Veľké a malé. Niekde pomedzi to väčší či menší chaos a neporiadok, v meste, v ktorom práve napršalo, bola zaujímavá vôňa. Po krátkej prechádzke sme našli náš hostel, kde sme si zložili ruksaky. Nápis v izbe varoval, že prízemie môžu prílišné dažde občas zatopiť a tak odporúčajú nenechávať nič na zemi.
Kuala Lumpur. Mesto s nie veľmi lichotivým názvom, ktorý v preklade znamená "Bahnistý sútok". Jedine, že sa vekmi nejak skolomil iný, romantickejšie znejúci názov, na ktorý si dnes už nikto nespomenie. Založená bola v roku 1857, na mieste neďaleko zásobiska cínu. Prvá baňa bola otvorená v Ampangu, no Kuala Lumpur bolo miesto najvyššie na toku rieky Klang, pokiaľ sa dokázali nastať veľké nákladné lode. Prví baníci síce mali veľmi vysokú úmrtnosť spôsobenú maláriou, ale napriek tomu bol projekt úspešný a prvý cín sa začal vyvážať v roku 1859. Baníci postupne osídľovali nové susedstvá mesta, vytvárali si svoje gangy, ktoré medzi sebou konkurovali. V roku 1880 sa hlavné mesto Malajského kráľovstva presunulo zo Selangoru do Kualy Lumpur. Nemala však na ružiach ustlané, staré drevené domy často horeli a striedavo ich zaplavovaly potopy, odohrala sa tu občianska vojna, šírili sa choroby. Podnietilo to prijatie zákona, na základe ktorého mali byť všetky nové domy budované výlučne z tehál a kachličiek. I tak sa stalo, dopyt po tehlách podnietil založenie tehelní. Každý si budovy staval po svojom, v obraze, v akom ich poznal z rodnej domoviny, preto je dodnes v Kuala Lumpure mnoho budov v čínskom štýle.
V roku 1896 zaniklo kráľovstvo a vznikli Federálne štáty Malajské. Počas druhej svetovej vojny Malajziu okupovalo Japonsko - počas okupácie Japonci zabili mnoho Číňanov a Indov poslali na nútené práce na železnici na Barme. Ďalším smutným bodom v histórii mesta bol 13. máj 1969, kedy v ňom vypukli obrovské rasové nepokoje medzi Malajcami a Číňanmi, počas ktorých zahynulo 196 ľudí. V nasledujúcich desaťročiach mestu priniesol osud našťastie už len pozitívne zmeny, začalo sa mu dariť a dnes je symbolom rozvoja.
Cez našu slabo osvietenú štvrť sme sa prešli do Chinatownu. Jalan Petaling, obrovská nákupná ulica plná obchodov, stánkov a reštaurácií je jej srdcom. Je tu všetko, butiky aj stánky s lacnými napodobeninami značiek, šiatre s rôznymi zvláštne vyzerajúcimi jedlami aj nápojmi striedajú normálne reštaurácie. Je to zvláštna kakofónia farieb, vôní a zvukov, vnímam to, že všade navôkol prší, dážď prepadáva aj zo šiatrov a v žabkách zavše čľapnem do mláky po nerovnomerne rozloženom betóne cesty. V Číne je normálne, že nakupujúcich zriadenci obchodov zvolávajú k nim hlasným pokrikom, a toto na náš vkus trochu dotieravé zvolávanie a oslovovanie len pridáva decibely už aj tak rušnému miestu.Nakúpiť nepotrebujeme nič, ale aspoň si sadneme na večeru v rámci jedného zo "šiatrov" - pár červených plastových stoličiek a stolov, za plentou je improvizovaná kuchyňa. Prichádza štipľavý bravčový vývar a tmavé nudle s ešte tmavšou omáčkou. Zapíjame pivom a po ďalšom kolečku nákupnou ulicou sa vraciame na hostel. Čaká nás skoré ranné vstávanie.
Slnko vychádza pomaly-pomaličky, pološero zdôrazňuje osvetlenie stánkov a niektorých reklamných panelov. Stojíme na autobusovej zastávke a čakáme na autobus, ktorý by nás mal podľa informácie recepčného z nášho hostela odviezť do susedného malajského štátu Sengalor, kde leží vápencový vrch Batu Caves. Susedný štát znie tak pompézne, reálne to ale znamená, že autobus vás vyhodí na predmestí Kuala Lumpura. Čo-to poblúdime pešo, potom sa pomaly ocitáme pred vstupnou bránou.
Vrch Batu Caves si svoje meno prepožičal od rieky Sungei Batu (v preklade kamenná rieka), ktorá pri ňom tečie. Vo vrchu sa nachádza mnoho svätýň a je to jedno z najznámejších hinduistických posvätných miest na svete mimo Indie. Jaskyne vo vápencovej hore objavili čínski obyvatelia Malajzie už v polovice 19. storočia, chodili sem zbierať guano - netoperí trus, veľmi účinné prírodné hnojivo. Oficiálne ich "objavil" americký prírodovedec William Hornaday v roku 1878. Neskôr v nich vznikla prvá hinduistická svätyňa - založil ju K. Thamboosamy Pillai, indický obchodník, ktorého inšpiroval tvar vchodu do jaskyne, ktorý mu pripomínal šíp a toto miesto zasvätil indickému božstvu Muruganovi. Neskôr v takzvanej Chrámovej jaskyni umiestnil posvätnú sochu tohto boha. Od roku 1920 sa do jaskyne dalo dostať po drevených schodoch, dnes tam vedie presne 272 veľmi strmých betónových schodov.
Hneď na úvod vás privíta 42,7 metra vysoká socha Murugana, najvyššia na svete. V prepočte stála asi 325 tisíc eur, je v nej 1550 kubíkov betónu, 250 ton olova a potretá 300 litrami zlatej farby, ktorú doviezli zo susedného Thajska.
Je to zvláštne miesto. Navštívili sme ho zavčas rána, tesne po nočnom daždi, takže ku všeobecnej zamračenému počasiu, ktoré zdôrazňovalo opadávajúce jasné farby sôch, schodov a zábradlí, treba pridať poloopustený dojem - spoločnosť nám robilo pár hinduistov nesúcich kvety na rannú modlitbu a umývači schodov, ktorí metlami zosúvali vodu dolu schodmi. V samotných jaskyniach kvapkala voda a okrem všadeprítomných makakov ma mimoriadne prekvapila fauna v podobe kikiríkajúcich kohútov.
Ešteže mi nad hlavou nepresvišťal žiaden netopier. V rôznych miestach jaskyne boli porozkladané sochy z hinduistickej mytológie, vďaka pološeru človek občas nevedel, či tam vzadu stojí socha alebo človek.
Po návšteve jaskyne bol čas na raňajky a tak sme zavítali do jednej z jedální v okolí jaskýň, kde si miestni pochutnávali na indických raňajkách. Veľa sme toho s naším čašníkom nenahovorili, tak sme poukazovali niečo na obrázkoch a dostali sme dva ryžové koláče a veľký kus placky, na ktoré sme si liali tri druhy omáčok, ktoré kolovali od stola k stolu. K tomu na zapitie horúci masala čaj.
A z jaskýň 13 kilometrom za mestom sme pokračovali rovno do jeho srdca, tam, kde sa v roku 1957 vyhlasovala nezávislosť Malajzie. Námestie Merdeka je dnes veľký otvorený priesor, krásny kus zelene uprostred mrakodrapov mesta. Za britských koloniálnych čias tu bolo kriketové ihrisko. Vošli sme do miestnej galérie, ktorá rozpráva históriu mesta, no jej najväčšou atrakciou je veľký model Kuala Lumpura, v ktorom za pár minút navštívite všetky jej ulice a uvidíte tie najdôležitejšie budovy. A potom sme sa ešte zastavili v kaviarni galérie, kde sme ochutnali palacinky s povestným durianom - smradľavým ovocím, veľkou miestnou pochúťkou, ktoré mi pripomínalo zhnité mango.
Budova s medenými kupolami na nasledujúcom obrázku je Budova Sultána Abdula Samada a pri jej návrhu sa zmiešali maurské, perzské a viktoriánske motívy. Také architektonické lečo, ale celkom to funguje, až na to pozadie hranatých a prísne sa tváriacich výškových budov. Dnes tu nájdete Ministerstvo pre informácie, komunikácie a kultúru.
... a také pekné golfové odpalisko by to mohlo byť :) Týmto pohľadom sme sa rozlúčili s upršaným Kuala Lumpurom a presunuli sa na autobusovú stanicu, kde sme sa posadili na autous, ktorý nás odviezol do Kameronských vysočín, na miesto, kde sa v Malajzii pestuje čajovník.
