A nie hocakej. Oáza Al-Ahsa je zapísaná na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO ako miesto, ktoré bolo dlhodobo osídlené už od mladšej doby kamennej. Napomohla tomu prítomnosť vody, ktorú neskôr miestni obyvatelia odvádzali pomocou kanálov na svoje polia. V okolí sa budovali studne, pevnosti, mešity a záhrady a voda veľmi pomohla rozvoju tohto regiónu. V rámci zápisu sa nachádza dvanásť rôznych lokalít, ktoré dohromady tvoria najväčšiu oázu na svete, ktorá má vyše dva a pol milióna paliem.
Ako sa dá takáto pamiatka pozrieť v praxi? Veľmi jednoducho. Šoférujete a obzeráte palmy zľava doprava a sprava doľava. V Emiráte Abu Dabí sme navštívili podobnú UNESCO oázu Al-Ain, tá ale bola podstatne menšia a hlavne prakticky obohnaná plotom. Že sme sa v nej stratili a ako nám cestu von ukázal miestny bezdomovec, o tom snáď niekedy nabudúce. V tomto prípade sme boli vyzbrojení mapami, GPS polohami a hlavne odporúčaním od kolegov UNESCO lovcov-zberačov, ktorí dané miesto už navštívili.
Krajina civilizácií
Asi najzaujímavejšou zastávkou je hora Jabal Al-Qarah v meste Al Hofuf. Z jednej strany džungľa paliem, a cez cestu pekné parkovisko, niekoľko reštaurácií a obrovský nápis Land of Civilizations. Celkom fajn vidieť aspoň nejaké miesto pripravené na turistov – v Saudi je to zatiaľ rôzne a vždy vie prekvapiť. K samotnej hore, ktorú tvorí niekoľko skalných stĺpov, ktoré vytvorili prirodzenú jaskyňu, sa dá dostať cez návštevnícke centrum, samozrejme po zakúpení lístka. Za svoje vstupné sa dostanete do múzea, ktoré rozpráva históriu civilizácií žijúcich na tomto mieste a do samotnej spleti uličiek pomedzi kamene. Chodníčky sú nanovo uťapkané, osvetlené a v zákutiach kamenných stĺpov je mnoho zaujímavých miest na fotenie. Služby dokonca poskytuje profesionálny fotograf. Chodníčkov pomedzi skaly je vraj presne 28 a spolu merajú poldruha kilometra. Ideálne miesto, kam sa ísť schovať pred páliacim letným slnkom, alebo spraviť krásne zábery počas jeho západu.
Pamiatky v rekonštrukcii
Bohužiaľ ďalšie z miest, ktoré sme plánovali navštíviť, sa rekonštruovali. A toto bolo leitmotívom celej našej cesty – mnohé z pamiatok, čerstvo či dávnejšie zapísaných na zoznam UNESCO, boli intenzívne rekonštruované. Človek by očakával, že sa najprv všetko pripraví a potom sa podá nominácia, ale nie, prečo by sme na to nešli naopak? Nevadí, mnohé návštevy boli o to dobrodružnejšie.
Odviezli sme sa do parku Jawatha, pri ktorom sa má nachádzať rovnomenná mešita zo 7. storočia, údajne najstaršia mešita v regióne. Vraj sa z nej už veľa nezachovalo, pár oblúkov a múrov, bola niekoľkokrát zrekonštruovaná, staré základy sú obstavané novými hlinenými múrmi, v mešite zaviedli elektrické osvetlenie. Aktuálne na nej prebiehali ďalšie rekonštrukčné práce, pričom vyzerá bohužiaľ až príliš ako nová. Dúfam, že aspoň vnútro uchováva jej pôvodné súčasti.
Neďaleký park využívajú miestni na prechádzky a pikniky. Má niekoľko kolotočov, mnoho stánkov s jedlami a nápojmi a dokonca prenajíma koberce a vankúše, ak si piknikuchtivý národ neprinesie tie svoje. Zelené plochy parku obkolesujú jazero v jeho strede, z ktorého strieka prúd vody. My sme si jazero obišli, popozerali, ako posedávajú a oddychujú miestni a vrátili sa do centra Al Hofufu, ubytovať sa v hoteli.
Prvýkrát počas tejto cesty sme sa zastavili v reštaurácii, vybrali sme si Dar Basma neďaleko hotela – ak by ste sa ocitli v Al Hofufe, rozhodne odporúčam, moderné prostredie, otvorené sedenie a veľmi chutné jedlo.
Na druhý deň sme si obišli Ibrahimov palác, ďalšiu z pamiatok patriacich pod zápis Oázy Al-Ahsa, bohužiaľ bol tak isto v rekonštrukcii, dnu sme nenahliadli, videli sme iba obvodové múry. Vyzeral veľmi podobne ako mešita Jawatha, len podstatne väčší. Postavili ho Osmani v šestnástom storočí nášho letopočtu, používal sa ako kasárne a vo vnútri by sa mala nachádzať mešita či hammam.
Ešte jedna pamiatka v rekonštrukcii
Z Al Hofufu sme to mali namierené do mesta Buraydah, kde sme potrebovali prespať, pretože hodinu cesty od neho sa nachádzajú historické petroglyfy. To znamenalo vrátiť sa do Rijádu a pokračovať smerom na severozápad do vnútrozemia. Krátku prestávku sme si spravili v časti Ad-Diriyah, v ktorej sa nachádza At-Turaif, prvé hlavné mesto dynastie Saudov. Založené bolo v 15. storočí, jeho význam vzrástol v 18. storočí a zničené bolo v roku 1818 počas útoku Osmanskej ríše na Arábiu.
Zaujímavosťou je, že aj keď kráľovská rodina znovuzskala kontrolu nad touto oblasťou, nehrnula sa do jej rekonštrukcie. Podľa všetkého za to môže wahábizmus – lokálna odnož islamu vyznávaná v Saudi, ktorý varuje proti modlárstvu a uctievaniu „starých“ vecí či miest. Zápis na zoznam svetového kultúrneho dedičstva asi pomohol túto dilemu vyriešiť a zároveň sa vymyslela koncepcia celej štvrti Ad-Diriyah, ktorá má spájať moderné so starým. Plán je zachovať historickú časť At-Turaif a okolo nej vystavať modernú štvrť s obchodmi, reštauráciami, hotelmi a kongresovým centrom – celú v rovnakých hlinených odtieňoch, aj keď s modernejšou architektúrou.
Nuž a v súčasnosti je to, áno, uhádli ste, jedno veľké stavenisko. Samotnú historickú časť je dosť náročné nájsť, nadávali na to aj ďalší kolegovia zbierajúci UNESCO pamiatky. Oficiálne parkovisko je asi kilometer od At-Turaifu, jedna časť cesty je uzatvorená, nikde žiadne šípky. Pomohli sme si mapou a zaparkovali na neďalekom parkovisku určenom prevažne pre robotníkov. Prešli sme sa asi päťsto metrov popri jednom z múrov a tam uvideli širokú pešiu cestu medzi dvoma budovami. Že sme správne, potvrdila aj skupina turistov, ktorú pri vchode vysadil ich sprievodca. Ako nám vysvetlil strážnik, ak by si to niekto nestihol všimnúť, stále to tam rekonštruujú, ale ruiny starého mesta sa dali pozrieť aspoň z vyhliadkovej plochy. Možno sa o pár rokov bude dať medzi nimi poprechádzať.
Týmto sme sa s Rijádom na tentokrát rozlúčili a vydali sa smerom do Buraydah.
