Ako a kam?
Do Buthortumu, ako znie latinský názov rezervácie, sme cestovali z Beratu a táto asi 250 kilometrov dlhá trasa nám zabrala dobrých šesť hodín. Cesta, ktorá lemuje pobrežie a míňa Vlorë a Sarandë, je totiž prekliato kľukatá a brzdy aj motor auta, ktorým sme šli, sa počas strmých stúpaní a klesaní poriadne namakali. Našťastie sme sa nikam neponáhľali a kochali sme sa pohľadom na modré more. Ak sme sa teda práve nemuseli uhýňať jednému z mnohých stád oviec, ktoré sa na strmých svahoch južného Albánska pasú. Viete ako spoznáte, že na mieste pred vami nedávno minulo iné auto ovečky? Nuž, jednoducho: asfaltka bude posiata bobkami...
Slávny Buthortum
Parkovisko pred vstupom do národného parku je až na zopár áut s talianskymi poznávacími značkami prázdne. Vstupné nám pán v jedinom otvorenom okienku predáva za polovičnú cenu, keďže múzeum v paláci je zatvorené a celý park funguje v zimnom režime – hibernuje. Obchádzame vypnuté turnikety, na tých dvadsať turistov denne sa ich asi naozaj neoplatí zapínať. Prechádzajúc sa po ceste uprostred riedkeho lesíka netuším, čo presne mám čakať. Mapa v letáčiku, ktorý sme dostali, síce správne ukazuje trasu, po ktorej treba pamiatky pozerať, ale veľmi jej veriť netreba, pretože podľa nej vyzerá všetko strašne ďaleko. V skutočnosti trvá celý okruh parkom asi hodinu a pol ak so sebou nemáte turistického sprievodcu.
Butrint spájal so Stredozemným morom kanál Vivari, ktorý vedie z Butrintského jazera do Jónskeho mora. Miesto bolo osídlené už v pravekých časoch, no preslávilo sa v 4. storočí pred naším letopočtom ako významné obchodné miesto. Žil tu grécky kmeň Chaónov, ktorí udržiavali dobré vzťahy s neďalekým ostrovom Korfu. Zakladateľom mesta bol podľa rímskeho básnika Vergília Helenus, syn kráľa Priama. Áno, toho z Trójskej vojny. Z gréckych časov sa zachoval akropolis a amfiteáter. Osídlenie obkolesovali hradby dlhé 870 metrov a vojsť doň sa dalo cez tri brány.
Buthortum sa stal rímskym protektorátom v roku 228 pred naším letopočtom. Postupne sa začlenilo do provincie Macedónia a v roku 44 sa po Cézarovom nariadení stalo miestom, ktoré dostali do daru vojaci, ktorí s ním bojovali proti Pompeiovi. Kolonistov však pribudlo až po posmelení zo strany cisára Augusta. V pevnosti pribudol akvadukt, rímske kúpele, elegantné domy, gymnasion a fontána zasvätená nymfám.
Rímske pamiatky nahradili ranokresťanské baptistérium a bazilika a Butrint sa stal sídlom biskupa. Z baptistéria dodnes ostali zachovalé mozaiky na zemi, v ich plnej kráse sme ich však nevideli. Z dôvodu ich konzervácie sú totiž zasypané štrkom a odkrývajú sa len na dva dni v roku. Storočia plynuli a Butrint sa postupne dostal pod nadvládu Prvej bulharskej a neskôr Byzantskej ríše. Tá sem nasadila vojakov, ktorí mali za úlohu odraziť výboje Normanov počas križiackych výprav. A Butrint vystriedal ešte niekoľko pánov – Benátčanov, Turkov, ba dokonca Napoleona. V roku 1799 ho dobil Ali Paša Tepelena a až do vyhlásenia nezávislosti Albánska v roku 1912 bol Butrint súčasťou Osmanskej ríše. Pôvodné mesto ostalo neobývané.
Butrint vás však okrem tejto bohatej histórie a zachovaných pamiatok prekvapí aj svojou pokojnou prírodou, vďaka ktorej je prechádzka sviežim zeleným lesom jedna veľká radosť. Z niektorých miest, napríklad z ruín rímskych domov, je zasa nádherný výhľad na more a z druhej strany uvidíte krajinu odrazenú v pokojnej hladine Butrintského jazera sťaby v zrkadle. Opäť raz sme si nevedeli vynachváliť cestovanie po letných turistických destináciách v zime, pretože všetky tieto nádhery sme si užili v úplnom súkromí. Celý park len pre nás...
Smer Grécko
Butrintom sme zavŕšili albánsku etapu našej cesty. Ostávalo nám previezť sa na bárke medzi dvoma pármi lán, zaplatiť prievozníkovi symbolický poplatok, prejsť cez grécke hranice a dopraviť sa do Igoumenitsy, z ktorej pravidelne pláva niekoľko trajektov. Nasadli sme na ten, ktorý smeroval na Korfu a odplávali sme so západom slnka.
(V rámci gréckej etapy tohto seriálu navštívime Korfu, Meteoru, Thessaloniki, a horu Athos.)
