Jazero modré ako nebo
Cestou z Fethiye sme minuli tretie najväčšie jazero Turecka, Beysehir dlhé 45 a široké 20 kilometrov. Toto sladkovodné jazero napúšťajú pramene a riečky okolitých hôr Sultan a Anamas. V dôsledku chemických reakcií sa na jazere vytvorili niekoľko ostrovov s pozostatkovými jaskynnými štruktúrami. Odtok z neho vedie prietokom do susedného jazera Sugia a jeho voda sa využíva na zavlažovanie okolitých polí. Na jeho ostrovoch hniezdi mnoho vodných vtákov ako napríklad kačky, labute, kormorány a potápky.
Prečo Konya?
Turecký Jeruzalem sme si vybrali preto, lebo v jeho neďalekom okolí sa nachádzajú vzácne praveké vykopávky, ktoré tvoria súčasť svetového kultúrneho dedičstva. Im vďačíme za to, že nás prinútili prísť do bašty seldžuckej kultúry a miesta, odkiaľ pochádzajú derviši, ktorí meditujú prostredníctvom krútenia sa okolo vlastnej osi.
Územie dnešného mesta bolo osídlené už v neskorej dobe medenej, o poldruha tisíca rokov neskôr v ňom vládli Chetiti (1500 pred naším letopočtom), ktoré o tristo rokov neskôr vystriedali morské národy a tie Frýgia, Perzia a Macedónia. Počas helénskeho obdobia mestu vládli králi z Pergamonu, posledný z nich, vediac, že umrie bez nástupcu, odovzdal Konyu Rímskej ríši. Tá sa v tej dobe volala na počesť cisára Claudia Claudioconium a Hadrián jej dal meno Colonia Aelia Hadriana. Úpadok mesta nastal za éry Byzantskej ríše a zničili ho arabskí nájazdníci.
V roku 1084 Konyu dobyli Seldžuckí Turci a mesto sa stalo hlavným mestom Seldžuckého sultanátu. V roku 1273 tu vznikol rád Mevlevi, známy svojimi krútiacimi sa dervišmi. Jeho zakladatelia prišli na pozvanie sultána.
Počas Tureckej vojny za nezávislosť bola v Konyi základňa vzdušných síl. Na začiatku minulého storočia sa mesto živilo prevažne poľnohospodárstvom, využívajúc úrodné polia i dostatok vlahy vo svojom okolí, postupne sa ale začalo sústrediť aj na iné odvetvia, najmä cestovný ruch. Turisti sú však prevažne Turci, ktorí sem putujú najmä z náboženských pohnútok.
V meste ako Konya sme aj s mužom svietili a pútali pozornosť miestnych. Boli však veľmi milí a pri prechádzke pred miestnou mešitou nás otec s dvoma deťmi na vychádzke ponúkol cukríkmi – len tak. V reštaurácii sme zasa bielovlasému čašníkovi lámavou nemčinou vysvetľovali odkiaľ sme a čo tu robíme.
Mevlana
Prvé kroky turistov smerujú do múzea rádu Mevlana. Toto meno dali členovia rádu jeho zakladateľovi, Celaleddinovi Rumimu a znamená „náš sprievodca“. Rumi bol filozof – mystik, ktorý hlásal posolstvo tolerancie. Po tom, čo členovia jeho rádu zabili jedného z učeníkov jeho otca, lebo sa báli, že nad Rumim získava veľký vplyv, sa utiahol do ústrania a počas tohto obdobia napísal svoje najkrajšie verše. Po jeho smrti sa derviši rozpŕchli do všetkých kútov Turecka, kde založili vyše sto nových lóží. Ich rád zakázal Mustafa Kemal Atatürk v roku 1925, pretože ich považoval za prekážku rozvoja moderného Turecka, no niekoľkým členom sa podarilo udržať ich tradície a od roku 1957 rád opäť zlegalizovali, tentokrát už ako strážcu národného kultúrneho dedičstva.
Múzeum obsahuje mauzoléum mnohých významných členov rádu, vrátane samotného Rumiho a ročne ho ako jedno zo svojich najposvätnejších miest navštívi poldruha milióna Turkov. V čase našej návštevy bol jeden z významných sviatkov a preto bolo vstupné zadarmo. Napriek tomu si každý musel vyzdvihnúť pri pokladni lístok a mali sme čo robiť, aby sme sa prebojovali cez obrovský kŕdeľ žien, predpokladali sme, z okolitých dedín. Keďže v živote turniket s čiarovým kódom nepoužívali, nastalo prirodzené prekvapenie z tohto pekelného nástroja a všeobecný zmätok. Keď sme sa dostali pred turniket, niekto doň strčil svoj lístok namiesto toho nášho a potom sa všetci čudovali, prečo to občas niekoho pustí a občas nie. Radšej sme im to nevysvetľovali a rýchlo sa vybrali pozrieť si mauzoléum aj múzeum ešte predtým, než ho obkľúčia davy.
Mystický obrad dervišov
Tie isté davy miestnych náboženských turistov sa každú sobotu večer hrnú do Kultúrneho centra Mevlana, v ktorom sa večer o deviatej koná mystický obrad, alebo to, čo našinec pozná pod názvom vystúpenie krútiacich sa dervišov. Mnohí derviši, alebo Turci prezlečení za dervišov tancujú na viacerých miestach pre turistov, no v skutočnosti to nie je tanec, ale modlitba a práve na tomto mieste je možné vidieť celý obrad presne tak, ako si ho derviši uchovávali po generácie.
Kultúrne centrum sme našli mimoriadne jednoducho, stačilo nám nasledovať veľké skupiny ľudí. Tie nás doviedli ku rôznofarebne nasvietenému kultúrnemu centru, ktoré má dve „arény“ pre obrad dervišov – jednu vonkajšiu, určenú pre horúce letné dni a druhú vo vnútri, keď je počasie menej priaznivé. Napriek tomu, že bol začiatok mája, miestni vyhodnotili počasie ako škaredé a poslali nás dovnútra centra.
Obrad sa volá sema a tanec dervišov predstavuje spojenie sa s bohom. Derviši prichádzajú na parket v bielej košeli a nohaviciach obviazaných dlhou bielou suknicou – toto oblečenie symbolizuje rubáš. Biele oblečenie je však na začiatku zahalené dlhým čiernym plášťom, symbolom ich pozemského hrobu a hnedé kužeľovité čiapky majú tvar identický s náhrobnými kameňmi, ktoré môžete vidieť v múzeu. Modlitba sa začína spevom jedného z učencov rádu, ktorý sa naučil celý korán naspamäť a spieva niekoľko veršov z neho. Neskôr sa pridajú aj hudobníci a za zvuku hudby vedie majster mníchov po kruhovom obvode parketu. Derviši zo seba zhodia čierne plášte na znak zbavenia sa všetkých svetských starostí a najprv s rukami prekríženými na hrudi prejdú popri majstrovi a postupne rozťahujú ruky do typickej pozície a krútia sa. Jedna ruka je dlaňou obrátená k nebu, prijímajúc požehnanie a druhá obrátená k zemi, ňou mních šíri požehnanie medzi ľudí. Vo víre meditácie sa mnísi točia okolo svojej osi (v múzeu je možné vidieť dosku s kovovým bodom v strede, na ktorej trénujú točenie sa na mieste) a zároveň postupujú po obvode parketu. Majster sa nekrúti, chodí popri mníchoch a sleduje správnosť dodržiavania rituálu, ktorý sa opäť končí spevom veršov z koránu.
Zážitok to bol rozhodne pozoruhodný, aj keď sa musím priznať, že tých pár zahraničných turistov bolo omnoho tolerantnejších a ohľaduplnejších voči posvätnosti rituálu pre miestnych než miestni samotní. Tureckí návštevníci celú dobu behali po schodoch hore a dole, premiestňovali sa a mnohí začali odchádzať už v polovici. Nuž, čo je zadarmo, to si asi človek neváži... Ak by ste sa ocitli v Konyi, návštevu kultúrneho centra a obrad krútiacich sa dervišov rozhodne odporúčam vidieť, je to pozoruhodná súčasť nehmotného kultúrneho dedičstva Turecka.
Çatalhöyük
33 kilometrov na juhovýchod od Konye v dedine Çatalhöyük leží archeologický poklad sveta – jedno z najväčších osídlení z mladšej doby kamennej. Chodia doň minibusy, my sme si z dôvodu úspory času vybrali taxík. Miestny taxikár tu v živote nebol a asi ani netušil, aké zaujímavé miesto sa v okolí jeho mesta ukrýva, pretože na prehliadku so sprievodcom sa nadšene vybral spolu s nami.
Prehliadky sú zadarmo, v lete nájdete pri vykopávkach aj archeológov, ktorí vám radi odpovedia na podrobnejšie otázky. Vykopávky začal v roku 1961 britský archeológ James Mellaart, ktorý však zároveň priniesol pre tureckú vládu dosť kontroverznú teóriu o tom, že miestni obyvatelia uctievali kult Bohyne-matky a vykopávky preto uzavrela na tridsať rokov. V súčasnosti sa v nich opäť pokračuje, históriu archeologických prác aj kontext ku pravekej kultúre, ktorá na tomto mieste žila, získa turista v múzeu na začiatku prehliadky.
Prehliadka pokračuje v takzvanom experimentálom dome, ktorý archeológovia postavili, aby vyskúšali svoje teórie o miestnom osídlení – predpokladajú totiž, že domy boli vykopané v zemi, bez okien, vchádzalo sa do nich zo strechy a domy boli navzájom prepojené mostíkmi, ktoré tvorili improvizované ulice. Keď boli domy opotrebované, zasypali ich a na ich vrchu postavili nové.
Pokračujeme k dvom komplexom vykopávok. Archelógovia ich vypátrali na mieste, kde sa rovina naváža do dvoch dvadsať metrov vysokých kopcov. Obe miesta sú pred ostrým slnkom chránené veľkými dómami a jednotlivé úrovne osídlenia sú podopreté konštrukciami. Najnižšia úroveň vykopávok obsahuje nálezy spred deväťtisíc rokov.
Počas návratu do Konye míňame utečenecký tábor.
Posledných pár hodín v meste trávime prechádzkou cez uličky miestneho bazaru, je čistý s novo vydláždenými chodníkmi. Túlame sa až do úplného stredu mesta, ku kopci Alaeddin, na ktorom sa nachádza významná mešita a oddychujeme v jednej z jeho čajovní obklopení stromami. Táto zelená oáza v strede mesta ostro kontrastuje s mohutnou výstavbou, koláče sú tu akési sladšie a čaj chutí omnoho lepšie. Modernou električkou Škoda 28 T sa vezieme na autobusovú stanicu, z ktorej nás autobus odvezie do kamenného kráľovstva Cappadocie.
