Napriek zmene v plánovanom programe sme za daný deň v podstate všetko elegantne stihli. Ráno sme začali v jednej z pobočiek siete tureckých kaviarní MADO na typických tureckých raňajkách pozostávajúcich z rôznych malých jedál: meze, ktoré sa jedia samé o sebe alebo sa natierajú na chlieb. Azerbajdžanská kuchyňa je veľmi podobná tureckej s jedným rozdielom: nekorenia tak. Najtypickejším korením je sumak (po česky škumpa), ktoré vzniká mletím vysušených plodov rastlín z rodu Rhus. Pri príprave jedál sa využíva mnoho čerstvej zeleniny a bakinské rajčiny sú vo všetkých ruských reštauráciách aj obchodoch samostatnou značkou kvality: tmavočervené, šťavnaté a plné chute.
Raňajky sme zakončili typickou tureckou kávou. Mimochodom, prikladaná voda neslúži na zapíjanie kávy - tým by ste urazili svojho hostiteľa domnienkou, že podávaná káva je zlá. Naopak, vodou sa preplachujú ústa na očistenie chuťových pohárikov od vnemov, ktoré ostali od iných jedál, aby ste si mohli naplno vychutnať pravú a nefalšovanú chuť kávy poctivo zavarenej v džezve. Zavára sa už z cukrom, preto treba už pri objednávke povedať, nakoľko sladkú si ju prosíte. (Aj keď je to skôr výnimka, ja aj tento druh kávy pijem zásadne bez cukru.) V Rusku ju mávajú v mnohých stredoázijských reštauráciách, nájdete ju pod názvom "kofe pa vastočnomu".
Posilnení raňajkami sme nasadli do auta a vydali sa na cestu. Časť našej cesty viedla popri poliach plných ropných vrtov - dôkaz o tom, ako a vďaka čomu sa krajine začalo dariť. No musím upozorniť aj na to, že lesk Baku je tak trošku klamlivý v porovnaní s tým, ako vyzerá zvyšok Azerbajdžanu - stačí vystrčiť päty z centra hlavného mesta a kvalitné cesty síce ostávajú, no domčeky popri nich sú skromnejšie a staršie.
Naša cesta viedla do národného parku Qobustan v rovnomennom štrnásťtisícovom osídlení neďaleko Baku - autom je to doňho z centra Baku asi trištvrťhodinová cesta. Známa je vďaka šiestim tisícom malieb vyrytých do skál so štyridsaťtisícročnou históriou. Okrem kamenných malieb je pre ňu charakteristická výrazná seizmická aktivita, ktorá spôsobila popraskanie vápencových skál v okolí a tie následným zosuvom, lámaním a padaní svojich častí vytvorili zaujímavé útvary. Obrazy vyryté do kameňa sú staré päť- až štyridsaťtisíc rokov, ktoré zobrazujú ľudí, zvieratá, scény lovu, bojov a obradov. Svoje stopy v skalách však na tomto mieste a v okolitých horách nezanechali len praľudia, ale aj vojaci Alexandra Macedónskeho či rímske légie, pričom sa jedná o najvýchodnejší nápis z obdobia starovekého Ríma.
Miesto je plné roklín, ktoré sa v azerbajdžanskom jazyku označujú ako gobu, čo mohlo dať Qobustanu meno (jeho alternatívne hláskovanie je Gobustan). Šírošíra planinu, ktorú dnes môžeme vidieť za skalami, boloa kedysi dnom Kaspického mora. V skalách sú vytesané diery, ktoré slúžili na zber vody a tiež ako miesta obradov: keď praľudí sužovali kruté suchá, zabili zviera, kozu alebo ovcu tak, že jej krv nechali nakvapkať do jednej z jám vo vápenci, čo symbolizovalo obetu bohom dažďa a malo priniesť tak vytúženú vlahu.
Pár kilometrov od archeologického náleziska sa nachádza aj moderné interaktívne múzeum, ktoré bližšie predstavuje príbeh a históriu, ktorá sa ukrýva za petroglyfmi.
A my sme po návrate do Baku pokračovali v prehliadke miest, ktoré sme preošlý deň nestihli navštíviť. Azerbajdžanské národné múzeum umenia môžem vrelo odporúčať, kolekcia obrazov je pekná, no kolekcia aplikovaného umenia a exponátov turkických kmeňov z okolitých území ešte pôsobivejšia. Okrem krásnej kermaiky sme videli rôzne kroje a nádhernú zbierku kobercov. Koberec je vďačný suvenír, ktorý si môžete z Azerbajdžanu odniesť, len pozor, za poctivú ručnú prácu si priplatíte.
V blízkosti bakinskej železničnej stanice sa nachádza asi najkrajšia budova reťazca rýchleho občerstvenia, akú som kedy videla: kura z KFC si dáte vo veľkom štýle.
Večer sme sa previezli na vyhliadku nad mestom. Dominantou nočného Baku sú tri 190 metrov vysoké veže v tvare plameňov, ktoré boli dokončené v roku 2012, čím akurát stihli medzinárodnú súťaž Eurovízia, ktorá sa v tom roku konala v Baku. Projekt je však starší, výstavba veží začala v roku 2007. Pôvodne mali byť štyri, z finančných dôvodov sú nakoniec len tri: východná, západná a južná. V noci sa na desiatich tisícoch LED obrazoviek po celej vonkajšej ploche budov premieta buď horiaci oheň, azerbajdžanská vlajka, prípadne ďalšie motívy. Vo vežiach je hotel, byty, kancelárske priestory a niekoľko obchodov, napríklad predajňa Lamborghini.
Pokračovali sme k Aleji Šachidov (alebo martýrov, v závislosti od prekladu), pamätníku a zároveň cintorínu venovanom ľuďom, ktorých zabila sovietska armáda počas Čierneho januára 1990 a vo vojne v Náhornom Karabachu. Je tu pochovaných asi 15 tisíc padlých a ďalšia vyše tisícka Turkov padlých v roku 1918 počas Bitky o Baku. Súčasťou pamätníka je aj večný oheň, spoza ktorého na seba púta pozornosť nasvietená televízna veža meniaca farby.
Z vyhliadky sme si pozreli pohľady na nočnú panorámu mesta a potom nás už naši hostitelia Dinara a Šafak odviezli na železničnú stanicu, kde sme nasadli na nočný vlak do Dagestanu.
