Nádhera, však? Cameronské výšiny sú zelenou oázou pokoja uprostred Malajzie, s hornatou krajinou, kam oko dovidí, rozprestierajúcou sa na území rovnako veľkom ako Singapur. Objavil ich v roku 1885 Sir William Cameron, britský prieskumník, ktorý mal za úlohu zmapovať túto časť dnešnej Malajzie. Briti, vidiac to množstvo zelene a príjemný horský vzduch, chceli mať z vysočín miesto, kde by budovali sanatóriá. Do džungle vysekali provizórnu cestu. V ďalšej iniciatíve týmto smerom pokračovali až o štyridsať rokov. Spolu s výskumami, či sa na tomto mieste dajú pestovať plodiny ako čajovníky, kávovníky, ovocie a zelenina, Briti dôkladnejšie preskúmali územie vysočín a rozhodli sa doň investovať svoj čas aj peniaze. V roku 1926 došlo k prvej zonácii, následne investovali tri milióny dolárov na výstavbu cesty až po Tanah Rata. Na ceste súčasne pracovalo od 500 do 3000 pracovníkov, ktorí sa sa borili s nepríjemnými poveternostnými podmienkami a hrozbou malárie. Materiál a ťažké náradie na stavby cesty viezli hore kopcom vlaky na parný pohon, ktoré dokázali prekonávať strmé výškové rozdiely.
Už v polovici tridsiatych rokov minulého storočia by ste v Cameronských výšinách našli šesťjamkové golfové ihrisko a okrem neho niekoľko ubytovní, chatiek, školu, farmy a plantáže a mnoho ďalšej infraštruktúry. Udalosti 20. storočia ďalší vývoj zabrzdili, no v posledných dvoch desaťročiach sa opäť rozbehol a dnes sú Kameronské vysočiny plné turistov.
Tanah Rata je jedno zo stredísk v rámci Cameronských výšin, jeho názov v preklade znamená plochá zem. Áno, v podstate to je taký kúsok placky uprostred zelených hôr navôkol, mne ešte pripomínal tatranský lyžiarsky rezort z deväťdesiatych rokov v lete, akurát pohodený v džungli. Budovy rôzneho štýlu nahádzané jedna vedľa druhej striedajú šiatre, v ktorých sa predáva všetko, suveníry, oblečenie, jedlo, miestne výrobky. Je tu niekoľko barov, ktoré sa večer naplnia zahraničnými turistami, v strede toho celého, v okrúhlej hríbikovitej budove sídli turistické informačné centrum. Cez neho si zahovoríme taxikára na nasledujúce popoludnie (pokračujeme ďalej na polostrov Penang) a poldňovú poznávaciu exkurziu po okolí.
Ubytovaní sme v penzióne indických majiteľov, je to pekný a čistý veľký rodinný dom rozdelený na niekoľko izieb s vlastnými kúpelňami. Dve steny majú veľké okná s výhľadom na zeleň na úbočí kopca, do ktorého je budova vtisnutá. Tam sme aj dostali radu na reštauráciu s indickým jedlom na druhom konci Tanah Raty, vyskúšali sme, bolo naozaj dobré.
V ten podvečer ale ešte berieme taxík, ktorým sa vezieme do návštevníckeho centra jednej z čajových plantáží - na terase s krásnym výhľadom na precízne rozdelené hriadky na zelených svahoch vychutnávame miestny čaj v kombinácii s rôznymi koreniami: dávame si masala čaj a kardamónový čaj. (Je to zaujímavá kombinácia, Arabi napríklad kardamón bežne melú do kávy.) Čo-to, podľa možností, kupujeme ako suvenír, v minimálnom množstve, viac sa do malého ruksaku nevojde..
Nasledujúci deň začíname s exkurziou po okolí. Organizátori majú dosť laxný prístup, najprv meškáme, potom rozvážame hostí z jedného hotela na druhý, odkiaľ ich vezie autobus nevedno kam, kým sa konečne dostaneme k prvému bodu programu, prehliadke miestneho včelárstva. Pár úľov, veľa sôch včielok. V mojej rodine sa nachádza hneď niekoľko zanietených včerlárov, tak aspoň neľutujem nedostatok informácií. Súčasťou tohto komplexu je obrovský obchod so všetkým možným z medu, vosku a propolisu.
Ďalšou zastávkou je Motýlia záhrada, kde majú veľké motýle so zamatovými krídlami, ktoré budia dojem, že sú hračkárske. Údajne žijú krátko, len dva týždne. No motýle nie su jediné tvory v tejto záhrade, nájdete tu zástupcov hmyzu, plazov a inej fauny vysočín, s ktorými by ste sa inak mohli stretnúť najmä na trekoch džungľou. Našťastie tu nemajú Rafflesiu, parazitickú kvitnúcu rastlinu s kvetom s piatimi lupeňmi, červenými s bielymi fľakmi, v podstate vyzerá ako rozkvitnutá muchotrávka. Volajú ju mŕtvolný kvet alebo mäsový kvet, pretože už na veľkú vzdialenosť smrdí ako rozkladajúce sa mäso. Tento smrad je dôležitý pre jej prežitie, láka ním hmyz, ktorý prenáša peľ zo samčích rastlín na samičie. Pomenovaná je po Sirovi Thomasovi Stamfordovi Rafflesovi, ktorý založil Singapur a túto rastlinu objavil počas expedície po Indonézii. Neviem, či sa mu tým jeho súputníci nesnažili niečo povedať.
Na nasledujúcich fotografiách je miestny druh hmyzu pripomínajúci listy a drobné vetvičky stromov.
Náš sprievodca všetku túto háveď nadšene vyberal a ukazoval nám. Utešovala som sa len predstavou, že úbohý škorpión mal z tohto procesu ešte väčši stres ako my.
V Cameronských výšinách sa vo veľkom pestujú aj jahody a tak ďalšou povinnou zastávkou bola jahodová farma. Kúpili sme si balenie miestnych jahôd, aby sme so smútkom skonštatovali, že sa jedná o supermarketovú odrodu takzvaných "skákajúcich jahôd" - keď spadnú na zem, odrazia sa od zeme ako skákacia loptička, nerozpučia sa. Kúpite ich vo väčšine supermarketov a nemajú veľa chute. A každý, kto odrástol na domácich jahodách, ten rozdiel okamžite pocíti.
A na záver sme ešte navštívili budhistický chrám, v ktorom sa údajne nachádza štvrtá najväčšia socha Budhu v Malajzii. Zasvätený je čínskemu námornému dôstojníkovi a eunuchovi Zheng Ho-ovi.
Prehliadka skončila opäť pri turistickom informačnom centre, kde nás už čakal náš taxikár, ako sa neskôr ukázalo, amatérsky jazdec rally (aspoň podľa štýlu jazdy), ktorého služby sme využili na presun na polostrov Penang, do mesta George Town.
