Gröningen
V Gröningene sme prvý kemp odmietli, pripomínal nám totiž zoologickú záhradu. Nasledovala navigácia počas dopravnej špičky, kde sme si poriadne postáli v zápchach a blúdili v obchádzkach, keďže na hlavnom obchvate práve niečo opravovali a pre nás dôležitý výjazd bol uzavretý. Nakoniec sme ale úspešne dorazili. Podvečer sme sa vybrali prejsť sa do mesta a nachytať atmosféru pravého holandského študentského mestečka.
Druhý deň sme mali za vrcholne oddýchový. Mesto bolo o poznanie živšie. Obchody pootvárané a ulice plné ľudí. A akých! Všetci tak zaujímaví, stačilo len pozrieť von oknom z autobusu na ulicu okolo. A veru, hlavne veľa rôznych cudzincov. Aj my sme trochu vytŕčali – Holanďania sú vraj najvyšším národom v Európe, takže za pravého Holanďana by prešiel akurát môj manžel, akurát vlasy mal na pravého Holanďana príliš tmavé.
Prvou zastávkou bolo miestne kunstmúzeum. Jeden jeho trakt je venovaný dielam holandských umelcov a zvyšok rôznym dočasným výstavám. Navštívili sme ho v čase, keď sa v múzeu konala výstava výtvarných diel kubánskych umelcov – inštalácie, sochy, obrazy, grafiky, fotografie, všetko od revolúcie až po súčasnosť. Kubánske obrazy sa mi veľmi páčili, pretože boli tak nádherne farebné. V duchu som obdivovala ľudí, ktorí žijú tak intenzívne a vidia všetko okolo seba v najjasnejších, najveselších a najteplejších farbách, aké sa dajú namiešať a ešte to aj vedia zaznamenať na plátno pre nás ostatných. To som ešte netušila, že o tri roky neskôr túto pozoruhodnú krajinu navštívim aj osobne...
Celé múzeum nemôžem nazvať inak ako veselé: postavené na vode, čomu ale svojho času padlo za obeť pár obrazov, ktoré zatopilo. Tie, ktoré sa podarilo zachrániť, už neskôr preniesli do bezpečia nad hladinu vody. Budova je spredu zeleno-žlto-modrá a zboku červeno-oranžová a zvnútra rovnako veselá – každá miestnosť je namaľovaná v inej farbe, aby ladila s vystavovanými dielami.
Schodisko vedúce do podlaží pod úrovňou vody je obrovská tmavomodro – farebná mozaika, skoro ako v aquaparku a ku výstave ázijského porcelánu s názvom „Nevinné alebo excentrické?“ vedú schody, ktoré sú spolu s priľahlými stenami obložené vo veselých odtieňoch svetlej pastelovej fialovej, žltej, belasej a tyrkysovo zelenej. Porcelán bol naaranžovaný v bielej miestnosti pomedzi biele baldachýny, takže si človek pripadal ako u niekoho v spálni a mal chuť sa zložiť niekam do kúta ze baldachýn a len tak si podriemať.
Na treťom poschodí je miestnosť, ktorá podľa všetkého slúži na spoločenské udalosti, so závesom a mikrofónom pred ním, červenými stenami obkolesujúcimi podlahu z čierneho linolea a nad tým všetkým visia svietniky, ktoré vyzerajú ako polystyrénové makety a pomedzi nich vedie v strede plošina, na ktorú sa dá vyjsť po schodoch z oboch strán. Nebudem hovoriť, že odborné oko nášho rezidentného architekta označilo celú budovu ako obrovský gýč. Nám s manželom sa ale budova veľmi páčila a brali sme to tak, že autor múzea sa nebral príliš vážne.
Pokračovali sme v prechádzke mestom a prvýkrát počas tejto dovolenky sme si normálne sadli do reštaurácie na obed. Stolíky priamo na ulici, pred slnkom nás chránil tieň budovy a vychutnávali sme si miestne špeciality s bohatou porciou zeleniny. Páčilo sa nám to, pohoda, ničnerobenie po dvoch týždňoch intenzívneho cestovania. Môj muž tento deň prirovnal k dovolenke v Chorvátsku.
Drážďany
Na druhý deň sme sa zbalili a vydali sa v ústrety predposlednému dňu nášho veľkého severského dobrodružstva. Dostali sme sa na diaľnicu smerom na Brémy, potom na Hannover a cez Magdeburg sme došli do Drážďan. Cesta ubiehala v poriadku, dosiahli sme okrúhlych šesťtisíc kilometrov. Cesta do mesta a do kempu však bola posledné dve hodiny kvôli horúčave hotovým utrpením. Vonku sa prejavovali rekordné nemecké teploty, takže vonku sme mali skoro až do šiestej príjemných 35 stupňov a aj potom bolo poriadne teplo.
Rozhodne to nebolo počasie na poznávanie kultúrnych a historických pamiatok a tak sme poznávanie a dokumentáciu mesta prenechali nášmu rezidentnému architektovi Vladkovi. Z jeho fotografií môžete vidieť, že Drážďany sa oplatí vidieť.
Zaujímavosťou je, že sme ich navštívili len niekoľko týždňov po tom, čo im komisia organizácie UNESCO zapisujúca pamiatky na zoznam svetového kultúrneho dedičstva tento zápis odňala. Zápis malo povodie rieky Elbe v Drážďanoch pre ukážkovú harmóniu medzi historickým mestským osídlením a prirodzenými brehmi rieky. To sa zmenilo, keď sa na mestskej radnici rozhodli postaviť cez rieku štvorprúdový most Waldschlösschen, ktorý mal pomôcť rozptýliť dopravné zápchy v centre mesta. Komisia tak túto pamiatku v roku 2006 zapísala na zoznam ohrozených pamiatok a Drážďanskému magistrátu pohrozila výmaz zo zoznamu, ak plány na stavbu mostu zrealizujú. Argumentovala tým, že tieto plány by drasticky zmenili integritu prostredia. Most v roku 2005 v lokálnom plebiscite miestni obyvatelia podporili.
A tak vo štvrtok 25. júna 2009 komisia vymazala Drážďany zo zoznamu svetového kultúrneho dedičstva, výnimočné rozhodnutie, pretože doposiaľ bola zo zoznamu, ktorý v súčasnosti presahuje tisícku, vymazaná iba jedna pamiatka a to Útočisko priamorožca arabského v Ománe. Spôsobilo to rozhodnutie ománskej vlády zmenšiť územie útočiska o 90 percent, čím klesol počet týchto zvierat zo 450 na 65. (V súčasnosti existujú len štyri páry schopné reprodukcie.) Komisia však zároveň nechala mestu otvorené malé dvierka vyhlásením, že Nemecko môže v budúcnosti požiadať o znovuzapísanie tejto pamiatky na zoznam, no jej územie musí byť prekreslené, berúc do úvahy zásah v podobe mostu a krajina musí takisto prepracovať kritériá, podľa ktorých by mali byť Drážďany opätovne zapísané. Pozerajúc sa na predbežný zoznam pamiatok, o ktorých komisia v súčasnosti rokuje vám môžem povedať, že Nemecko tak zatiaľ nespravilo.
A konečne Slovensko...
Posledný deň našej cesty sme mali za úlohu šťastne pricestovať domov. Skoro ráno budíček, raňajky, posledné naloženie všetkého, čo sme mali do kufra a smer Praha. Česko sme prešli za asi päť hodín, pričom celú cestu sme snívali čo dobrého nás bude čakať na obed keď prídeme na Slovensko.
Za hranicami sme našli prvú dedinu v ktorej čapovali kofolu a tú sme si dopriali po troch týždňoch kofoabstinovania. Len originál, žiadna kofotina, správna hnedá, vychladená a čerstvo načapovaná a za slovenské ceny chutila výborne. Na záver nám ostalo už len rozloženie vecí u muža na dvore, zbalili tie, ktoré patrili naším dvom spolucestovateľom a odniesli ich domov. Keď si manžel sadol do auta po tom, ako pomohol kamarátovi vyniesť veci, uvedomili sme si, aké je to auto zrazu neuveriteľne prázdne...
Veci na vybalenie a upratanie nás čakali na dvore, no pozornosť sme im venovali až po teplej varenej strave bez polotovarov a tečúcej teplej vode na dosah ruky. V tú noc sa nám v posteli spalo neuveriteľne sladko.
Na tomto mieste by som sa chcela, aj keď od našej cesty už nejaký ten rôčik ubehol, ešte raz poďakovať všetkým zúčastneným za skvelé zážitky, trpezlivosť a krásne spomienky. Vladkovi za jeho poznatky a informácie z oblasti architektúry a histórie a jeho skvelú fotodokumentáciu, o ktorú sa so mnou a teda aj s vami podelil. Crkimu za odľahčenie každej krízovej situácie, rozveseľovanie a lekcie rybárčenia. Svokrovi Jozefovi, ktorý nám s dôverou požičal na toto dobrodružstvo svoje auto. A napokon môjmu (vtedy ešte nie) manželovi Ivanovi za jeho skvelý šoférsky výkon, chladnú hlavu za každej situácie a samotné naplánovanie tohto výletu, ktorý rozdúchal moje cestovateľské nadšenie.
A vám, milí čitatelia, ďakujem za Vašu pozornosť a priazeň!
