Žijeme vo svete plnom rituálov, opakovania, napodobňovania a zdania často zbaveného kontaktu s realitou. Albert Einstein raz povedal: Kto chce byť členom ovčieho stáda, musí sa stať ovcou. Som človekom, ktorý chce uvedené meniť alebo sa o to aspoň Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Róbert Fico ešte ako člen Strany demokratickej ľavice (SDĽ) pozorujúc Vladimíra Mečiara pochopil, že na slovenského človeka (voliča) z ľudu neplatia žadne intelektuálne rečnícke kreácie. V jednoduchosti je krása a tak začal "otecka vlasti" v trochu kultivovanejšej podobe neskôr úspešne imitovať. Igor Matovič potom pozoroval Fica a uvedomujúc si rozsah svojich možností začal s procesom imitácie tiež.
Už dnes je takmer isté, že po roku 2014 (voľby prezidentské) a po roku 2016 (voľby parlamentné) bude dnešná slovenská (takzvaná) opozícia v hlbokej kóme. Už dnes je unavená z vlastných neúspechov. Únava z únavy sa stala jej odevom. Občas je dokonca počuť názory, že by potrebovala povzbudiť a "dobiť batérie". Skúste ale povzbudzovať bežca - športovca, ktorému sa príliš behať nechce, no napriek tomu čaká na potlesk z tribún.
V čase spoločenských kríz sa z kalných vôd myšlienkových pochmúrností takmer vždy vynárajú ritualisti a momentalisti, ktorí by chceli chod dnešného sveta meniť k "lepšiemu". Túžia po (pseudo)revolúciách, po obrátení sa k bohu jednoznačných a zjednodušených riešení. Kladú si však nesprávne otázky a ako vieme, na nesprávne položené otázky je ľahko možné dostať nesprávne odpovede.
O politikoch sa v ľudových debatách hovorieva, že v predvolebnej kampani iba sľubujú a po voľbách slovo nikdy nedodržia. Fakt, že sľubované zväčša nedodržia nie je ani tak vecou ich charakteru, ako skôr toho, že sľuby dané voličom sa jednoducho a jasne často dodržať ani nedajú...
Časť našej verejnosti často nadáva na slovenské masmédiá, ich úroveň, bulvárnosť a neschopnosť profesionálnej reflexie na domáce a svetové dianie. Môžeme však konštatovať, že marazmus slovenských masmédií je dnes podstatne menší, ako bol v rokoch 1990 až 1992. Vtedy bola totiž latka masmediálnej kvality nastavená tak nízko, že v súčasnosti sa dá iba preskakovať.
Aktivisti protestu Gorila začínajú pripomínať kone cválajúce v lepidle. Dostihová dráha sa im naviac rozpadáva, cieľ je v nedohľadne. Snažia sa vyťahovať ľudí z obchodných centier, od televíznych obrazoviek, od rozpozeraných lacných seriálov, od hier života. Volajú ich na námestia. Problém však nie je ani tak v "mase", ako skôr v aktivistoch. Nová "revolúcia" v nedohľadne.
Na Slovensku je takmer všeobecne prezentovaný názor, že politici len klamú, kradnú a že klamstvo a kradnutie je vizitkou súčasnosti. Pre spoločenské prostredie je takto dlhodobo rozširovaný negativizmus zničujúci.
Frustrácia väčšinou vedie k rozhodnutiu, ktoré samo o sebe rodí nepodarky. "Utiecť" z materského politického subjektu z dôvodu frustrácie je lepšie, ako v ňom napriek nespokojnosti zostávať, no zakladať novú politickú stranu z frustrácie je odsúdené na neúspech.
Na pravej strane v ľavo v byte plnom betónových kvádrov opäť takmer mŕtvy svoje telo dňu predhodil som. Čo dať si na raňajky? Hovorím tíško svojej telesnej utrmácanej schránke. Snáď Hrocha na studeno, čo Matka zaslúženej starostlivosti kúpila od majiteľky povraždených kaprov. Keď posledné sústo konzumoval som, zazvonil telefón...
Na Slovensku sa zvykneme sťažovať na nedostatok osobností. Pavol Demitra rozhodne osobnosťou bol a je. Jeho hokejové dielo presahuje rámec hokeja, času. Fyzická neprítomnosť osobnosti jeho formátu je nahradená spomienkou na talent, um, vôlu, charizmu. Súčet napísaného je natrvalo uložený v našej pamäti. Život vtesnaný do spomienok je tiež životom. V danom kontexte Pavol Demitra teda stále žije.
Vždy keď počujem, že na Slovensku má vzniknúť nová politická strana, alebo platforma, tak si kladiem otázku: "Kedy bude mať krajina nový ľud...?"
V deň výročia SNP v Slovenskom rozhlase hneď z rána odznela krátka poznámka na aktuálnu tému. Autor v úvode svojho príhovoru spomenul zmysel vzdoru voči vojnovému zlu, pohovoril o statočných bojovníkoch za slobodu, aby vzápätí prešiel na porovnávanie dobra a zla, neskôr v poznámke preneseného do súčasných pomerov.
Keď Iveta Radičová v roku 2009 kandidovala na post hlavy štátu, dostávala od názorových politických protinožcov otázku, či si spomína na svoje postoje k zvrchovanosti a štátnosti z roku 1992. Keď bola v tom istom roku prijímaná Ústava SR, tak sa na jej narodení politicky priživovalo mnoho niekdajších marxistov a prívržencov umelohmotného internacionalizmu. Po roku 1990 prešli niektorí ex-internacionalisti do nacionálne socialistického košiara. Tvrdili, že na Slovensku sú politici, ktorí samostatné a zvrchované Slovensko nechcú a nechceli.
Cestou vlakom si ku mne do kupé prisadla skupinka mladých ľudí. Začali sa medzi sebou zhovárať o každodennosti života. Asi po hodinke prešli na témy presahujúce túto každodennosť: Rozpínajúci sa vesmír, reinkarnácia, dielo známeho hudobného skladatľa, finále majstrovstiev sveta v hokeji, prezidentské voľby. Pred tým než vystúpili z vlaku v malom slovenskom meste, položilo jedno z dievčat partií otázku: "Načo vôbec debatovať o niečom, čo nemá pre praktický život zmysel...?" Odpoveď jej kámošov znela: "Tak to máš pravdu... o takom niečom nemá zmysel hovoriť."
Album skupiny The Beatles Abbey road bol dokončený v auguste roku 1969. V ten istý mesiac sa The Beatles nechali vyfotografovať na dnes už svetovo známom prechode pre chodcov, ktorý je v blízkosti nahrávacieho štúdia. Členovia skupiny sa spolu naposledy stretli v mesiaci september za účelom dohody na poradí skladieb pre Abbey road. Išlo tak o posledné tvorivé stretnutie umeleckého zoskupenia, ktoré sa rodí raz za päťdesiat, možno sto rokov.
V slovenských pomeroch je dlhodobo módnou záležitosťou tvrdenie, že katolícka cirkev by mala byť apolitická, nemala by sa k politike vyjadrovať. Vraj kázne kňazov a biskupov by mali mať apolitický charakter. Cirkev by samozrejme nemala podporovať konkrétnu politickú stranu, hnutie, či aktuálnu vládu, no má právo vyjadrovať sa k udalostiam politického charakteru.
Načasovanie zavlečenia Michala Kováča mladšieho do Rakúska na 31. august 1995 bolo zámerne nastavené tak, aby sa stalo hlavnou mediálnou témou v čase začínajúceho školského roku. Išlo o syna prezidenta. Prezidenta rodiča. Okrem iného chceli dať organizátori zavlečenia smerom k verejnosti aj tento nahlas nevypovedaný odkaz: Pozor! Toto sa môže stať raz aj Vám, Vašemu dieťaťu, ktoré práve teraz usadá do školskej lavice.
Mimozemšťania masakrujú ľudí, lúpia, škodia, vraždia a trápia zvieratá. Také sú scenáre väčšiny filmov, ktoré máme možnosť vidieť. Či už filmy hrané, alebo dokumentárne zobrazujú mimozemské civilizácie ako bandu surovcov. Poďme sa však na danú tému pozrieť inak. Ako sa hovorieva: Fakty kazia želaný príbeh. Príbeh o mimozemšťanoch je skôr o našich želaniach a nočných morách. Globálny filmový stihomam zohráva dôležitú úlohu.
Nedávno mi istý mladý muž napísal: "Som hrdý na to, že som Slovák". Uvedené ma zaujalo z niekoľkých dôvodov. Najmä snáď preto, lebo podobné vyhlásenia sú často používané, keď sa hodia na určitú spoločenskú, či športovú príležitosť. Sú používané tiež politikmi, no tam je to skôr o zisku bodov v politickej súťaži, ako o úprimnosti.
O kauze Gorila sa v poslednom čase opäť veľa píše. Tiež v súvislosti s knihou, ktorá nedávno vyšla a ktorá o kauze pojednáva. Novinári a publicisti neraz napísali a píšu, že ide o najväčšiu kauzu v dejinách samostatnej SR. Je to nezmysel. Kauzy, ktoré Slovenskom otriasali v rokoch 1995 až 1998 boli pre SR čo do dôsledkov oveľa závažnejšie. Slovensko je krajinou mýtov, ale aj zabúdania.
