Fort Augustus a Kaledónsky kanál
Osídlenie Fort Augustus nám otvorilo cestu k jazeru. Žije tu iba šesťstopäťdesiat obyvateľov, ktorých živí najmä cestovný ruch. Okrem toho, že z juhu je Fort Augustus prvé miesto na brehoch jazera Loch Ness, funguje ako jeden z dôležitých bodov Kaledónskeho kanála. Kanál spája západné a východné pobrežie Škótska a počas plavby ním, za pomoci mnohých dômyselných plavebných komôr, prekonávajú lode výškové rozdiely medzi jednotlivými jazerami. Vo Fort Auguste je ich päť, jedna za druhou. Na brehoch kanála sa vždy zhromaždí hlúčik turistov, ktorí pozorujú ako sa lode postupne dostávajú z jednej komory do druhej, ktoré sa postupne napúšťajú a vypúšťajú.
Už tu sme našli prvú sochu venovanú našej milej jazernej kamarátke aj s malými príšerkami. Tak ako to s nimi vlastne je?
Príšerky
Hej vážení a milí, už z jazera vychádzajú, práve prišli priamo k vám... Napriek tomu, že som sa tomu veľmi bránila, v hlave mi hrala titulná pesnička dávno zabudnutého večerníčka o lochnesských príšerkách. Samú ma prekvapilo, že som si ju vôbec ešte pamätala, ale darmo, asi mám už toto spojenie na večené veky vpálené so svojej šedej kôry mozgovej. Ale ako je to s tou veľkou zelenou príšerou, ktorá vyzerá ako veľký vodný had s hlavou brontosaura?
Aj keď som v úvode článku spomenula, že príšeru prvýkrát zbadali v minulom storočí, prvé písomné zmienky o akejsi príšere, ktorá napadla muža v rieke Ness a na breh sa už živý nedostal, sú spomenuté v jednej z legiend o svätom Kolumbovi, írskom mníchovi. Ten sa neskôr s onou príšerou tiež stretol, no jej útok zastavil znakom kríža. Zo siedmeho storočia sa rýchlikom presunieme do 22. júla 1933, kedy George Spicer so svojou ženou údajne videli veľkú príšeru s dlhým krkom. Tá vraj prešla popred ich auto a zmizla v jazere, zanechávajúc po sebe iba zlomené stromy a kry. Videní bolo viac, v tomto roku bola príšera údajne prvýkrát odfotená.
Najznámejším záberom údajnej Lochnessky je fotografia, ktorú v roku 1934 odfotil gynekológ, Dr. Robert K. Wilson a z toho aj prezývka „lekárova fotografia". Dlho sa o nej polemizovalo, kým sa nepreukázalo, že to bol odfotený model hlavy pripevnený na hračkárskej ponorke. Najnovšie z radu mnohých odhalení je sotva spred mesiaca, kedy vraj príšerku objavili aj na mapách Applu.
Všetky tieto príbehy a historky o tom kto a kedy videl Nessie miestnej turistike len a len prospieva. V každom z turistických obchodov na okolí nájdete suvenírov s prerastenou zelenou húsenicou od výmyslu sveta. A neboli sme voči nim úplne imúnni ani my s manželom. Plavbu loďou so sonarom, na ktorej by sme Nessie mohli objaviť, a rovnako tak aj návštevu múzea venovaného príšerke sme vynechali. Ja mám svoje lochnesské príšerky najradšej ako veselú rodinu v kreslenom seriáli...
Foyers a hrad Urquhart
Dve noci na pokojnom brehu lochu Ness sme strávili v malej dedinke Foyers, pomenovanej po rieke, ktorá sa vlieva do jazera. No jazero nie je jedinou prírodnou nádherou, ktorú má Foyers v zásobe. Sú tu aj vodopády, o ktorých priamo na mieste napísal báseň škótsky bard Robert Burns. Vodopády ležia na rieke Foyers a ich kaskáda je vysoká 50 metrov. Vedie k nim tichá prechádzka po lesnej cestičke, počas ktorej sme si naplno užili zeleň aj vlahu.
Z druhej strany jazera zasa ležia ruiny hradu Urquhart, na názve ktorého si polámal jazyk nejeden turista. Vyslovuje sa Arkat, alebo Erket, v závislosti od toho, prízvuk ktorej časti Škótska preferujete. Alebo, ak si chcete vylámať aj všetky zuby, skúste vysloviť galský názov tohto hradu, ktorý znie Airdchartdan. Milú príhodu sme zažili už pri kúpe lístkov, pokladník sa nám srdcervúco ospravedlnil za nie idylickú atmosféru. „Príliš veľa nemeckých turistov," vysvetlil. Nemeckí turisti nám však neprekážali a jedinou drobnou nepríjemnosťou bolo vyhnúť sa davom pri fotení ruín s modrou hladinou lochu v pozadí. Najkrvavejšiu históriu hrad zažil v období od 13. do 17. storočia. Striedavo sa v ňom menili anglickí aj škótski hradní páni. Na konci sedemnásteho storočia hrad zažil obliehanie, ktoré bolo predzvesťou jeho skazy. V roku 1692 ho vyhodili do vzduchu, aby sa ho nezmocnili Jakobiti. Na opravu sa síce vyčlenili prostriedky, tá sa však nikdy neuskutočnila a tak na konci osemnásteho storočia bol hrad bez strechy a v devätnástom storočí dostal svoju dnešnú podobu romantickej ruiny.
Inverness
Na ústí rieky Ness leží mesto, ktorého názov značí presne to, že leží na ústí rieky Ness - Inverness. Má 62 tisíc obyvateľov a je to administratívne centrum škótskeho regiónu Highlands. V súčasnosti sa mu darí - už teraz v ňom žije tretina obyvateľov celého regíónu, ich počet každoročne rastie a spomedzi takmer dvesto britských miest sa v rebríčku kvality života umiestnilo na piatom mieste. O ekonomickej prosperite svedčí veľké množstvo obchodov a obchodných centier.
Inverness pre nás znamenal najviac doplnenie zásob, no navštívili sme tu aj múzeum, ktoré nám prezradilo mnoho o škótskej histórii. Britské múzeá sú spravidla robené interaktívne a toto nebolo výnimkou - pobaví malých aj veľkých. Z ruín hradu sme si zasa užili krásne počasie, ktoré nás cestou na Orkneje úplne opustilo. A čo sa týka našej kamarátky Nessie, našli sme ju v tejto podobe:
