Ak by ste chceli navštíviť Santiago de Cuba priamo z Havany, museli by ste precestovať takmer 900 kilometrov. Toto mesto založil španielsky dobyvateľ Diego Velasquéz a na jednej z bočných uličiek pri srdci mesta, Parku Céspédes s krásnou katedrálou, nájdete balkón pomenovaný práve po ňom - Balcón de Velasquéz. Uvidíte z neho nielen na more, ale najmä na okolité domy, ktoré po vyčíňaní hurikánu Sandy pripomínajú skôr chatrče. V osemnástom a devätnástom storočí zažilo mesto prílev francúzskych emigrantov; mnoho z nich sem zamierilo z Haiti po miestnej rebélii otrokov. 26. júla 1953 sa tu, i keď s rozpačitým výsledkom, začala Kubánska revolúcia, keď skupina rebelov pod vedením Fidela Castra zaútočila na kasárne Moncada. Omnoho slávnejším momentom revolúcie bol 1. január 1959, kedy Fidel Castro na balkóne santiagskej radnice oznámil, že „La Revolúción" bola víťazná. Práve preto sú miestne silvestrovské oslavy také pompézne. Najprv sa však pozrieme na to, čo môžete v meste vidieť ešte pred zotmením.
V srdci Santiaga
Mesto má mnoho zaujímavých námestí a uličiek, v ktorých je radosť blúdiť. Najväčšie pamiatky ako Balcón de Velasquéz, Park Céspédes, Catedral de Nuestra Seňora de la Asunción nájdete pohromade a nech sa už odtiaľ vydáte ktorýmkoľvek smerom, vždy nájdete niečo zaujímavé. Určite môžem odporučiť prejsť sa do mestskej časti Moncada, kde sú rovnomenné kasárne a zároveň miesto začatia slávnej kubánskej revolúcie. Vedľa kasární je zaujímavá fontána s podobizňou José Martího, spisovateľa, novinára, filozofa, profesora, prekladateľa, slobodomurára, no najmä významnú osobnosť Kubánskej revolúcie a národného hrdinu. Veľká kocka fontány stojí na malom hranole a keď zo spodnej časti kocky tečie voda, zdá sa, že kocka sa vznáša na silnom prúde. Po ceste je pobočka obľúbenej kubánskej zmrzlinárskej siete Coppelia, kam ešte nedorazila segregácia turistov, vďaka čomu si môžete užiť chutnú zmrzlinu za pár centov.
Cementerio Santa Ifigenia
Nikde som nenavštívila toľko cintorínov, ako práve na Kube. Asi to bude tým, že v našich končinách o tak pompéznych hrobkách jednoducho nechyrovať. Toto miesto posledného odpočinku mnohých významných postáv kubánskej histórie sa nachádza na okraji západnej časti Santiaga a najlepšie je vziať si tam taxík. Na cintoríne potom len čítate mená celebrít pod, často až bizarnými, výtvormi z bieleho a šedého masívu. Odpočíva tu rodina Bacardí, manželka aj matka Antonia Macea, mnohí gneráli, dobyvatelia, no najmä sám veľký José Martí. Ten tu má monumentálne mauzoléum, ktoré stráži čestná stráž. Tá sa mení každú polhodinu. My sme sa pomýlili v čase zatvorenia cintorína, o piatej, nie o šiestej, tak sme akurát stihli pozrieť všetky veľké mená a presne pred piatou sme sa dostali k Martího mauzoléu, kde sa odohrával záverečný ceremoniál odchodu čestnej stráže.
Najprv podídu k večnému ohňu, ktorý horí asi pätnásť metrov od mauzoléa, a vlajke piati vojaci a rozmotajú šnúru. Potom pripochoduje vojak s bajonetom k dvom vojakom, v tomto prípade vojačkám, držiacim čestnú stráž pri mauzoléu a spolu odpochodujú k vlajke. Tá sa potom stiahne zo sťažňa a poskladá. Predpokladám, že ďalší deň ráno sa opäť vytiahne. Bolo to monumentálne a pompézne, no dôstojné. Celý ceremoniál sprevádzal reprodukovaný hudobný doprovod mimoriadne epického charakteru. Martí je tu priam idolizovaný a jeho kult trvá dodnes. Aj náš taxikár cestou späť taxikár prikyvoval, áno, Martí je náš národný hrdina.
Citadela San Pedro de la Roca, alebo Castillo del Morro
Zohnať taxikára, zjednať cenu a potom sa už len viesť za mesto, k moru. Vytesaná v útese sa hrdo týči citadela, ktorú postavili ako pevnosť, ktorá mala chrániť prístav v Santiagu. V zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO je zapísaná ako najzachovalejšia španielska protipirátska stavba zo 17. storočia. Ale podarilo sa im to teda tesne, dokončená bola v roku 1693, aj keď návrh pochádzal už z tridsiatych rokov sedemnásteho storočia. Vo vnútri veľa exponátov nečakajte, na stenách svietia skôr rôzne informačné tabuľky a grafy. Potom vás milo prekvapí zaujímavý zbierka mečov. Dozviete sa, že piráti neboli len takí piráti, ale že sa delili na pirátov, korzárov, filibustrov a bukanerov - áno, podľa tých posledných je pomenované kubánske pivo. Veľká kamenná pevnosť má niekoľko úrovní, spojených veľkými kamennými schodami. Na teplých kameňoch sa vyhrievalo mnoho malých jašteričiek so zakrútenými chvostíkmi.
Silvestrovské oslavy na kubánsky spôsob
Ak ma niečo prekvapilo, tak to boli silvestrovské oslavy. Kubánci to majú tak trochu podobné ako Rusi v tom, že ich najväčším zimným sviatkom nie sú Vianoce, ale Nový rok. Že sa niečo chystá, nám naznačovali už stánky na hlavnom námestí, ktoré sa postupne plnili rôznym tovarom. Predpokladali sme, že sa v nich budú predávať rôzne maškrty, ale mýlili sme sa. V mnohých síce bolo dostať kúpiť nejaké to alko aj nealko, ale vo väčšine predávali rôzne druhy ovocia, torty a koláče. Ešte sme videli vyložené obrovské konzervy za 80 pesos nacionales a dlho sme hútali, čo by v nich mohlo byť. To, že je sviatok, nám ukazovala aj obsluha reštaurácie, kde sme sa zastavili na večeru: boli v poriadne povznesenom stave a mnohí z nich dojedali zvyšky po hosťoch priamo na servírovacom stole v jedálni...
Pomaly sa zotmelo. Prvé dve hodiny večera sme sedeli v Parku Cespédes, popíjajúc pivo a sledujúc ľudí prechádzajúcich okolo. Väčšina bola veľmi pekne vyobliekaná, obzvlášť malé deti, ale ani dospelí nezaostávali. Opäť sme si všimli všadeprítomný trend nosenia britských vlajok. Polemizovali sme nad oným nedostatkom všetkého na Kube, keď ľudia boli skutočne pekne vyobliekaní, aj keď je možné, že toto boli ich ekvivalenty tých najkrajších nedeľných šiat do kostola, keďže koniec roka je tu najvýznamnejší sviatok. Aj kvalita rôznych materiálov bola rôzna a niektoré veci vyzerali, že sa po pár praniach rozpadnú, ale v ten večer bolo celé Santiago do nohy oblečené najlepšie ako sa dalo.
Hodinu a pol pred polnocou začal na pódiu v parku kultúrny program, ktorý sme pracovne nazvali silvestrovskou besiedkou. Už len tá jolka chýbala. Normálna akadémia, moderovaná, väčšinou s tanečnými a spevýáckymi číslami, viacerými precítenými umeleckými prednesmi (žánrom u nás zabudnutým po páde socíku) a čítaným odkazom starostu Santiaga. Tanečné číslo bolo zaujímavé, pretože obsahovalo mnoho prvkov afro-kubánskeho folklóru, no miestami sme nedokázali všetku symboliku pochopiť. Ako príklad uvediem tanečnú etudu, ktorú som dokázala interpretovať iba slovami „Neovoniavaj ten čudný bubon, lebo z toho dostaneš epileptický záchvat!". Potom sme mali speváčku africkej operety a dokonca aj víťazku kubánskej verzie súťaže „Hlas". Nečudujte sa, licencia je anglická a preto to asi nie je v rozpore s ideológiou režimu. To, čo sa udialo posledných pár minút pred polnocou však bol čistý chaos. Päť osôb na javisku, niečo recitujú. Uprostred asi najotravnejšia dievčinka, akú sa im podarilo zohnať, preafektovane recitovala „Santiago, Santiago... neviem čo, maňana, Santiago, Santiago". A potom, no neviem či mali program zle načasovaný, alebo to tak malo byť, začala jedna žena recitovať a druhá do toho spievať, asi kubánsku hymnu, do toho vztyčovali vlajku a uprostred toho chaosu začali strieľať delobuchy, tak sme sa dovtípili, že asi už je ten nový rok. Nejaký novoročný odpočet? Ale prosím vás, a načo? Dôležité je, že nový rok Vám prinášajú Fidel a Raúl a zo záhrobia aj Che a Camillo. A José Martí! Nesmieme zabudnúť na Martího!
Predstavenie sme sledovali spoza osvetľovača a zvukárov, pričom bolo sranda sledovať ich prácu. Zvukári tam posedávali a chodili ich zdraviť asi ich všetci známi, zatiaľ čo opodiaľ stál režisér, mäsitý pán odetý celý v bielom, vrtiac hlavou soptil nad neschopnosťou osvetľovača. Dával mu jednu inštrukciu za druhou, lebo bol jemne neschopný a ako sa večer blížil ku svojmu vrcholu, poslal ho vyberanými španielskymi termini technici kade ľahšie a sám sa vrhol nastavovať svetlá.
Nuž, Viva Santiago! Viva Cuba libre! Viva la revolución!
