5.30 Prvý budíček nám pripravili muezíni z neďalekej mešity, ktorí svojim precíteným spevom zvolávali ľudí na prvú rannú modlitbu. Čas vzhľadom na polospánok len odhadujem.
6.40 Tentokrát som už naozaj vstala, rýchlo sme sa vychystali a vykročili v ústrety čerstvému ránu. Prví predavači pečiva a ovocných štiav už mali svoje stánky rozložené. Ubytovaní sme boli v atmosferickej štvrti Bayogu plnej drobných barov, kaviarničiek a reštaurácií, nad ktorou sa ako veľký strážca vypína veža Galata. Uličky sú úzke, kľukaté, nerovnomerne vydláždené a niektoré strmé stúpania nás na prvýkrát prekvapili.
7.00 Nastupujeme na električku, ktorá premáva naprieč starým mestom Istanbulu. Nová a vyblýskaná poctivo hlási všetky zastávky. Predošlý večer na ceste z letiska sme ich z prestupnej stanice metra absolvovali nekonečných osemnásť, tentokrát je ich podstatne menej. Vystupujeme na zastávke Çemberlitas, svoj deň po dlhej ceste začíname typickým tureckým rituálom očisty: hamamom. Tento pochádza z roku 1584 a navrhol ho slávny turecký architekt Sinan. Ešte pred návštevou hamamu sa však posilňujeme čerstvo vytlačenou šťavou z granátových jabĺk, ktorá v miestnom kiosku stojí príjemných 60 eurocentov na osobu.
7.30 Hamam, najmä ten historický, je už trochu drahšou záležitosťou, ale vzhľadom na prekrásne priestory túto investíciu neľutujem. Drevom vykladané kabínky a služobné miestnosti strieda nádherná miestnosť vykladaná sivým mramorom, do ktorej svetlo preniká cez svetlíky v tvare hviezd vytesané do kamennej kupoly. Na bielo-červenom károvanom uteráku na okraji kruhovej mramorovej lavice v strede tejto majestátnej miestnosti ležím sama, žiadna ďalšia žena sa v pondelok ráno do hamamu ešte nevybrala. V príjemne hrejivom opare čakám na pani, ktorá má prísť vyumývať. Návšteva hammamu môže byť pre našinca skutočne exotickým zážitkom, keďze my poznáme parnú saunu ako miesto, kde si chvíľku posedíme v rámci návštevy wellness centra. Spolu z manželom sme však z Ruska zvyknutí na vážnosť, ktorá sa kladie procesu očisty tela a po podstúpení umývania "mojkou" zhruba viem, čo môžem očakávať.
Pani ma najprv vydrhne rukavicou z tvrdej tkaniny, spredu aj zozadu a na svojich rukách vidím obrovské kusy zošúchanej odumretej kože, ktorej som sa týmto peelingom zbavila. Potom ma vyumýva v mydlovej pene a počas tejto procedúry pridá niekoľko masážnych manévrov. Následne mi umyje vlasy, celú ma opláchne a pošle do výrivky v podobe mozaikou vykladaného bazénika v ďalšej miestnosti, ktorá mi svojou architektúrou a výzdobou pripomína ranokresťanské hrobky, ktoré som obdivovala v Solúne. Rada na záver, ak sa chystamte do tureckého hamamu, nezabudnite si so sebou pribaliť telové mlieko, vaša pokožka sa vám za túto prezieravosť poďakuje.
8.30 Pred hamamom sa stretávam s manželom, ktorý absolvoval očistu v jeho mužskej časti. Naše zážitky akosi nekorešpondovali, manžel konštatoval, že sa cítil ako keby absolvoval mix homoerotickej fantázie a grécko-rímskeho boja. Popritom ho jeho "hamamšík" tiež vydrhol a na dôvažok pridal niekoľko chiropraktických manévrov typu vykrútenie krku. Pánovi z hamamu ale nezávidím, jeho pracovná doba je od šiestej ráno do jedenástej večer. Po anglicky vedel vraj len niekoľko slov, ale s manželom sa očividne dohovorili a naučil sa aj nové slovíčko - keď sa ho muž chcel opýtať, či tam chodí cez deň veľa ľudí, slovo people sa mu tak zapáčilo, že po celý zvyšok procedúry opakoval: pipí, pipí...
8.40 Začíname pred Hagiou Sofiou, chrámom postavenom ma objednávku byzantským cisárom Justiniánom, ktorý slávnostne vysvätili v roku 537. V roku 1453 ju turecký sultán Mehmed dobyvateľ zmenil na mešitu a za jej aktívnym využívaním na náboženské účely dal definitívnu bodku sám Atatürk, keď z nej v roku 1935 spravil múzeum Hagia Sofia nám prináša sklamanie: takto skoro ráno sme vstávali práve pre to, aby sme sa vyhli náporu turistov. Bohužiaľ bol pondelok a Hagia Sofia zatvorená, preto sme si ju obišli a nafotili iba zvonku. A tak sme sa vybrali smerom k vŕšku, na ktorom leží Palác Topkapi. Cestou sa posilňujeme baklavou a výberom z tureckých potešení.
9.00 Tesne po začiatku otváracej doby sú pred pokladňami Paláca Topkapi veľké rady. Okolo nich krúžia rôznojazyční sprievodcovia, ktorí sľubujú, že s nimi sa dostanete dnu mimo poradia. Rozumejúc rusky som sa bavila na pani, ktorá trom Ruskám stojacim predo mnou vysvetľovala, že palácový komplex je obrovský a že bez nej sa tam istotne stratia.
V skutočnosti to nie je až také strašidelné. Väčšinou sa snažím prečítať si v turistickom sprievodcovi informácie o pamiatke, ktorú sa chystám navštíviť, vopred, aby som na miestne nemusela strácať čas zdĺhavými prehliadkami so sprievodcom alebo audiosprievodcom.
A čo sme sa dozvedeli o paláci Topkapi? V 15. Až 19. storočí tu sídlili tureckí sultáni. Základy paláca položil náš známy Mehmed Dobyvateľ, ktorý v Topkapi žil až do svojej smrti a po ňom ďalší sultáni. V 19. storočí si však začali stavať majestátne paláce na brehu Bosporu a Topkapi opustili.
Palác sa naozaj môže stať malým bludiskom najmä pre našinca nezvyklého na netradičnú štruktúru paláca, ktorý sa skladá z niekoľkých väčších či menších budov spojených parkami, záhradami a nádvoriami. My sme prehliadku začali v háreme, ktorého miestnosti sa rátajú v stovkách. Taký hárem nebol len sultánov osobný dom slastí, žila tu celá jeho rodina vrátane korunného princa, i keď popri nej, samozrejme, mnoho konkubín a dievčat takpovediac v „zácviku“ – učili sa islam, tanec, etiketu a taje skrášľovania. Hárem má nádherné dekorácie.
Pomedzi dvory sme pokračovali do pôvodných prijímacích miestností Mehmeda Dobyvateľa, z ktorých je dnes pokladnica ukrývajúca tie najväčšie skvosty, ktoré dostali sultáni do daru. Medzi perličky patrí trón Ahmeda I., dýka Topkapi s troma obrovskými smaragdami v jej rukoväti či piaty najväčší diamant na svete, ktorým sa skrášlil Mehmet IV počas nástupu na trón. Prehliadka pokračuje záhradami a rôznymi zákutiami s krásnymi výhľadmi na Istanbul.
11.00 Kráčame dolu hradným vŕškom smerom k cisterne Basilica. Počasie sa zmenilo z nepríjemného na priamo protivné - rozpršalo sa. Vyťahujeme pršiplášte a v tom istom momente sa popri rade ľudí čakajúcich na lístky do cisterny objavili predavači dáždnikov. Cisterna je zaujímavá podzemná stavba, ktorú objavili a zrekonštruovali len nedávno. Jej podzemné priestory sú slabo osvetlené, no každé chabé svetielko z lámp pozdĺž prehliadkovej trasy svieti odrazené vo vode pod našimi nohami dvakrát. V zásobníku cisterny si veselo plávajú vykŕmené kapre. Strechu obrovského priestoru vysokého asi pätnásť metrov podopierajú masívne mramorové stĺpy v ňiekoľkých stĺporadiach. V zadnej časti cisterny sú na spodku dvoch stĺpoch podobizne medúzy z gréckych povestí, pretlak turistov nás však odradil.
Dívate sa na najväčšiu z niekoľkých stoviek podzemných cisterien, ktoré Istanbul stráži v svojom podzemí. Na prelome 3. a 4. storočia pred naším letopočtom nad ňou stála bazilika Stoa, ktorá slúžila ako obchodné, právne a umelecké centrum. Cisternu postavili na rozkaz cisára Justiniána v roku 532 za pomoci vyše troch stovák stĺpov z okolitých antických ruín. Neskôr ostala zabudnutá až do polovice 16. storočia, kedy miestni začali hlásiť, že ak do dier pod svojimi domami spustia vedro, vytiahnu ho plné pitnej vody. Cisternu vyčistili a zrenovovali v roku 1985 a pre verejnosť sprístupnili o dva roky neskôr.
11.30 Návrat na denné svetlo nás príliš neteší, stále leje ako z krhly, ba priam ako z trysky. Premočené nohy ideme usušiť do Modrej mešity, ktorá však nie je až taká modrá, ako by si ju človek pri počutí jej názvu predstavil. No na prvý pohľad vás očarí aj tak, vďačí za to svojim šiestim minaretom a najväčším dvorom spomedzi všetkých mešít Osmanskej ríše. Navrhol ju architekt Sedefhar Mehmet Aga.
Mešita má dva vchody, pričom ten hlavný je určený výhradne pre moslimov, ktorí sa sem prichádzajú pomodliť. Turisti do nej vchádzajú zboku, po preverení vhodnosti ich oblečenia. V mešite s obrovským dómom a mäkkými kobercami panuje ruch, ktorý som nezazlila v žiadnom kostole. Ale je to dobrý ruch. Po tom, ako sme poobdivovali krásnu kaligrafickú výzdobu, si sadáme na koberec v zadnej časti mešity a pozorujeme ľudí, plánujúc ďalšie body programu dňa. Nikto nás nevyháňa ani nekontroluje, cítime sa príjemne. Deti šantia a veselo džavocú aj v časti určenej pre modlitbu a nikto ich za to nekára, ľudia sa družia a rozprávajú.
Oddýchnutí a trochu uschnutí vychádzame späť do daždivej šede dňa, vyhlasujeme obednú prestávku.
