Nuž, zjednodušene by sa dalo povedať, že mnohí pasujú súčasného predsedu Ruskej akadémie umení za majstra gýča. Akú najťažšiu úlohu by ste mohli pánovi Ceretelimu dať? Jednoduché - vytvoriť malú sochu. S tým by mohol mať problém, veď sa len pozrite: Ak ste navštívili Park víťazstva a Poklonnú horu s pamätníkom na počesť ukončenia druhej svetovej vojny, nemohli ste prehliadnuť obelisk vysoký 141,8 metra, kde každých desať centimetrov jeho výšky predstavuje jeden deň vojny. Alebo obrovský monument pri nákupno-výstavnom centre Tišinka s názvom „Večné priateľstvo" ktorý oslavuje dvesté výročie politického spojenia Ruska a Gruzínska a ktorý som si dlho sama pre seba volala „Pamätník azbuky". Najlepšie sú na ňom strapce hrozna na vrchu, presne toho hrozna, z ktorého sa robí gruzínske víno, ktoré bolo tu v Rusku dlho zakázané predávať. Alebo hľa, oná socha Petra Veľkého alebo pamätník obetiam terorizmu ktorý si Američania premenovali na jednoduchý názov „Slza". Všetky tieto diela má na svedomí práve pán Cereteli. V Moskve sa mu dostalo príležitostí na sebarealizáciu vďaka bývalému primátorovi Jurijovi Lužkovovi a nenadarmo sa Cereteli často označuje ako Lužkovov dvorný sochár.
Boli ste si pozrieť Kremeľ a Červené námestie? Ak áno, Cereteliho výtvormi sa to v ich okolí len tak hemží. Tradičná cesta z metra Teatrálna/Ochotny Rjad ku vchodu do Kremľa vedie cez Manéžne námestie. Už samotný Ochotny Rjad je jeho dielom - je to to obchodné centrum, ktoré sa z väčšej časti nachádza pod zemou a z Manéžneho námestia môžete vidieť len jeho veľké sklenené kupoly, ktoré slúžia ako svetlíky. Pri obchodnom dome vymodeloval obrovskú fontánu so štyrmi koňmi, ktoré dvíhajú predné nohy. Áno, tú. A vydláždený kanál, ktorý tečie popri Alexandrovskom sade a sú v ňom sošky rozprávkových postáv má na svedomí tiež pán Cereteli. Mimochodom, práve tento jeho počin mi je najsympatickejší, asi preto, že tie sochy sú aj na Cereteliho dosť malé. Zároveň sa ale mnohým môžu zdať gýčové a práve tam tkvie problém.
Napriek tomu, že našinec má Rusko za všeobene gýčovú krajinu a Rusov za národ obľubujúci gýč a prečačkanosť, miestnym niektoré počiny vadia. Zatiaľ čo pamätník na Poklonnej hore je ešte umiestnený celkom vhodne a ladí s obrovským odkrytým priestorom a pompéznym múzeom, ten na Tišinke pôsobí ako päsť na oko. Najmä ak si uvedomíte, že sa pri ňom každý víkend konajú trhy a je doslova natrieskaný v príjemnom parčíku uprostred stromov, lavičiek a žltých stánkov azerbajdžanských a arménskych zeleninárov. Obrovská inštalácia zobrazujúca rozprávkový strom so zvieratkami a zámočkový vchod do miestnej zoo sú fajn a v prípade atrakcie určenej pre deti neprekážajú. No čo s gýčovo pomaľovaným Cereteliho múzeom ktoré prejdete cestou do tej zoologickej záhrady? Skutočne sa nedá nevšimnúť si, pretože chodník pred ním je posiaty rôznymy sochami, ktoré boli asi nadbytočné. A tak sa Peter Veľký v rozumnom a skromnom trojmetrovom prevedení ocitá vedľa námorníkov a iných postavičiek...
A potom tu máme oného Petra I. Veľkého, vlastne jeho sochu. Obrovskú pompéznu sochu umiestnenú na nábreží rieky Moskvy pri Novej Tretiakovskej galérii. Cár Peter si stojí na veľkej fregate a nebojácne sa drží kormidla. Moskovčania túto sochu považujú za obrovskú provokáciu. Práve Peter I. Veľký totiž premiestnil hlavné mesto z Moskvy do Petrohradu, nehovoriac o tom, že Moskvu nikdy nemal rád. Historka, ktorá sa šíri naprieč Moskvou, zasa hovorí, že to mal byť dar Amerike pri príležitosti jej objavenia a že ona postava na fregate mal byť Krištof Kolumbus. Obdarovaní sa však zhrozili z obrovských rozmerov tohto „projektu" a slušne odmietli. Názory na ňu sa rôznia, niekomu sa páči, ale väčšina Moskvičov si dobre odpľuje pri reči o tejto „opache, ktorá zničila panorámu nábrežia". Ako som už spomínala, pár mladých aktivistov sa ju už snažilo vyhodiť do vzduchu a tak musela byť v istých obdobiach strážená. Moskva ju údajne na tlak verejnosti ponúkla Petrohradu, ten ju ale slušne odmietol. Záujem o ňu prejavili ďalšie dve ruské mestá, Archangeľsk a Petrozavodsk, ale tým ju Moskva nedala. Ako konštatoval môj manžel, to by Moskviči prišli o ďalšiu vec na ktorú môžu nadávať.
