni.
Slečna, ktorá nám ukázala kone a dala nám krátku lekciu jazdy, bola typická Márijka. Miestne kone sú ťažné, veľké a mocné. Poukazovala nám všetky kone v stajni, o každom niečo porozprávala.
Inštruktáž bola prekvapujúco rýchla. Chvíľku sme si s našimi koníkmi pochodili v stajni, aby sme si vyskúšali "ovládanie", ale veľmi rýchlo sme zistili, že sú vlastne naprogramované na vozenie podobných turistov ako my s minimálnymi skúsenosťami a fungovali na princípe: nasleduj konský zadok pred sebou. Prechádzka na koňoch po zasnežených poliach ale bola príjemná, priam až romantická, keď sa okolitá dedina človeku stratila z výhľadu.
Povozili sme sa na koňoch, najedli, trochu popozerali dedinu navôkol a rubínové žiguli nás odviezlo späť do Joškar-Oly. Navštívili sme v ňom miestne múzeum, kde toho veľa nebolo, poprechádzali sa po námestí a nakoniec zasadli na čaj a večeru do jednej z miestnych reštaurácií.
Opäť sa nám odkryla nová časť Ruska, o ktorej som doposiaľ nemala ani len tušenia. A v jeho popredí mesto mnohých čúd. Výlet za všetky drobné.
