Cienfuegos, zoznámte sa!
Cienfuegos je to jedno z najnovších miest Kuby. V súčasnosti v ňom býva 150 000 obyvateľov. Bolo založené v roku 1819 a pôvodne ho osídlili Francúzi z Bordeaux, Louisiany, Philladelphie a Guarica. Má dve časti: pevninskú, v ktorej centre leží peší bulvár, nazvaný tiež Prado, a Parque Martí, a polostrovný výbežok Punta Gorda. Ten sa tiahne ako dlhý slíž, lemuje ho cienfuegský malecón, čo je vlastne španielske označenie pre prívalový val.
Po príchode do mesta sme sa rýchlo zorientovali a prehľadné číselné značenie calles a na ne kolmých avenidas zaručilo, že sme našu casu našli bez problémov, ak nerátam tradičných jineteros, ktorý po nás pokrikovali casa, casa, ako vlastne po každom turistovi vychádzajúcom z autobusovej stanice s batohom na pleciach. Ubytovaní sme boli v casa Villa Raquel u pani Raquel a jej manžela. Dostali sme ponuku objednať si ako večeru štedrovečernú večeru - síce sme si za ňu normálne zaplatili, no hostili nás ako kráľov a cítili sme sa trošku zle, keď ich známi, ktorých tiež na večeru Raquelovci pozvali, sedeli pri bočnom stolíku. Zároveň sme si vážili, že si nás takto uctili. Ochutnali sme aj „zemiakovú kašu" z juky a bola som naozaj prekvapená, ako je juka chuťovo podobná zemiakom. Toľko večera, a čo mesto?
Kontrasty na každom kroku
Celé mesto sa zdá byť na prvý pohľad riadne ošarpané. Zaprášené ulice, tu lístie, tu nejaký predavač s píšťalkou zvoláva svoju ponuku. A potom bum, človek prejde pár ulíc a odrazu sa ocitne v turistickej pešej zóne vydláždenej bielymi kameňmi. Predavači, obchody s cigarami, niekoľko potravín, no všetko čo len človek môže potrebovať. V Parku José Martí nájdete jediný víťazný oblúk na Kube, ktorý svedčí o francúzskych vplyvoch. O pár ulíc ďalej zasa objavíte prístav s lavičkami na móle, kde môžete v pokoji rozjímať nad čím len chcete.
Ako pozostatok zlatých kapitalistických čias je v meste cintorín z predrevolučného obdobia - Cementerio de la Reina. Dostanete sa k nemu tak, že trochu poblúdite cez vyslovene obytnú časť mesta, kam turista páchne skutočne len výnimočne, súdiac podľa nechápavých pohľadov naším smerom. Spočiatku som ani neverila, že sme pri cintoríne správne, pretože z vonkajšej strany jeho múra ležia trávnaté plochy uprostred betónových ciest. Pasú sa na nich kone, kozy a je tam taký univerzálny bordel. Potom človek prekročí prah kamennej brány a ocitne sa uprostred mora mramorových sôch a napoly alebo úplne zničených hrobov. Zrazu máte pocit, že všetky tie mramorové sochy na vás upierajú svoj smutný pohľad a sledujú každý váš krok. Kryty mnohých z nich už popraskali, vďaka čomu je vidno do vnútra hrobov, kde je vysoká spodná voda. Našťastie len tá. Pôsobí to ale desivo, ako keby z cintorínu vyliezla armáda zombíkov. A potom vás cintorín prekvapí opäť, z bočnej brány prejdete do jeho druhej časti, ktorá je vyslovene záhradná - nižšie náhrobné kamene lenivo vykúkajú z vysokej trávy. Ak budete mať šťastie, stretnete aj záhradníka, ktorý sa o túto časť cintorína stará.
Punta Gorda
Späť do centra mesta sme sa dostali konským taxíkom za 2 CUC a dokonca som si koníka s opratami v rukách mohla aj odšoférovať, na prenáramnú zábavu všetkých miestnych. Bodaj by nie, blonďavú gringu na kozlíku asi tak často nevidia. A potom sme sa prešli až do Punty Gordy - južného cípu mesta. Po stranách tri kilometre dlhej promenády sme videli okrem tradičných domčekov veľké, bohato zdobené vily, ktoré tu po sebe zanechali Američania. Za čias Batistu mali na Kube dvere otvorené. Priamo pri punte, keď sa malecón po našej pravej strane opäť zmenil na ulicu plnú domčekov nás prekvapil miestny... klub? Veľká budova s bazénom a tenisovými kurtami ostro kontrastovala s jednopodlažnými domčekmi navôkol.
Priamo na pobreží Punta Gordy je park La Punta. Vysedávali tam viacerí ľudia, pri mori sme videli osamelého rybára, ktorý chytal rybu na háčik zavesený na nylonovom lanku, ktoré držal v rukách. Na prvý pohľad to vyzeralo, ako keby robil pantomímu rybačky. Vybavenie parku, lavičky a stolíky, síce vyzerali trochu unavene, dôležité však bolo, že viaceré občerstvovacie zariadenia boli otvorené. Dali sme si dve pivá a keď sme videli, ako sa tam robil ľad do koktejlov, boli sme veľmi vďační za svoje rozhodnutie. Drvičku ľadu totiž kreatívne nahradili tak, že vytiahli z mrazničky obrovský kus ľadu, ktorý hádzali o betónovú dlažbu, kým nedosiahli žiadanú veľkosť kociek a potom ich pozbierali do vedra.
Prado a autá rútiace sa z oboch strán
Nakoniec sme sa prešli po Prade, pešom bulvári. Na rozdiel od toho havanského je aj priečne preťatý cestami pri každom bloku, čo znamená, že sa po ňom síce prejdete, ale v pokojnej prechádzke musíte pravidelne prestať, aby ste sa obzreli, či môžete prejsť cez cestu. Na Kube je celkovo mimoriadna opatrnosť pri prechode cez cestu žiaduca, vodič, ktorý vidí chodca prechádzať cez cestu, väčšinou ešte zrýchli. Po oboch stranách Prada nájdete lacnejšie reštaurácie a stánky s peso pizzou. Kým sme sedeli v reštaurácii a jedli rozvarené špagety s vodnatou ružovou omáčkou a štedrou dávkou syra (v tejto podobe vám ich na Kube naservírujú všade), na Prade hrala mariachi kapela. Atmosféra tohto miesta sa vystihuje fotkami ťažko, pretože je preň typický najmä obrovský ruch, no dominuje mu sivá farba, ktorú občas oživia graffiti či zeleň.
Celkovo ma na Cienfuegos asi najviac fascinovala tá presne narysovaná sieť ulíc, po ktorej bolo mimoriadne jednoduché sa orientovať a tiež rušný pouličný život s väčšou príchuťou toho miestneho. Ďalej nás čakal Trinidad, opäť tradičné a turistami mimoriadne obľúbené mesto.
