Postupim je hlavným mestom federálneho štátu Brandenburg, ktoré bolo až do roku 1918 sídlom pruských kráľov a nemeckého cisára. Známy je jeho palác Cecilienhof, v ktorom sa v roku 1945 konala Postupimská konferencia, na ktorej sa rozhodovalo o budúcnosti povojnového sveta. 150 budov parkov a palácov je tu rozložených na päťsto hektároch pôdy. Ich štýl je prevažne eklektický.
Ako prvý sme navštívili najznámejší z palácov, Sanssouci, ktorý postavil pruský kráľ Fridrich Veľký s cieľom priblížiť sa kráse a sláve Versaillskému palácu. Názov je vlastne francúzske slovné spojenie sans souci, ktoré znamená bez starostí a to veľmi dobre popisovalo účel paláca: Fridrich v ňom chcel zabudnúť na povinnosti a zošnurovanú pompéznosť svojho berlínskeho dvora. Nachádzal sa na jednom podlaží a má len desať parádnych miestností. Dediči tohto sídla k nemu neskôr pristavovali ďalšie časti, ktoré ho zväčšili, no aj tak ostal v relatívne skromných rozmeroch. Jedna z miestností nesie názov „Izba Voltaira“ na počesť známeho francúzskeho filozofa, ktorý tu často pobýval.
Ďalším zo zaujímavých palácov je Orangerieschloss, alebo Oranžérsky palác, s prednou časťou dlhou 300 metrov, ktorá bola vymodelovaná po vzoru vily Medicciovcov v Ríme a florentskej Uffizi.
Impoznantná červená budova v parku Sanssouci je Nový palác, postavený na konci Sedemročnej vojny a považuje sa za posledný veľký pruský barokový palác.
Popoludní sme sa vrátili do Berlína, kde sme navštívili pamiatky a pamätníky z temnejšej histórie mesta. Jedným z najznámejších miest je Pomník zavraždeným Židom Európy. Nachádza sa na ploche veľkej 19 tisíc štvorcových metrov, na ktorej leží 2711 betónových kvádrov rôznej šírky a výšky, umiestnených na zvažujúcom sa a vystupujúcom teréne. Navrhol ho architekt Peter Eisenman a podľa vyjadrenia autora má predstavovať prepracovaný systém, ktorý má ďaleko od zdravého ľudského rozumu, poukazujúc na vraždiacu mašinériu, ktorá mala byť konečným riešením židovskej otázky. Inde sa vraví, že má byť bez akejkoľvek symboliky, i keď mnohí návštevníci vrátane mňa si myslia, že pripomína cintorín. Už len mať poruke kameň, ktorý by som mohla na jeden z blokov položiť...
Pokračovali sme na miesto, kde sa kedysi nachádzal generálny štáb Gestapa a SS. Dnes je z neho múzeum s príznačným názvom Topografia teroru. Expozícia na mieste, kde držali a mučili politických väzňov sa nachádza priamo pod sekciou Berlínskeho múru v tejto časti mesta na Niederkirchenstrasse.
Posledným miestom, ktoré sme navštívili, bol známy Checkpoint Charlie, najznámejšie miesto prechodu medzi Východným a Západným Berlínom. Dnes sa pri ňom nachádza Múzeum Berlínskeho múru, ktoré rozpráva rôzne príhody, okrem iného kuriózne spôsoby, ako sa niektorým ľuďom podarilo dostať na západnú stranu múru. Na veľkej svetelnej tabuli zo "západnej strany" vidno fotku nemeckého vojaka, z "východnej" amerického.
Po káve s výhľadom na toto miesto sme sa odviezli späť na železničnú stanicu, kde sme nasadli na nočný vlak do Bratislavy. Veď v pondelok treba ísť opäť do práce.
(precestované v marci roku 2011)
