Miesto posledného odpočinku Filipa Macedónskeho
Skôr, než sme definitívne zaparkovali pred našim hotelom v Solúne, sme sa zastavili na mieste, ktoré pozoruhodným spôsobom spája konzerváciu archeologických nálezov a úžasný dizajn múzea. Malé mestečko Vergina sa preslávilo v roku 1977 vďaka gréckemu archeológovi Manolisovi Andronikosovi, ktorý tu objavil pohrebisko macedónskych kráľov, vrátane Filipa II. Macedónskeho, otca Alexandra Veľkého. A vďaka tomuto objavu sa potvrdilo, že práve na tomto mieste kedysi ležalo prvé hlavné mesto starovekej Macedónie Aigai. Miestni si pochvaľujú, k hrobkám sa neskôr pridali aj odkryté ruiny obrovského paláca, ktoré boli spoločne v roku 1996 zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Keďže sme sa chceli do Solúna, odkiaľ sa mimochodom organizujú do Verginy pravidelné denné výlety, dostať ešte za svetla, museli sme si vybrať iba jednu z dvoch hlavných pamiatok. Zvolili sme si preto komplex hrobiek. Úchvatné nálezisko si na prvý pohľad všimnete len vďaka tomu, že je ohradené a pred vstupom doň si musíte kúpiť lístok. Všetky jeho poklady sú starostlivo ukryté v dutinách drobného vŕšku, ktorý je zarastený trávou. Vstúpte však dnu a tráva sa zrazu zmení na mramorovú podlahu a kamenné steny a vaše oči hneď upútajú efektne nasvietené exponáty v modrých vitrínach. Niekoľko larnaxov, zlatých krabíc, v ktorých sa uchovávali kosti zosnulých, a zlaté čelenky zručne ukované do podoby vavrínových vencov ukazujú zručnosť vtedajších vlastníkov. Samozrejme, čím bol zosnulý bohatší a váženejší, tým živšie a detailnejšie tieto práce pôsobia.
Larnax a veniec, ktoré našli archeológovia v hrobke Filipa II.
Takýto pohľad sa asi naskytol aj Alexandrovi Veľkému po tom, čo hrobku zapečatili a on dal na schodoch posledné zbohom svojmu otcovi.
Vnútro hrobky je zatvorené, pre ilustráciu, ako to v nej mohlo vyzerať, pridávam fotku zo solúnskeho Múzea byzantskej civilizácie, do ktorého preniesli niekoľko ranokresťanských hrobiek. Nástenné maľby sa asi značne odlišujú svojimi motívmi, architektúra hrobiek však bola podobná.
Alexander Veľký, busta z Archeologického múzea v Solúne
Prechádzka po antických ruinách
Zo Solúna srší bezstarostná a priateľská atmosféra univerzitného mesta na prvý dojem. Hneď ako zídete z hlavných ťahov, ocitnete sa v úzkych uličkách typického gréckeho mesta, trochu útulnejšieho a lacnejšieho ako Atény, no aj ono vás dokáže prekvapiť svojim majestátom. Hlavnou dominantou mesta je Biela veža, ktorá chránila bránu do mesta. S čistým názvom kontrastuje jej mimoriadne krvavá história. Postavili ju Turci po tom, ako obsadili Solún a slúžila na niekoľko účelov: ako pevnosť, tábor pre jej posádku a tiež väznica. Rok 1826 si pamätá krvavý masaker, ktorým bolo potlačené povstanie Janičiarov, ktorých tu väznil sultán Mahmud II. Veža bola súčasťou hradieb, ktoré oddeľovali židovskú štvrť od zvyšku mesta. V súčasnosti je už skôr pieskovej farby, svoj názov si však zachovala. Vo vnútri nájdete šesťposchodové múzeum, ktoré zaujímavými interaktívymi inštaláciami rozpráva históriu mesta od jeho založenia až po súčasnosť.
Antické a byzantské pamiatky Solúna som si užila počas dlhej prechádzky, ktorú som začala na Castre – mestských hradbách, kam som sa, ako správny lenivý turista, nechala vyviezť taxíkom. Mohutné hradby chránia mesto od čias cisára Teodózia, ktorý ich nechal postaviť podľa hradieb v Konštantínopole. Je z nich krásny výhľad na mesto plné novších či starších budov, uprostred ktorých sa z ničoho nič objaví ruina kedysi majestátnej stavby.
Kľukaté uličky pod hradbami ukrývajú viacero krásnych kláštorov a kostolov, postavených v typickom byzantskom štýle: červené tehly strieda piesková výplň a na týchto veselých múrikoch sú položené okrúhle striešky. Pokračujte nižšie a objavíte staré turecké kúpele a ruiny rímskej agory. Keď sa zostup trochu zmierni a vy uvidíte popri vysokých obytných budovách ohradené vykopávky, viete, že idete správnym smerom k pozoruhodnému komplexu pamiatok, ktoré má na svedomí ďalší rímsky cisár, Galerius. Majestátny oblúk bol vchodom do vstupného koridoru k Rotunde, ktorá mala byť údajne Galériovým mauzoléom. Galérius bol však pochovaný v komplexe Felix Romuliana v Gamzigrade neďaleko srbského Zaječaru a preto bola asi Rotunda určená skôr ako chrám. V každom prípade je to najstarší solúnski kostol a miestni tvrdia, že to pokojne môže byť aj najstarší kresťanský kostol na svete. V súčasnosti sa v nej reštaurujú jej prekrásne mozaiky. Vstupné je mimoriadne symbolické, stačí sa len zapísať do knihy pred vchodom - meno, krajinu pôvodu a zamestnanie.
Napriek tomu, že som spomenula len niektoré z pamiatok, je ich viacero a poctivá prechádza po meste so zastávkou na kávu a obed mi zabrala niekoľko hodín. Do miestnych múzeí som sa preto vybrala až na ďalší deň. Určite sa oplatí navštíviť Archeologické múzeum a Múzeum byzantskej civilizácie, sú hneď vedľa seba a nájdete v nich mnoho exponátov z vykopávok z celého okolia Solúna.
A kým ja som obdivovala a dôverne sa spoznávala so Solúnom, môj manžel Ivan zažíval chvíle duchovného osvietenia v jednom z kláštorov na hore Athos, kam ženy nepúšťajú. Jeho zážitky a fotodokumentáciu tohto asi najposvätnejšieho miesta všetkých pravoslávnych kresťanov vám prinesiem o týždeň.
