S radosťou sme rivítali nášho Dmitrija, ktorý s úsmevom po poldruhu hodiny spánku a ďalšími troma Sibírčatami prišiel nás odvieť na breh jazera, kam po nás malo prísť vznášadlo. Pán domáci ich odraňajkoval, nasadli sme do auta a odviezli sa k jazeru. Dmitrij s nami počkal na ďalšiu formu dopravy. Tešili sme sa, že je jeho auto opravené a nechápali sme, ako sa to majstrovi podarilo tak rýchlo: najmä, ako zvládol po tme na ľade geometriu? To sú tie tajomstvá ruského remontu. (A potom sú v Rusku stavebné firmy, ktoré, naopak, ponúkajú rekonštrukciu bytov v európskom štandarde.) A potom prišlo vznášadlo s vodičom Vadimom, ktorý si nás od Dmitriho prebral.
Nalodili sme sa a vydali sa na cestu do Listvjanky. Naše vznášadlo sa volalo Chivus a na rozdiel od áut zvládalo prechody medzi vystupujúce kryhy ľadu v zlomoch s prstom v nose: kapitán ho namieril bokom a kryhy rozrazil. Chivus dosahuje rýchloť 110 km/h, aj keď vtedy má brzdnú dráhu celý kilometer. Na naše veľké prekvapenie bolo cítiť otrasy pri rozrážaní krýh minimálne. Ako zvukový podmaz nám Vadim púšťal diskohity osemdesiatych a deväťdesiatych rokov prekladané talianskymi šlágrami. Cítili sme sa ako v lete na vode, len tá naša voda bola tak trochu zamrznutá. Ale tematicky sme si dali slnečné okuliare a vlnili sa do rytmu letných hitov.
Prvú zastávku sme mali na Piesočnom zálive (Pesečnaja buchta) - Vadim nás vyhodil na pláži na jednej strane zálivu s inštrukciami, že si to máme vyšľapať hore na chrbát zalesneného skalného výbežku a potom zasa zlezieme dolu na druej strane. Ocitli sme sa na krásnej pláži. Na kopci ešte piesok pokrýval sneh, no smerom k brehu Bajkalu už bolo vidieť piesok. Okrem niekoľkých malých domčekov sa v zálive nachádza pekná báza oddychu, síce as tridsať rokov stará, ale v dobrom stave, všetko bolo aj uprostred zimy upravené a čerstvo premaľované. Na myse obďaleč zasa stála nová báza v podobe malého hradu. Tým, že toto miesto sa stáva čoraz populárnejším na oddych, zároveň aj negatívne vplýva na výnimočný ekosystém okolia. Nečudo, čím viac lodí kotví v lete prístave, tým viac sa jeho okolie znečisťuje.
Kým sme sa prechádzali po okolí, kapitán Vadim pomohol miestnym rybárom - vzducholoďou im spravil závetrie, aby si mohli rozložiť svoju obrovskú sieť. Títo rybári mali špeciálnu techniku - sieť natiahli na balónik, ten vložili pod ľad z jednej diery, ktorú vyvŕtali. Potom ho postupne púšťajú po prúde vody. Keď sa sieť pod vodou natiahne, na mieste, kde je balónik (ten stále sledujú), vyvŕtajú dieru a upevnia druhú časť siete. Po niekoľkých hodinách potom sieť stiahnu a cez väčšiu dieru ju vyberú aj s úlovkom.
Pokračovali sme do Baľšovo Gostinnovo, stredisku neďaleko zálivu. V miestnom stravovacom zariadení "u Michalyča" nás čakal obed. Po príchode sme si všimli, že okrem nášho stola je cez celú miestnosť prestretý jeden dlhý stôl s jedlom - zakuskami (ruské predjedlá), džúsmi a vodkou a vzhľadom na čas a pracovný deň nám z toho vyšlo, že sa asi jedná o kar. Potvrdilo nám to množstvo ľudí pred kostolom. So smútiacimi sme sa ale nestretli, najedli sme sa ešte pred tým, než prišli. Podával sa šalát z kyslej kapusty, ucha (nemá nič s ušami, je to ruský rybací vývar) a naposledy spomínané pozy. Plus čaj. Najlepšia bola stará pani vedúca, ktorá bola samý úsmev, no keď vydela vyhlodané pozy - Vadim po sebe nechal cesto, tvár sa jej zamračila a spýtala sa, či tento pán vôbec berie svoje jedlo vážne. Poučenie, nechcite vyvolať hnev ruskej bábušky.
Po obede sme nasadli do Chivusu a pokračovali sme ďalej po ľade. Napriek tomu, že to bol už náš štvrtý deň v objatí ľadového kráľovstva, ktoré by nám mohli závidieť všetci fanúšikovia filmu Frozen, ľad čistý ako sklo nás neprestával fascinovať. Na jednom mieste, kde bol okrem toho všetkého ešte aj hladučký ako vyleštené zrkadlo, sme poprosili Vadima o zastávku. Prekvapene sa nás spýtal, či sme neboli na Olchone a my sme mu museli vysvetľovať, že boli, ale bohvie kedy takýto ľad uvidíme znovu, na rozdiel od neho. Poriadne fučalo a tak sme mohli vidieť, ako vietor presúva malé prúžky snehu hore a dolu po ľade. Tento krok bol prezieravý, pretože to bola naša posledná možnosť vidieť čistý ľad. Ďalej ho už pokrývala snehová vrstva.
Po ďalšej hodine cesty sme vystúpili na ľade pri behu v centre Listvjanky, centra severného brehu Bajkalu. Ubytovaní sme boli v hoteli Maják: mal štyri hviezdičky, takže to bol trochu rozdiel od turistických ubytovní, kde sme bývali doposiaľ, aj keď izby boli veľkosťou dosť úsporné. Ale to zatiaľ všade, kde sme boli a hútali sme, že je to asi tým, že menší priestor sa jednoduchšie vykuruje. Dopriali sme si krátky oddych na lôžku a potom sme sa vybrali poprechádzať sa. Martinovi a Peťovi sme ukázali miestny trh s rybami - ryby sušené a rôzneho druhu a stupňa údenia. Tie sa v Rusku predávajú ako príloha k pivu: na trhu si kúpite rybu, vezmete si ju so sebou do výčapu a tam si ju čistíte.
No a čo sa ruských zvykov a obyčají týka, nemôžem opomenúť už toľko spomínanú ruskú saunu - báňu. V zime je to úplne najlepšia voľnočasová aktivita. Na rozdiel od fínskej sauny, či tureckého hammamu, kam prídete, poparíte sa, potom sa osprchujete studenou vodou, zopakujete to trikrát a idete domov, ruská báňa je celý rituál a dá sa v nej stráviť aj niekoľko hodín. Prečo? Lebo ruská báňa je o celkovom zážitku tela aj duše. Charakteristikou je to fínska sauna, no cieľom je vytvoriť v nej poriadny kúdol pary a následne sa v nej pariť. Preto sa aj volá parilka a keď do nej vchádzate, so svojimi spoludusiacimi sa si prajete "S ľogkym parom!" alebo v preklade "Nech znášate paru ľahko!" Posedíte si, poparíte sa, v rámci tohto sa môžete nechať vymlátiť, respektíve vymasírovať, macerovanými dubovými či brezovými vetvičkami a po tom, ako ste si dali do tela, nasleduje buď studená sprcha alebo hodenie sa do studeného bazéna. A potom sa je a, ak je vôľa, aj pije. Väčšinou čaj alebo pivo a k tomu niečo na prehryznutie. Povinnou výbavou je plstená čiapka alebo uterák na hlavu, aby ju chránili od nadmerného tepla.
Tá naša báňa mala veľký stôll pri bazéne a na ňom si veselo trónilo menu hotelovej reštaurácie. A tak sme si čo-to objednali a padol asi liter vodky. Pivo bolo už vopred pripravené v chldničke pri bazéne. V ruskej báni je to však dosť obvyklá záležitosť. Strávili sme v nej asi štyri hodiny a po dôkladnom spa-zážitku sme sa oddýchnutí vybrali ďalej oddychovať.
