Tento malý prírodný zázrak leží na hraniciach Bieloruska a Poľska. Vďaka dlhodobej ochrane pretrval v nezmenenej podobe až do dnešných dní. Dalo by sa povedať, že je obdobou našich bukových pralesov, ktoré sa tiež nachádzajú na zozname UNESCO (o tento zápis sa tiež delíme, konkrétne s Nemeckom a Ukrajinou). Bieloruské pralesy sa rozliehajú na území o rozlohe 1418 kilometrov štvorcových a ak by ste chceli prejsť zelenou hranicou do Poľska, máte smolu: je kompletne uzatvorená nielen pre turistov, no dokonca aj pre väčšiu lesnú zver (napríklad zubry). Názov pralesa aj prírodnej rezervácie Belovežskaja puša je paradoxne odvodený od dedinky Beloveža, ktorá sa nachádza až za poľskými hranicami a v roku 1991 sa v nej podpisovalo rozdelenie ZSSR. Prvé písomné zmienky o ochrane fauny na tomto území pochádzajú z čias kráľa Žigmunda I. Starého, konkrétne z roku 1538, kedy kráľ zakázal pytliactvo pod hrozbou prísnych trestov a ten, kto zabil zubra, bol synom smrti. O tri roky neskôr boli miestni obyvatelia zbavení povinnosti platiť dane za to, že kráľovi a jeho družine asistovali pri lovoch a zároveň pomáhali s ochranou zvierat a starostlivosťou o les.
Na exponátoch z miestneho historického múzea môžete vidieť, ako kedysi poľovali veľmoži a ako vyzeral ich lovecký zámoček na území dnešného národného parku. V prírodnej časti múzea žijú vo veľkých výbehoch typickí obyvatelia lesov: srnky, jelene, zubre a ďalšia divá zver.
Po tomto prosperujúcomobdobí bohužiaľ prišlo k deleniu Poľska a Pavol I., syn Kataríny II. výsady miestneho obyvateľstva zrušil, uvrhol ich do poddanstva a zrušil i ochranu lesa. Počet zubrov veľmi rýchlo klesol len na 200 kusov. Neskorší ruskí cári však opäť zaviedli ekologické opatrenia a ku koncu 19. storočia sa počet zubrov vyšplhal k tisícke kusov. (Pre porovnanie, na celom Slovensku sa v súčasnosti nachádza len niečo vyše dvadsať kusov týchto pozoruhodných tvorov.) Po prvej svetovej vojne takmer stihol poobný osud aj Bielorusko - ukázalo sa, že zubry vo voľnej prírode takmer kompletne vyhynuli a po zoologických záhradách sa našlo asi päťdesiat kusov. Bielorusko reagovalo kúpou štyroch chovných zvierat a zavedením sprísnenej ochrany v novootvorenom národnom parku. Za druhej svetovej vojny plánoval Herman Goring vytvoriť z Belovežského pralesa najväčší lovecký revír na svete. Stádo zubrov však prežilo vďaka tomu, že obe bojujúce strany - sovietska aj nemecká sa dohodli, že ten, kto zabije zubra, bude potrestaný najvyšším tretom. V roku 1957 sa na slobode narodilo prvé mláďa zubra po vojne. Zápis na zoznam UNESCO prišiel v roku 1979.
Dnes sa národný park rozvil na turistickú atrakciu, ktorá ponúka fanúšikom ekoturizmu všetko, čo potrebujú. Lesné cestičky sú kvalitne značené a turista sa po nich môže previezť na bicykli či peši. V ubytovacom komplexe sa okrem hotela nachádza aj reštaurácia a samostatná šašlikáreň, kde ponúkajú údajne vynikajúce pečené mäso - ostáva nám dúfať, že nie zubrie.
