Letoon
Letoon, pomenovaný po bohyni Leto, ktorej na tomto mieste obyvatelia zasvätili chrám, je od Fethyie vzdialený asi 30 kilometrov. Legenda vraví, že bohyňa Leto mala viac než priateľský vzťah k Diovi, ktorému porodila syna Apolla a dcéru Artemis. Diova manželka Héra z toho, pochopiteľne, nebola nadšená, nebol to prvý zbeh starého záletníka, no namiesto neho si svoj hnev vybila práve na Leto, ktorú odsúdila na večný kočovný život. Podľa miestnych povier vraj veľa času trávila práve v Lýkii, kde sa stala niečím ako národným božstvom. Iná legenda zasa vraví, že na mieste chrámu bola kedysi studňa, z ktorej jej miestni odmietli dať napiť a tak ich všetkých premenila na žaby... no vyber si...
Letoon nás pri vchode privítal skupinou miestnych obyvateľov pred improvizovanou búdkou pokladne. V ten deň sme boli jednými z prvých návštevníkov a tak nám ani nemali vydať. Nakoniec sme si u jedného z miestnych vymenili jednu desaťeurovku s prudko nevýhodným kurzom, ale čo človek nespraví pre svetové kultúrne dedičstvo!
Ako môžete vidieť, pamiatkový komplex Letoonu nie je príliš ohraničený ani značený, zato sa môže pochváliť ekologickým systémom kosenia! Na rozdiel od iných navštívených archeologických komplexov sa nenachádza na kopci a zo všetkých strán vidno známky okolitej civilizácie: elektrické vedenia, skleníky, budovy, komíny... len na tomto kúsku zeme čas ako keby zastal a život sa spomalil, nostalgicky spomínajúc na svoje dávne slávne časy...
Na rozdiel od iných miest nebol Letoon nikdy obývanou usadlosťou, skôr náboženským strediskom. Predpokladá sa, že Lýkovia pred Leto uctievali pohanské božstvo - Bohyňu Matku. Základy helénskeho chrámu zasväteného bohyni Leto a jej deťom - Apolónovi a Artemis vykopal tím H. Metzgera v druhej polovici minulého storočia. Nápisy na kameňoch boli okrem jazyka Lýkov aj v gréčtine a aramejčine - táto trojinskripcia, ktorá pochádza z roku 358 pred naším letopočtom, pomohla rozlúštiť lýčtinu.
Xantos
Ďalších šesť kilometrov a boli sme na mieste ďalšieho náleziska, Xantosu. Celú túto cestu sme absolvovali zahovoreným taxíkom, keďže obe miesta sú mimo hlavných dopravných ťahov a preprava tureckými dolmusmi a následné dokončenie cesty po svojich by nám zabrala veľa času. Ale nachodili sme sa aj tak dosť, najmä tu v Xantose. Vopred odporúčam ísť na toto miesto v dlhých nohaviciach alebo turistických štucniach, pretože mnohé miesta, napríklad veľký nekropolis na vrchole kopca, po ktorom je komplex roztrúsený, je skrytý v burine a bodliakoch. Návšteva je tiež takým veselým neturistickým zážitkom - lístky síce dostanete v novej peknej búdke a dostanete aj mapku, tá však vyzerá skôr ako skutočná mapa než plánik a niektoré z úsekov treba poriadne hľadať.
Xantos nesie svoje pomenovanie po rieke, na ktorej leží. Pôvodne ho pomenovali rôznymi modifikáciami názvu Arinna, Xantos z neho spravili Gréci. Už v Homérovej Iliade sa spomínajú dvaja hrdinskí bojovníci z Lýkie, Glaucus a Sarpedon, ktorí prišli bojovať zo zeme rieky Xantos a rovnaké meno niesol aj Achillov nesmrteľný hovoriaci kôň. V piatom storočí pred naším letopočtom mesto dobyli Peržania a napriek tomu, že sa mu podarilo, takpovediac, vstať z popola, dočkalo sa ďalších dvoch porážok: zo strany Macedónska aj Ríma.
Povráva sa, že Lýkovia boli morským národom, ktorý napadol Chetíciu okolo roku 1200 pred naším letopočtom. Nielen už spomínaný Homér, ale aj historik Herodotos ich spomína v súvislosti s Trójskou vojnou, do ktorej prišli bojovať z Kréty. Na jednej strane boli verní svojim tradíciám, no zároveň dokázali prijať niektoré vplyvy gréckej a rímskej kultúry. Vďaka tomu Xanthos prežil až do Byzantskej doby a v ruinách ho nechali až nájazdy Arabov v siedmom storočí nášho letopočtu.
V pamiatkovej rezervácii na výcho od rieky Xanthe leží starý akropolis, zrekonštruovaný počas helénskeho a byzantského obdobia podľa dobových štandardov. Popri mohutnom opevnení tu nájdete aj ranokresťanské pamiatky a krásne divadlo. Kto sa zastaví a rozhodne sa obzrieť si staré kamene zblízka, uvidí mnoho dobových nápisov a môže len hádať, čo asi znamenali.
Musím sa priznať, že zatiaľ čo na kamarátov Chetitov si pamätám z hodín základoškolského aj stredoškolského dejepisu ba dokonca aj zo všeobecnej histórie štátu a práva na vysokej škole, Lýkovia mojej pozornosti akosi ušli. A preto som rada, že som mohla spoznať časť ich kultúry práve prostredníctvom návštevy týchto pozoruhodných pamiatok. Ich odkaz v Turecku pretrváva a drevené zruby miestnych roľníkov vraj dodnes nesú vzhľad a postupy, aké používali práve Lýkovia.
