Cestou do Aurlandu, kam sme mali namierené, sme oslávili prekonanú tretiu tisícku kilometrov našej cesty. Počasie síce mohlo byť aj krajšie, ale nórska príroda nám dokázala, že ona pre svoju krásu slnečný deň nepotrebuje, opantá si vás bez ohľadu na poveternostné podmienky.
Vyviezli sme sa na vyhliadku nad Aurlandsfjord. To už na naše prekvapenie vyšlo aj slniečko. Krajina, ktorú sme mali pred sebou, bola prekrásna – strmé skaly lemovali jazero, vo vode sa odrážalo slnko a na niektorých miestach si cez skaly našli svoju cestu vodopády. Hore bol nádherný výhľad, ktorým sme sa s radosťou pokochali.
V dedine pod fjordom sme našli malý kemp aj s chatkami, kde sme zisťovali, či nemajú nejakú z nich voľnú. Mali a dokonca dve, nuž vybrali sme si tú menšiu, kuchynku sme nepotrebovali, naše instantné pochutiny sme di dokázali uvariť aj v tej spoočnej. V takýchto chvíľach človeku stačí ku šťastiu len to, že pri miestnom daždivom počasí nemusí rozkladať stany a spa bude v suchu a teple.
Ubytovaní sme sa vybrali na horskú turistiku v úvodzovkách: najprv cez najdlhší cestný tunel na svete – Laerdalský, ktorý má vyše 24,5 kilometrov a ponad neho späť do Aurlandu cez snežnú cestu. Samozrejme, autom, lebo peši by sme tú vzdialenosť neprešli do rána. Nad fjordom sa udržal aj sneh, čo sme hneď využili na improvizovanú guľovačku. Celá krajina okolo fjordov je skutočne prekrásna a je fascinujúce sledovať, ako machom zarastené skaly na úrovni mora postupne plešivejú, až dostanú snehovú čapicu. V horách to potom vyzerá ako fantazijná, aj keď vyprahnutá, mesačná krajina.
Viem si predstaviť, že by som na takomto mieste strávila pár dní v lone prírody, prechádzala sa po horách, lovila ryby (aj keď nie som rybár), čítala knihy na teraske chatky a užívala si to krásne ticho na zeleno-modrom pozadí.
V prípade tejto krásnej krajiny skutočne platí, že jeden pohľad vám povie viac ako tisíce slov. Tak sa kochajte. My sme pokračovali do Bergenu.
(Autorom niektorých fotografií je Vlado Kabát, ktorému týmto ďakujem za súhlas s ich použitím.)
