Z histórie
Iba dve zo siedmich pôvodných osád vybudovali Španieli na severnom pobreží Kuby, inak preferovali južné pobrežie. Camagüey, alebo Santa María del Puerto del Príncipe, ako sa pôvodná osada volala, bola založená v roku 1515 a v priebehu trinástich rokov, do roku 1528, sa z pobrežia premiestnila smerom do vnútrozemia hneď dvakrát. Prinútili ju k tomu opakované útoky pirátov. Legenda dokonca vraví, že miestni si mesto vystavali nanovo v jeho súčasnom šialenom pôdoryse práve kvôli pirátom. Množstvo slepých ulíc, nepravidelných križovatiek, jedna z ktorých vás zavedie aj na najužšiu ulicu na Kube, širokú len 2.2 metra a dlhú 77 metrov, malo zmiasť nepriateľov, ktorí chceli na mesto zaútočiť. Faktom je, že pôvodná dedina mala štvorcový pôdorys a v roku 1616 vyhorela. Niektorí domáci vysvetľujú, že v chaotickej prestavbe sa budovy umiestňovali ako ich staviteľom prišlo vhod, keďže mestské plánovanie v tom čase neexistovalo. Prioritou vraj bolo, aby mal každý blízko k svojmu kostolu, pričom ich v meste nájdete rovno pätnásť.
Dôvtipní miestni vymysleli ešte jednu vec, ktorá Camagüey preslávila a síce systém uchovávania dažďovej vody v obrovských hlinených nádobách - tinajones. Len pozor, aby ste sa nenapili z nádoby, ktorú používa nejaká mladá pekná kubánska dievčina, pretože potom sa do nej zaľúbite a už ju nikdy neopustíte...Za svoje bohatstvo vďačí Puerto Principe obchodovaniu s cukrom. Začiatkom devätnásteho storočia sa tu vybudovali najkrajšie budovy v koloniálnom štýle a štýl celého mesta sa postupne zjednotil. V dvadsiatom storočí sa cesty vydláždili a v roku 1978 bolo historické centrum mesta zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
A opäť radosti kubánskeho cestovného ruchu...
Do Camagüey sme sa dopravili autobusom z Trinidadu, z opačného smeru prinášajú do mesta turistov autobusy z Holguínu. Ubytovali sme sa v koloniálnej vilke u pani Lucy, ktorú nám odporučila naša pani Raquel z Cienfuegos. (Bol nám ju čert dlžen. O tom však nabudúce.) Napriek tomu, že sme mali jej adresu a a dokonca sme jej vraveli, že ju nájdeme, nás čakala na stanici aj s taxíkom, ktorý bol luxusný archaický moskvič v poslednom štádiu rozkladu. Samozrejme, za jazdu sme si zaplatili my.
Prvý kontakt s mestom bol nanajvýš kuriózny - nezaujímali nás pamiatky, potrebovali sme nájsť cestovnú kanceláriu - Cubatour, Cubancán, Havanatours alebo inú z mnohých cestovných agentúr vlastnených štátom. Chceli sme si tam totiž rezervovať lístok na autobus do Hologuínu. Keďže ulicu, na ktorej tých asi päť rôznych cestoviek bolo, práve rekonštruujú, svoje pultíky mali rozhodené po miestnych obchodoch. Najprv sme si našli jednu v obchodnom dome, kam ma nepustili, lebo som odmietla dať svoju kabelku do úschovy. Kebyže nejakú tašku, ruksak, nepoviem ani pol slova, ale normálnu kabelku. Dnu vošiel len môj manžel, ale za pultíkom nikto nebol a už tam čakal jeden mladý kubánsky pár. Tak sme sa prešli do obchodu s nábytkom, tam vraj bola tiež umiestnená nejaká cestovka. Tam ale za stolíkom tiež nikto nebol, asi univerzálna siesta. Zato sme mali možnosť poobdivovať nábytok v ponuke. Za luxusných 750 konvertibilných pesos si môže miestny majetný Kubánec kúpiť skriňovú stenu lákavej hnedo-zelenej farby v prevedení a dizajne rokov deväťdesiatych. Alebo podobne kuchyňu, ktorú už kdekoľvek inde na svete ráčila potichučky vyjsť z módy. Muž sa ešte raz vrátil do obchodného domu, ale príslučný zriadenec neprichádzal. Vraj topánok tam mali na poličke veľa - jasné, keď vyložia všetky veľkosti oboch farieb toho jediného modelu, ktorý tam majú....
Vybrali sme sa hľadať ďalšiu cestovku. Infotour, ktorý mal byť otvorený do piatej, bol už o štvrtej zatvorený a tak sme šli do baru vedľa, kde sedela zriadenkyňa z Cubatouru. Bola mimoriadne neochotná a nič nám nechcela povedať, ale chápem, v tom teple by sa nechcelo ani mne. Bar však padol vhod, posilnili sme sa a potom sme sa konečne vydali obdivovať mesto.
V slepých uličkách...
Postupne sme si obišli všetky námestia Camagüey, ktoré sa pozrieť dajú. Plaza San Juan de Dios je krásne zrekonštruované námstie z osemnásteho storočia. Na Plaza de los Trabajadores zasa stojí najväčší kostol v meste, Iglesia de Nuestra Seňora de La Merced. Pešia zóna na Plaza del Carmen je útulná, plná zaujímavých sôch, pouličných lámp a tradičných miestnych hlinených nádob. Našim najobľúbnejším miestom sa stala tichá kaviarnička v parku na Plaza Maceo, kde sme si vychutnávali miestne pivo v tieni veľkých zelených paliem.
K večeru sme si dali malý pubcrawl, po slovensky vyskúšaj všetky krčmy, ktoré nájdeš po ceste. Musím oceniť invenciu jedného hluchonemého miestneho, ktorý bol vďaka svojmu hendikepu značne znevýhodnený v otravovaní turistov štandardnou otázkou odkiaľ sú. (Skutočne sa vás to na Kube budú pýtať všetci podvodníci, ktorí vás stretnú...) Tento pán mal na papieriku napísaný zoznam krajín, vždy sa pristavil pri turistovi a vyzval ho, aby mu ukázal, odkiaľ je. Nevieme čo pokračuje ďalej, či sady papierikov s odpoveďami vo viacerých jazykoch, môžeme len špekulovať, pretože sme ho decentne odignorovali. Potom nás hudba znejúca až na ulicu zasa prilákala do podniku so živou kapelou, kde ľudia tancovali ostošesť. Prišli sme ale neskoro, po troch pesničkách sa kapela zbalila, vzala nástroje, nasadla na bicykle a odišla...
Vzali sme to ako znamenie, že aj my sa máme pobrať na našu casu a poriadne sa pripraviť na ďalší presun smerom do Hologuínu. A že ten stál za všetky drobné...
