Helsinki - čo určite treba vidieť
Helsinkinským metrom nemá problém navigovať ani začiatočník, keďže má len jednu linku. Veľmi rýchlo nájdete aj centrum mesta. Staré mesto však zbytočne nehľadajte, väčšina budov v Helsinkách je viac či menej moderná. Mestu dominuje Námestie senátu neďaleko prístavu s bielou Helsinskou katedrálou a sochou cára Alexandra II. v popredí. Ak sa otočíte, uvidíte Katedrálu Uspenski (Fíni prebrali pôvodné ruské slovo), ktorej názov sa dá voľne preložiť ako Katedrála Nanebovztia Panny Márie. V roku 2007 z nej za denného svetla a pred očami mnohých turistov ukradli ikonu Sv. Mikuláša Divotvorcu, ktorú sa dodnes nepodarilo nájsť.
Už v Tallinne sme videli niekoľko amerických áut - veteránov, v Helsinkách ich boli plné ulice. Láska Fínom k týmto obrovským autám, ktoré sú známe svojou značnou spotrebou, je zaujímavá, keďže inak majú Severania radi všetko eko a úžitkové. Ak by ste pokračovali nábrežím ďalej, okrem niekoľkých radov týchto starých áut by ste prišli až do obytnej časti mesta s veľmi pekne riešenými domami – tam dokonca aj obyčajné bytovky majú nápad a šmrnc. Všade je sa na čo pozerať a túto časť prechádzky si najviac užil náš kamarát Vlado, povolaním architekt. Popri mori je vybudovaný park s lavičkami, ktoré poskytujú príjemné sedenie v tieni uprostred zelene a pekne sa odtiaľ pozerá na okoloidúce lode.
Ak sa chystáte do Helsínk, určite si spravte čas na návštevu Helsinského mestského múzea. Samo o sebe nás nič nestálo a vďaka našej Helsinki karte sme v ňom ešte dostali dve pohľadnice. Múzeum mapuje históriu mesta od jeho vzniku a ukazuje, ako žili jeho obyvatelia v priebehu posledných desaťročí. Výstavy sú pútavo spracované a je to jedno z miest, ktoré sa oplatí vidieť.
V žiadnom prípade nevynechajte ani Fínske národné múzeum, ktoré je skutočným klenotom. Na prvý pohľad je to nádherná budova a jeho priestory nás mimoriadne nadchli. Uprostred centra mesta si hovie malý zámoček a svoje tri poschodia a podzemie má zaplnené stálou expozíciou Fínskeho národného múzea. V podzemí je pokladnica s medailami a rôznymi predmetmi z drahých kovov. Prehliadka postupuje stále po poschodiach smerom hore a je rozdelená chronologicky. Ako človek prechádza jednotlivými obdobiami dejín, menia sa interiéry, do ktorých vchádza a tie krásne ladia s vystavenými exponátmi – raz výstavné skrine, inokedy sklené vitríny, autentické stropy s maľbami, závesy, tapisérie a dokonca aj okná mali zvnútra vždy rôzne okenice. A tie pri stredovekých sakrálnych exponátoch boli dokonca zatemnené, aby sa človek cítil skutočne ako v kostole. Na treťom poschodí bola interaktívna časť pre malé deti s replikami exponátov a zábavnými úlohami: Posaď sa na trón a porozmýšľaj, čo by si urobil s toľkou mocou. Vyskúšaj si, aké sú ťažké kovové kanvy na mlieko. Vyskúšaj si písanie na písacom stroji. Osedlaj koňa alebo sa pokús zapriahnuť ho. Daj si helmu a rukavice a skús z veľkých drevených klád postaviť typický fínsky dom. Snáď nemusím hovoriť, že sme väčšinu z týchto úloh aj vyskúšali.
Pevnosť Suomenlina
Suommenlina, po švédsky Sveaborg, je stará vojenská pevnosť postavená na začiatku osemnásteho storočia, v čase, keď bolo Fínsko pod švédskou nadvládou a celý ostrov je zapísaný v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Z helsinského prístavu do nej pravidelne vozí turistov niekoľko lodí. Sotva sme sa stihli zorientovať, už sme museli utekať, aby sme dobehli skupinku s anglickou sprievodkyňou. Počas hodinovej prehliadky sme sa dozvedeli mnoho informácií o histórii tohto ostrva. Sami sme si šli pozrieť staré vojenské tunely, či najmenšiu helsinskú pláž.
Bunkre zarasté trávou pôsobia ako Tolkienov Hobitín. Kým chalani sa vydali na prehliadku ponorky a ďalšej vojenskej techniky, ja som sa rozhodla pozrieť si múzeum ostrova, ktoré som okamžite vyhlásila za asi najnudnejšie múzeum, v akom som kedy bola. Minimum exponátov, väčšinou panely s obrázkami, náčrtmi a neuveriteľne dlhými textami, ktoré mohli zaujať akurát tak fajnšmekrov vojenskej stratégie. Chalani ale boli s návštevou poslednej fínskej ponorky veľmi spokojní. Táto ponorka bola jedna z piatich vo vlastníctve Fínska a napriek dohode s Ruskom nebola zničená (len tak pre istotu) a neskôr z nej urobili múzeum.
Zoo, ktorá poteší deti, dospelých i architektov
Z ostrova sme sa odplavili späť do prístavu pri Trhovom námestí, aby sme sa opäť plavili – tentokrát do ZOO. A kým my sme si pozreli všetky zvieratká, dvoch architektov Vladov (ten ďalší študuje v Stockholme a pridal sa k nám na druhý deň v Helsinkách) najviac zaujímali rôzne architektonické riešenia budov a kójí. Ale tak prirodzene, snáď neočakávate od dvoch architektov, že si budú v ZOO obzerať zvieratká...
Z ďalších atrakcií vyberáme
Nenechali sme si ujsť ani návštevu Olympijského štadióna, v ktorom sa môžete vyviezť na jeho vyhliadkovú vežu. Je z nej skvelý výhľad na mesto. Ako alternatívu si môžete vybrať vyhliadkovú atrakciu v zábavnom parku Linnamäki.
Výprava architektov spôsobila, že okrem tradičných atrakcií a pamiatok sme navštívili aj Tapiolu, mestskú časť Espoo. Vznikla v päťdesiatych rokoch minulého storočia a bola pokusným miestom pri plánovaní miest vsadených do lesa. Tapiola dostala svoje meno po lesnom bohovi z fínskej mytológie, Tapiovi. Navštívili sme teda miesto, ktoré ako bolo zalesnené, tak bolo aj vyľudnené. V nedeľu o pol jedenástej v centre nebolo ani nohy, len pár ľudí v parku pri veľkom umelom jazere. Ešte aj hlavné príjazdové ťahy boli prázdne. No stromy boli skutočne všade, takže keď sme sa dostali do centra mesta medzi obchodné pasáže a kancelárske priestory, prišlo nám divné, že je táto časť celá vydláždená bez jediného stromu. Našim vrcholným zážitkom bolo, keď uprostred toho vyľudneného priestoru vietor naháňal prázdnu plechovku od Red Bullu. Zvuk pohybujúcej sa hliníkovej plechovky po dlažbe bol skutočne jediný zvuk, ktorý Tapiola vydávavala...
Ten, kto nevidel kamenný kostol Temppeliaukio, ako keby nebol v Helsinkách. Kamenný kostol je vtesaný do skaly a zvonku ho až na kruhový val naskladaného kamenia skoro vôbec nie je vidieť. Na jeho streche sa pokojne opaľovalo pár domácich z okolitých bytov. Keď však človek prejde dverami, ktoré pripomínajú vchod do betónového bunkru, ocitne sa uprostred krásne presklenej kruhovej miestnosti s priečkami medzi sklenými tabuľami, kamennými stenami a podlahou, drevenými lavicami a dominantou je veľká medená kruhovitá konkávna platňa tvoriaca strop. Svetlo bohato preniká dnu a sakrálna hudba je výborným podkladom pre to, aby sa človek mohol dívať a diviť.
Na alkotrajekte
S Helsinkami sme sa rozlúčili nalodením sa na na loď M/S Silja Symphony, jednu z tých, ktoré radi využívajú miestni, ktorí sa sem chodia opíjať. Bohužiaľ na naše študentské pomery bol alkohol predražený ešte aj v duty – free shope. Pre severanov zvyknutých na štátom regulovaný a ešte predraženejší alkohol to ale musí byť hej. Nuž, zásoby sme doplnili aj my.
Naša kajuta číslo 2063 bola na najnižšom obytnom podpalubí, dokonca ešte pod tromi podpalubiami s autami. Aspoň vieme ako sa mal taký Leo DiCaprio na Titanicu. Vlastne sme boli radi, že sme nemuseli hádzať žiadne uhlie do pece. Po degustácii sme navštívili fínsky karaoke bar a poviem vám, je to zážitok. Domáci Fíni spievali pesničky, ktorých každý verš bolo jedno čudné slovo cez celý riadok, a ktoré evokovali silnú potrebu rezať si žily, alebo si aspoň zľahka športovo otrieskať hlavu o stenu.
Vďaka zaujímavej konštrukcii lode bol náš kamarát Crki takmer prinútený nocovať na hornej palube, keďže nevedel nájsť výťah do nášho podpalubia: na celej lodi boli len dva a oba v prednej časti. Všetko ale nakoniec dobre dopadlo a ráno sme sa vylodili v Stockholme.
(Autorom niektorých fotografií je Vlado Kabát, ktorému týmto ďakujem za súhlas s ich použitím.)
