V rámci prvého bodu programu od nás už pri prekročení Západnej brány z parkoviska úspešne skasírovali - každý, kto chce vojsť do Ichon-Qaly, teda starého mesta, s výnimkou domácich, ktorí v ňom žijú, si musí kúpiť lístok. No, teoreticky nemusí, ale potom nemôže vstúpiť do žiadnej z pamiatok, nieto si niečo ešte fotiť (a za fotoaparát sa platí drobný príplatok). Turista, plať, potom sa môžeme baviť o niečom ďalšom.
Na nálade nám to však neuberá, pretože nás čaká hotel, v rámci ktorého sa budeme aspoň na chvíľku cítiť ako mladí študenti islamu: bývame v Orient Stare, ktorý je prerobenou medresou a k jeho budove patrí aj pozoruhodný tučnučký farebný nedostavaný minaret. Dostávame izbu, skladáme ruksak a po zmytí únavy z dlhej a občas rozheganej cesty autom vyrážame v ústrety novému mestu, ktoré ma v momente opantáva napriek tomu, že dve pozoruhodné mestá som už videla. Chiva je však úplne iná ako Buchara či Samarkand.
Leží na mieste, kde sa kedysi nachádzala tá časť Chorezmskej ríše, ktorá prosperovala z poľnohospodárstva - na oáze južnej delty rieky Amudarja, na juh od Aralského mora. Tu sa aj začína púšť Kyzylkum. Podľa legendy mesto založil Noemov syn Šem, ktorý tu objavil studňu - jeho ľud ju nazval Cheivak, z čoho vznikol názov Chiva. Oblasť pôvodne obývali iránske kmene a až v desiatom storočí sa tu objavili kmene turkické. Archeológovia predpokladajú, že mesto existovalo už v ére pred naším letopočtom, v zmienkach arabských cestovateľov sa obavuje od desiateho storočia nášho letopočtu. Medzi 9. a 12. storočím tu vzniklo mnoho moslimských škôl a centier vedy: vyučovala sa tu astronómia, matematika, medicína a chémia. Timur dobyl mesto v roku 1388, no Chive sa rýchlo opäť začalo dariť a v jednom momente sa stala najdôležitejším duchovným centrom moslimského sveta. Napomohlo tomu zničenie Konje-Urgenču naším starým známym Timurom. Chivský chanát vznikol na začiatku 16. storočia a rovnomenné mesto sa stalo jeho stolicou v roku 1598. Jej charakter ovplyvnil fakt, že po takmer tri storočia bola rušným strediskom pre obchodovanie s otrokmi
Za to, že v Rusku o nej odrazu začali vedieť, si naša milá Chiva môže tak trochu sama. Začiatkom 18. storočia totiž kontaktovali jej vyslanci cára Petra I. s prosbou o pomoc proti okolitým kmeňom, ktoré proti nej útočili. Za odmenu sa chanát sľúbil cárovi podriadiť. Peter vyslal v roku 1717 do Chivy 4000 mužov. Medzitým sa však v Chive stihol vymeniť chán, ktorý sa rozhodol, že stať sa ruským vazalom nebude to pravé orechové, ruských žoldnierov rozdelil do okolitých dedín, aby mali dosť priestoru a žilo sa im príjemnejšie. V skutočnosti tak spravil preto, aby sa jeho vojskám príjemnejšie a pohodlnejšie Rusi masakrovali. Prežilo ich len zopár, ktorí sa vrátili späť do Petrohradu a mohli porozprávať o hrôzach, ktoré zažili. Telo princa Alexandra Bekoviča, chán rozdelil na hlavu a zvyšok, zvyšok si nechal, hlavu poslal svojmu kolegovi, bucharskému emirovi. Rusi na Chivanov nezabudli, i keď ich odveta prišla s menším oneskorením. V roku 1873 zaútočil generál Konstantin Kaufman na chána Mohammeda II. Rachima, ktorý rýchlo kapituloval a stal sa vazalom ruského cára. Ešte aj jeho pekný strieborný trón mu vzali a odniesli do Ruska. Posledného chána z Chivy definitívne porazila Červená armáda v roku 1919 a o rok neskôr sa Chiva stala centrom Chorezmskej sovietskej národnej republiky. Chorezmská oáza sa o štyri roky neskôr rozdelila medzi Uzbeckú a Turkménsku ZSSR, pričom mestá Urgenč a Konje-Urgenč sa z nepochopiteľných príčin ocitli na rozdielnych stranách hranice. Perlička, až Októbrová revolúcia v novembri 1917 v tejto oblasti konečne zrušila otroctvo. V roku 1997 Chiva oslávila 2500 rokov svojej existencie.
Ale začnime pekne po poriadku, konkrétne priamo pri už spomínanej Západnej bráne do mesta. Sympatický portál s dvomi vežičkami je rekonštrukciou pôvodného, ktorý bol zničený v roku 1920. Na novo ho postavili o päťdesiat rokov neskôr. A hneď po tom, čo vstúpite za hranice opevnenia starého mesta, vašu pozornosť okamžite pritiahne medresa Muhammada Amin-Chána so svojím zvláštnym minaretom. Samotná medresa je v súčasnosti najväčšou medresou stredovekého typu v celej Strednej Ázii. Postavil ju Muhammad Amin-Chán v rokoch 1815-1854, mala dve poschodi, 125 komôrok, v ktorých mohlo svoje útočisko nájsť 260 študentov. Fasáda aj portál sú zdobené majolikou a v prízemnej stavbe pred medresou sa nachádzajú pivnice, v ktorých sa kedysi vystavovali otroci. Ich strecha tvorí akúsi terasu pred samotnou medresou.
A tu nastáva prekvapenie: vyjdete po strmých schodoch, vojdete do medresy a ocitnete sa v hoteli, ktorý som už spomínala. Názov nekričí ani nesvieti, všimnete si ho tesne pred vchodom. Z terasy pozdĺž našej chodby na druhom poschodí dokonca viedol drevený mostík do susedného minaretu Kalta-minor, no schody doň boli v istom momente zatarasené a tam naše objavovanie skončilo. Tento tučný minaretík začal stavať v roku 1851 Amin-Chán. Vraj chcel mať minaret, z ktorého dovidí až do Buchary. (Asi si neuvedomil, že k tomu bude potrebovať skôr dobrý ďalekohľad a priaznivé poveternostné podmienky...). Umrel o štyri roky neskôr a minaret navždy zanechal vo svojej súčasnej, nedokončenej podobe a nikdy sa nedostaval do pôvodne zaumienených 80 metrov. Ostalo z neho len 29 metrov a dostal meno Kalta-minor, teda krátky minaret.
Historicky bolo vnútorné, dnes staré mesto Ičan-Kala bolo oddelené od vonkajšieho mesta Dišan-Kala opevnením. Ičan-Kala si dodnes zachovala svoju východnú exotiku, ktorú sme mohli naplno oceniť, keď sme sa vyštverali na severozápadnú časť múru, len tak. Stačilo si trochu poblúdiť popri Severnej bráne, občas trochu zablúdiť do niektorého z dvorov, ale nakoniec sa pred nami ocitol výhľad na mesto, pri ktorom som sa cítila ako orientálna princezná. Aladína a džina plniaceho priania som mala po svojom boku v jednej osobe, len ten lietajúci koberec nám chýbal...
Ičan-Kala má pravidelný štvorcový pôdorys a leží na asi tridsiatich hektároch. Hlinené opevnenie vysoké 8 až 10 metrov je v niektorých miestach hrubé až osem metrov a rozlieha sa po obvode 2200 metrov. A ako to už býva zvykom, aj tu platí, že keď chcete ušetriť, treba sa obťažovať zaliezť za mestské hradby a všetko je odrazu lacnejšie. Na večeru sme si tak našli túto sympatickú čajchanu plnú miestnych, ktorej autentickosť potvrdzoval fakt, že z celej obsluhy len jedna teta vedela po rusky a aj to skôr horko-ťažko. Hladnými sme však neostali a ešte aj čaju sa nám ušlo.
Z Chivy sú to však len prvé pohľady a rýchle dojmy, podrobnejšie ju spolu preskúmame v ďalšom článku o týždeň.
