Píšuci pábitel Jozef Medard Slovík Zoznam autorových rubrík: Z dávnej histórie, príbehy z ulice, postrehy hlavy, kniha do dažda, cestovanie na hrášku, poviedka, šport a stáť na jednej nohe, glosa, básne s čistou, krehkou lyriko, medzi knihami, citáty nie len o sebe, na besede, vône a chute, architektúra lahodiaca oku, Súkromné, Nezaradené
Babia hora je pre mňa magický vrchol Oravských Beskýd. Bol som na nej už v lete, aj v zime. No najradšej robím výstupy na jeseň, keď je vynikajúca viditeľnosť za ustáleného teplého babieho leta. Tento rok sa začal veľmi dobre. Vyšli sme si na ňu aj s kamarátom Rudom už teraz na začiatku júna. A že nás očarila celkom inak, inými farbami a vôňami pozrite sa s nami.
Marika a Vladko sú tak trochu moji anjeli strážni. Pred dvoma rokmi, keď som sa potuloval po východnom Slovensku som sa s nimi stretol pri Morskom oku vo Vihorlatských vrchoch. Prisadol som si k ním na lavičku pri bufete blízko jazera. Porozprával som im, že na ďalší deň idem do Bukovských hôr. Ich ponuka, že tam pôjdu so mnou na aute, bola pre mňa akoby zázrakom, pretože autobusy tam chodili sporadicky. V tej chvíli mi ich poslalo samé nebo. Po dvoch rokoch sme sa zase stretli a to na Silvestra 2009 u nich v Prešove. Tento krát som sa vybral na potulky do Prešova a jeho okolia aj s mamou.
V nedeľu som sa vybral s kamarátkami Maťou a Nikou do Tajova, dedinky pri Banskej Bystrici. Táto obec má krásny, poetický názov a už len ním nás navodila na nedeľnú chvíľku poéziu prechádzok medzi farebnými listnatými horami. Narodili sa tu dvaja slovenskí velikáni - spisovateľ a dramatik Jozef Gregor Tajovský, ktorý s humorom opísal život obyčajného vidieckeho človeka a maliar, kňaz, slovenský vynálezca v jednej osobe, priekopník bezdrôtovej telekomunikácie Jozef Murgaš.
Sme ako Traja kamaráti v knihe od Remarqua, stretávame sa na zimných prejazdoch na bežkách. Večer po prejazde ideme večer na pánsku jazdu zaspievať si od srdca "ako nám je dobre...". Tento rok sme sa stretli na jeseň, boli sme na túre na Kľaku a Strážove. V horách bolo krásne, modrú oblohu sme mali nad sebou a batohy celkom ľahké. Kráčali sme dolinami z kopca na kopec a cítili sa šťastne.
Ach "jo" bicykel, to je vec. Šľapeš do pedálov a hlavu máš v oblakoch. Prejdeš cez kaluž a si skoro cely od blata. Sem - tam ťa chodník zavedie do lesa, hríby ti samé naskáču do batôžka. A za vyloženú námahu je odmena, neopakovateľná vôňa Oravy, ktorú cítiš vo svojich pľúcach. V okolí Babej hory mám niekoľko obľúbených cyklotrás, ale "Glemboke" je len jedno. V rajskom tichu si vychutnávam prírodu a nenachádzam sa ani veľmi ďaleko, kúsok nad dedinou Rabčice, v ktorej bývam.
Do Chorvátska tradičného dovolenkového letoviska Slovákov som sa vybral kvôli prieduškám. Hlavne v zime mám s nimi problémy. Po bežných peripetiách z cesty autobusom nás ubytovali v jednom penzióne v Tribunji pri Vodiciach. Počasie bolo krásne a more čisté. Kúpal som sa, chodil na výlety do Národného parku Krka, do historického mesta Šibeník. No najviac mi učaroval starý kostolík z 15. storočia na kopci Sv. Nikolaja v Tribunji. Bol odtiaľ nádherný výhľad na okolité ostrovčeky a more.
Stane sa mi, že sa ráno zobudím a mám chuť sa niekam vybrať. Zmeniť vzduch, chodiť po uličkách cudzieho mesta. Smiať sa od ucha k uchu veselo na neznámych ľudí. Vybočiť zo stereotypu bežných obyčajných dní. Bakalárku som dopísal a tak som sa rozhodol, že sa od učenia na chvíľku odreagujem. Vybral som sa nielen za nákupnou turistikou do neďalekého poľského Žywca, ale aj na "Mačací zámok do Lodygowic. Naštartoval som svoje auto a hurá s nim na cestu.
"Koci zomek" je goralský názov pre vyšný koniec dediny v Rabčiciach, volajú ho tak vraj preto, lebo chalupy sú tu postavené v strmom briežku a ľudia sa tu museli ako mačky škriabať hore kopcom, kým sa dostali k svojim domom. Najhoršie to bolo v zime, no dnes sa tu žije oveľa ľahšie a je tu naozaj krásne. Hovorí sa aj, že tento názov vznikol preto, že tu kedysi žil kočiš s koňmi. No kto už dnes presne vie, ako vznikol tento názov? Dlho tu drži sneh a tak sa tu rád chodím bežkovať. Obľúbil som si toto miesto pretože je to svet sám o sebe, na hraniciach s Poľskom pod Babou horou. Vychutnajte si s nami marcovú atmosféru tohto príťažlivého zastrčeného kúta Oravy.
Krásne hory pod Babou horou sú ako stvorená na potulky. Vybral som sa preto pred novým rokom s kamarátom Rudom Jurolekom na prechádzku Hviezdoslavovou alejou k Hviezdoslavovej hájovni. Alej sa vola na počesť slovenského básnika Hviezdoslava, ktorý miloval Oravu. Dýchali sme čerstvý vzduch a cítili silnú inšpiráciu krajom stvoreným pre putujúcich básnikov a trubadúrov.
Jeseň je stvorená na potulovanie sa v horách kľukatými cestičkami, medzi napadaným lístím. Jeseň je príbeh jedného krásneho obdobia v roku, keď náhle zažiari stálym počasím, farebnosťou a modrou oblohou pred nekonečnosťou chladnej zimy. Vracal som sa minule z Banskej Bystrice na Oravu a kopce na Donovaloch ma uchvátili svojou farebnosťou. Spomenul som si na moje prechádzky, na čarovnú poéziu tohto ročného obdobia a spravil som blog mojich jesenných fotiek.
Mesto Jeseník leží v romantickej krajine priezračných prameňov, bystrín a čistého vzduchu. Oblasť okolo Jeseníkov je bohatá na históriu a má mnoho kultúrnych i historických pamiatok. Strávili sme v ňom týždeň a podnikali výlety do jeho okolia.
Každý rok sa vyberiem niekam na potulky svetom. A tento rok som sa rozhodol pre Východné Slovensko. Vybral som sa sám, no vždy som niekoho po ceste navštívil, alebo sa stretol so zaujímavými ľuďmi, ktorí mi lepšie priblížili navštívené miesta. Moje letné dobrodružstvo pokračuje, navštívim ešte Zemplínsku Šíravu, Morské oko vo Vihorlatských vrchov, drevené greko - katolícke kostolíky a Bukovské hory na hraniciach s Ukrajinou.
Každý rok sa vyberiem niekam na potulky svetom. A tento rok som sa rozhodol pre Východné Slovensko. Vybral som sa sám, no vždy som niekoho po ceste navštívil, alebo sa stretol so zaujímavými ľuďmi, ktorí mi lepšie priblížili navštívené miesta. Po ceste som sa zastavil v Kežmarku, na Spiši a jeho okolí, v okresnom mestečku Gelnica, na Zemplínskej Šírave. Predovšetkým som chcel vidieť Morské oko vo Vihorlatských vrchov a Bukovské hory na hraniciach s Ukrajinou.
Každý rok sa vyberiem niekam na potulky svetom. A tento rok som sa rozhodol pre Východné Slovensko. Vybral som sa sám, no vždy som niekoho po ceste navštívil, alebo sa stretol so zaujímavými ľuďmi, ktorí mi lepšie priblížili navštívené miesta. Po ceste som sa zastavil v Kežmarku, Spiši a jeho okolí, v mestečku Gelnica, na Zemplínskej Šírave. Predovšetkým som chcel vidieť Morské oko vo Vihorlatských vrchov a Bukovské hory na hraniciach s Ukrajinou.
O Paríži hovoria, že je zvodný ako tajná milenka. Navštívite ho a celkom Vás očarí. Bolo to pred pár rokmi, čo som navštívil Paríž. Pracoval som vtedy v centre voľného času, išiel som z práce na zájazd do Paríža. Na starosti som mal niekoľko detí. Bývali sme na predmestí Paríža, v lacnom hoteli Formula 1.
Býval som niekoľko dní na svojich potulkách po Škótsku u kamaráta Chrisa v Edinburghu. V nedeľu sme sa s Chrisom a jeho kamarátom Šonom vybrali mestskou linkou z Edinburghu do prístavného mestečka North Berwick, bola to asi hodinku cesty. Z Berwicku na ostrov Fidra sme sa plavili rybárskou bárkou, nastúpili sme do nej a hneď sa rozpršalo.
V Benátkach som strávil deň, previezli sme sa gondolou, voda v mori bola strašne špinavá, sedieť na námestí Marka Póla bolo úžasné, pohltil ma dav, nechal som sa unášať energiou premiestňujúcej sa masy. V Nice som bývali v hoteli, mal som vlastnú izbu. Oproti mne býval manželský pár zo Slovenska.
Knihu od Jacka Kerouaca Dharmoví tuláci mám v ruksaku. So Stanom Kadurom sme uskutočnili nápad obísť na bicykloch dookola Babiu horu. Po najväčších stúpaniach do kopca oddychujeme a ja si čítam z knihy. „V pravý poledne jednoho pozdního říjnového dne roku padesát pět jsem naskočil na náklaďák z Los Angeles, vylezl jsem na otevřenou plošinu a natáhnul se tam, bágl s věcmi jsem strčil pod hlavu, hodil nohu přes nohu, a zatímco jsme si to šinuli na sever do Santa Barbary, koukal jsme na mraky.
Môj prvý stop v Škótku som si vyskúšal za Edinburgom pred veľkými mostmi smerom na Dundee. Stopoval som skoro hodinu a nič sa nedialo. Autá bez povšimnutia okolo mňa prechádzali, rozbolela ma od mávania ruka. Vzdať som sa ale nechcel. Pri stopovaní je dôležitá dôvera v seba samého, že Vám niekto zastane. Ak ju stratíte a začnete sa mračiť, tak už nikoho nestopnete. Chcel som to dokázať, vzpriamil som sa, nahodil nevtieravý úsmev a pokračoval v stopovaní.
V Londýne som strávil mesiac, býval som v ubytovni Velehrad v štvrti Notting Hill Gate. Na recepcii bola krásna znudená mračiaca sa hrdzovláska, ktorá na zákazníka najprv poriadne zavrčala. Štvrť to bola plná zelene. Dnu v hoteli bol altánok, príjemne sa v ňom oddychovalo a hlavne po daždi voňal nádherne sviežo vzduch.
