Človek, ktorý si chce nájsť čas pre uvedomenie si vlastných myšlienok, postojov, názorov. Pochopiť určitú vec, teóriu, či událosť, mi prináša osobný rast a vytúžený pocit štastia. Zoznam autorových rubrík: Moja Rodina, Dining Guide, Prúd myšlienok, To čo ma potešilo, To čo ma zarmútilo, Vedeli ste, že...?, o živote, z vlaku, Zvieracie, readers diary, Súkromné, Nezaradené
Správy o tom, ako si teenageri siahli na život kvôli kyberšikane, sú na dennom poriadku. Sociálne siete čelia možným žalobám, že nezabránili takýmto príspevkom. Nesú však skutočne sociálne siete zodpovednosť v takýchto prípadoch?
Už pár dní váham, či svoje pocity hodiť na papier resp. blog alebo si ich nechať pre seba. Niekedy je lepšie si to nechať pre seba, hlavne vtedy keď človek nemá ujasnené myšlienky a slová idú priamo zo srdca bez racionálneho utriedenia. Avšak niekedy je dobre povedať tak od srdca, úprimne, nefalšovane.
Myšlienkami lietam už vo víkendových aktivitách, ale napadla mi jedna zaujímavá. Pravdepodobne je to následok, že finančná kríza sa skloňuje všade a vždy. Tak ak máte chuť a päť minút zamyslite sa so mnou.
Často sa pristihnem pri tom, že si kladiem otázky, na ktoré je veľmi ťažké nájsť odpovede, pretože tých alternatív je veľa. Snažím sa porozumieť veciam a situáciám, ktoré ma obklopujú, a ktoré sa ma týkajú. Jedna z týchto tém, ku ktorej sa pravidelne vraciam, je genocída. A včera som si konečne prečítala myšlienku, ktorá mne osobne pomohla pochopiť, ako sa môžu ľudia poddať takému ukrutnému zlu.
Kde sú hranice toho, čo je normálne a tým, čo už normálne nie je? Kde je tá hranica, kedy máme zasiahnuť a kedy sa nemiešať ? A možno nerešpektovanie hraníc vedie k extrémom, ktorých na Slovensku pribúda v každej oblasti. A možno práve tá prílišná tolerancia a nemiešanie sa je bumerang, ktorý nás vždy zasiahne na citlivom mieste.
To, že starnem je do oči bijúce, pretože sa pozastavujem nad vecami, ktoré by mali byť normálne a mne to až také normálne nepríde, dokonca sa mi to ani nepáči. Tak, ako tento vystrihaný, policajný fičúr..
Nie každé dospievanie je plné bezstarostného smiechu, bláznivých nápadov a vyspávania do neskorého poobedia. Niekedy je to o bezsenných nocí...
Niektorí ľudia majú charizmu. Očarí vás už samotný ich úsmev. A keď rozprávajú o tých najobyčajnejších veciach, stále máte ten pocit, že načúvate neobyčajnému človeku. Aj ja som včera mala tú česť...
Mám rada deti. Malé, veľké občas aj tie večné. Rada trávim s nimi čas, pretože sú úprimné a vynahradia fitko. Keď po spoločnom dni odpadnú od únavy ako prvé, srdce mi poskočí radosťou tesne predtým, ako únavou odpadnem ja. Toto na úvod, aby bolo jasné, že neútočím na deti, ale na ich bezohľadných rodičov.
Na mesto sadla tma. Ťažká, hustá a vláčna tma, ktorá priala ľudom s pochmúrnou náladou. Ulice sa pomaly vyprázdňovali, v niektorých oknách sa ešte svietilo, ale s pribúdajúcimi minútami sa svetlá zhášali, svietilo sa už len kde-tu. Mesto sa ponorilo do spánku. Pridal do kroku.
V posledných dňoch nadobúdam presvedčenie, že Slováci majú veľké medzery ohľadne adekvátne ohodnotenej práce. Priemerné platy na Slovensku zaostávajú za minimálnou mzdou v okolitých krajinách. Tisícky mladých, aj starších ľudí, sú nútení opúšťať krajinu kvôli decentnému zárobku. Toto je však jedna strana mince, tá druhá je ešte nezmyselnejšia, pretože ľudia majú pocit, že za priemerný výkon by mali dostať nadštandardné ohodnotenie.
Pred nejakým týždňom som podala inzerát v ktorom som hľadala doučovateľa, ktorý by pripravil dieťa na prijímačky do 8 ročného gymnázia. V inzeráte som uviedla mesto, ktoré je vzdialené od Bratislavy 50km. Domnievala som sa, že sa na inzerát ozvú študenti, ktorí uvítajú zopár eúr naviac, kedže v okolí Galanty nie je zrovna najľahšie nájsť si dobre platenú brigádu. Ukázalo sa, že som sa mýlila. Pretože buďto ľudia nemajú záujem o dobre platenú prácu alebo ignorujú vaše požiadavky
Slová ponorené do vína, kĺžu mysľou, zanechávajú pestrý buket a po čase z nich bolí hlava. Aj takto nejako, by sme mohli charakterizovať čítanie Nietzscheho diela: Tak pravil Zarathustra
Cyrila a Metoda máme tento rok obzvlášť radi, ani nie tak za túhlaholiku ale že tento krát "padli" či prišli v piatok. A konečnenárod cíti vďačnosť, priniesli voľný piatok, predlžený víkend. Mládežmá prázdniny, tak u nich už v júli moc nezabodovali, ale my pracujúcatrieda, my ich velebíme, voľno je voľno a voľno v piatok je prostesviatok. A teraz vážne...
Pred necelým týždňom som uverejnila svoj blog, v ktorom som ostro kritizovala zákaznícky prístup v O2. A dnes ma O2 prekvapil opäť, ale tentokrát reagovali na môj článok.
Kráčal súbežne so mnou na druhej strane cesty. Ja som mala namierené do práce, jeho cieľ bol neistý. A tak som sa mu prihovorila...
Niektorá filozofia verí, že duše detí si vyberajú komu a kde sa chcú narodiť.Nenarodia sa len tak náhodne, ale cielene a zvolili si dané obdobie aj rodinu, ktorá ich bude sprevádzať na ich pozemskej púti. Je to teória, ktorá prináša útechu, a v týchto časoch tá nám chýba každým dňom viac.
Prechádzala som popri ňom, radostne si poskakoval v záhrade na okraji železnej vane. Nedokázala som prejsť popri ňom len tak bez slova, tak som ho pozdravila a pochválila jeho krásu.
Chystáte sa kúpiť si nový telefón alebo paušál? Ak ste zákazníkom O2, tak potom moja nepríjemná skúsenosť vám môže pomôcť v rozhodovaní sa, pretože už mesiac platím za služby, ktoré nevyužívam a namiesto opravy telefónu mi telefón len pokazili.
Dni moderného človeka sú si takmer podobné ako vajce k vajcu. Sem-tam je potrebné vymeniť baterky v budíku, alebo v niektorom inom ovládači. Zvykli sme si, povzdychy máme načasované buďto ku káve, alebo až keď zatvoríme za sebou dvere nášho bytu. Ale, máme aj svoje dobrodružstvá a nikdy nevieme, kde na nás číhajú. Moje bolo v stredu....
