Vilnius nesie meno rieky Vilnia, ktorá mestom preteká. Miesto, na ktorom dnes mesto plné kostolov leží, bolo osídlené už od obdobia strednej doby kamennej, no významnejšie postavenie získalo až v roku 1323, kedy Veľkovojvoda Gediminas presťahoval hlavné mesto Litvy z mesta Trakai do Vilniusu. Súčasné Staré mesto má korene práve v stredoveku a od tohto obdobia sa jeho architektúra pozvoľne vyvíjala bez výrazných rušivých zásahov. Napriek dvom požiarom z 15. a 16. storočia sa v historickom centre mesta zachovali budovy v gotickom, renesančnom, barokovom, aj klasickom slohu.
Jednoznačnou dominantou veľkého námestia pomenovaného podľa katedrály, ktorá na ňom stojí, je ona katedrála samotná. Je zaujímavé, že jeden z novodobých symbolov Litvy stojí na mieste, kde sa kedysi vzýval miestny boh hromu Perkunas. Pôvodný kostol bol postavený z dreva a v priebehu svojej histórie upravovaný a prestavovaný toľkokrát, že jeho pôvodnú podobu možno vidieť už len na dobových kresbách. V Kaplnke Sv. Kažimíra dodnes odpočívajú pozostatky tohto litovského národného svetca. V katedrále je pochovaných mnoho litovských panovníkov aj biskupov. Musím sa priznať, že som pri nej nemala dojem sakrálnej stavby, naopak, do tejto budovy by mi skôr pasovala knižnica. Spôsobuje to majestátny klasicistický štýl, vďaka ktorému je katedrála robustná, bez veží evokujúcich kostol. Jedinou výnimkou je zvonica, ktorá však stojí samostatne niekoľko desiatok metrov od katedrály. Nebyť svätcov na jej priečelí, držiacich kríž a s rukami zopnutými v modlitbe, naozaj si ani neuvedomím, že prechádzam okolo katedrály. Nech už ale slúži akémukoľvek účelu, táto budova na vás bude svietiť už z diaľky svojou belobou a úctyhodnými rozmermi. Uprostred skorého sobotňajšieho rána, kedy bolo centrum Vilniusu takmer vyľudnené, sme sa pri nej cítili malí ako mravčeky.
Ak vás prekvapujú vyľudnené fotky, je to preto, lebo sme vstali skoro a šli sa prejsť po meste v čase, kedy väčšina obyvateľov mesta dospávala náročný piatok. Ticho, pokoj a čerstvý východ slnka sme si užili aj z vŕšku Gediminas, na ktorom leží komplex Vyšného, alebo Gediminasovho hradu. Práve tu bol Vilnius založený. Po ceste od katedrály je niekoľko zaujímavých múzeí a komu sa zdá byť cesta na hradný vŕšok strmá, môže sa hore vyviezť pozemnou lanovkou. Brány sa otvárajú už od siedmej ráno a na naše veľké prekvapenie sme hore neboli sami, okrem nás sa na kopec vyštveralo niekoľko puberťákov na bicykloch. Nech im športový duch aj v takúto skorú rannú hodinu slúži ku cti. Tehlovo červená veža hradu je zobrazená aj na litovskej mene - litoch.
Hradný vŕšok poskytuje krásny výhľad a môžete z neho napočítať všetkých 28 kostolov starého Vilniusu. Litovská vlajka na hrade veje od povstania v októbri 1988.
Ďalším neprehliadnuteľným vŕškom je Vrch troch krížov s pamätníkom, ako názov vraví, troch krížov, ktorý postavili v roku 1916 na mieste pôvodných troch drevených krížov. Tie sa tu týčili od stredoveku údajne na počesť zavedenia Magdeburského práva. V roku 1950 ich ako náboženský symbol zbúrali a nový pamätník dostalo mesto až po zmene režimu v roku 1989.
Na pravom brehu rieky Vilnia nájdeme veselý kostol Sv. Anny postavený z tehál v gotickom štýle. Podľa legendy sa tento kostol veľmi zapáčil Napoleonovi, ktorý ho videl počas Rusko-francúzskej vojny v roku 1812 a želal si ho odniesť so sebou do Paríža na dlani.
Od kostola sme sa prešli cez most a ocitli sme sa v inej krajine. Privítal nás Užupis, alebo Záriečie, ako sa volá táto veselá umelecká enkláva, ktorá si na území s rozlohou asi 60 hektárov vyhlásila vlastnú republiku. Užupis obývali pred vojnou najmä Židia a väčšina z nich neprežila holokaust. Do vyprázdnených domov sa nasťahovali najmä bezdomovci a prostitútky a až do vyhlásenia nezávislosti Litvy bol Užupis spustnutý a neudržiavaný. Toto zvláštne prostredie prilákalo mnohých umelcov.
V roku 1997 vyhlásili obyvatelia Užupisu svoju štvrť za samostatnú republiku s prezidentom, hymnou, vlajkou, armádou s asi jedenástimi vojakmi a každoročne oslavujú deň Užupisa 1. apríla, kedy do pasov návštevníkov dávajú svoje pečiatky. Symbolom Užupia a umeleckej slobody zárove je socha Archanjela Gabriela, ktorý stojac na vajci fúka do trúbky. Zaujímavosťou je, že na mieste, kde dnes stojí, bola do roku 2002 socha vajca, z ktorého sa milý Archanjel Gabriel jednoducho vyliahol.
Užupis je veľmi sympatická štvrť plná rôznej umeleckej výzdoby s osobitou atmosférou. Najviac sa mi páčili kamenné steny brehu rieky, na ktorých sú rozvešané rôzne obrazy. Uprostred nich sedí Užupijská morská panna. To, že je to dnes príjemné bohémske susedstvo, v ktorom je radosť žiť, dokazuje aj starosta Vilniusu Arturas Zuokas, ktorý býva práve v Užupise.
Na pohľad mimoriadne pôvabne pôsobí aj radnica a radničné námestie. Nájdete ju uprostred zákutí plných príjemných kaviarničiek a nezvyčajných obchodíkov. Námestie sa jemne zvažuje smerom nadol a ak stojíte na jeho konci, radnica na vrchu pôsobí ešte majestátnejšie.
Okrem pamiatok Vilniusu tvoria neopísateľnú atmosféru práve jeho obyvatelia, ktorí sa postupne rozliezajú do ulíc historickej časti mesta okolo obeda. Mesto okamžite ožíva a zachováva si ruch až do neskorých nočných hodín. Priateľský pôsobí aj po tom, čo slnko zapadne a nám sa veľmi páčilo túlať sa jeho uličkami a zablúdiť do niektorého z barov, ktoré osvetľovali šero neskorého večera. Všade sme sa stretávali s priateľskými usmievavými ľuďmi a ani sme sa im nečudovali. Nikto, kto býva v takom šarmantnom a elegantnom meste predsa nemôže byť mrzutý...
