Sylvia Smatanová
Znalca a kataster vybavíme a zaplatíme za vás
Pri úvere na bývanie znalca a kataster vybavíme a zaplatíme za vás. Tvrdí Slovenská sporiteľňa v jej najnovšej kampani. Neklame. Vybaví. Aj zaplatí. Ale koľko za to zaplatíte vy?
Človek, ktorý je stále na ceste. Lebo cesta je cieľ. Zoznam autorových rubrík: Recenzie kníh, Súkromné, Nezaradené

Pri úvere na bývanie znalca a kataster vybavíme a zaplatíme za vás. Tvrdí Slovenská sporiteľňa v jej najnovšej kampani. Neklame. Vybaví. Aj zaplatí. Ale koľko za to zaplatíte vy?

Upútavka na televízny program. Deti sedia pri sviečkach. Moderátor sa pýta: A keby ste mali elektriku, pozerala by si aj telku?

Vstať musím pred piatou. Ak málo spím, tak moje telo štrajkuje - bolesti hlavy, pálenie očí, únava - ako po opici. Mala by som sa teda poriadne vyspať. Lenže o polnoci ide posledný diel tejto série seriálu Biele goliere. Neal Caffrey a jeho modré oči sú na zjedenie (pre lepšiu predstavu viď foto) . Čo tam po tom, že je v skutočnosti na chlapov? Nepodstatný detail! A oceňujem, že na rozdiel od mnohých iných, on mal g**e to priznať. Tak teda pozerám. Spať idem pred jednou. Z čistého zúfalstva skúšam autosugesciu: Hoci budem spať asi 3 hodiny, ráno sa zobudím oddýchnutá, čerstvá, žiadne bolesti hlavy ani pálenie očí.

Nekompromisne a názorne vysvetľujem púpave, že je síce pekná, ale v mojej kvetinovej záhrade ju fakt nechcem. Zvoní telefón. Ruky rýchlo utieram do nohavíc a beriem hovor. Dobrý deň, na základe Vášho životopisu Vás chceme pozvať na pohovor. Kedy by Vám to vyhovovalo? ozve sa nacvičená veta. V záchvate nadšenia (alebo skôr šoku) mozog vypovie poslušnosť. Prepne na autopilota, ktorý odpovedá: Ja sa prispôsobím, kedy máte voľný termín? Ten istý autopilot odsúhlasí utorok ráno. Koniec hovoru.

Pred dvomi týždňami: Pred naším domom auto ráno zabilo mačku. Nebola naša, iba sa pred rokom narodila v našej šope mačke, ktorá sa potulovala občas aj po našej záhrade. Asi sa jej u nás páčilo, keď sa rozhodla svoje potomstvo porodiť práve u nás. Rovnako si našu záhradu obľúbila aj jej dcéra. Občas sme jej niečo dobré nechali na večeru. Nikdy sme sa nesnažili ju chytiť ani pohladkať.

Rozprávam sa s klientom, starším pánom. Obidvaja sme (mierne) ukecaní. Prebrali sme všetko potrebné. Začali sme sa baviť aj o nepotrebnom. O tom, prečo a kam sa chce presťahovať. O tom, ako som sa dostala k mojej práci (čistá náhoda - kamoškina sesternica hľadala niekoho do partie). Po chvíli začal byť zvedavý.

Kto chodí predávať vlastné výrobky na trhy, ten ich pozná. Nádejní zákazníci, ktorým sa páči tovar, ale nepáči sa im cena. Chcú kvalitnú vec. Vyrobenú u nás. Ibaže za cenu čínskeho tovaru z pásovej výroby a často pochybnej kvality. Tomuto druhu ľudí je zbytočné slušne vysvetľovať, že musíte platiť odvody, dane, benzín, poplatky... Že sa snažíte živiť prácou presne tak ako oni. Tento druh človeka u vás aj tak za primeranú cenu nič nekúpi. Nechať sa tlačiť do ceny, ktorá vám pokryje iba materiál, je podľa mňa nezmysel. Ak sa s ním nechcete dohadovať, vezmite mu vietor z plachiet :-).

Predsa z kože odpovedáte automaticky v duchu. Zároveň sa pýtate, čo je to za stupídnu otázku. Máte pravdu, kožený opasok je z kože. Ale nie tak, ako si myslíte. Zákazník a výrobca / predávajúci majú veľmi odlišnú predstavu o tom, čo znamená označenie prírodná koža. Bez ohľadu na to, v akom jazyku je to na výrobku napísané. Najbližšie to mám k opaskom (nie som ich výrobca, len pomáham s predajom človeku, ktorý opasky vyrába), takže zvyšok vysvetlím na tomto konkrétnom výrobku. Na výrobu opaskov sa používa hovädzia koža.

Zastav sa v Rybanoch, majú tam výbornú zmrzlinu informovala ma kamoška. Neblázni, mám to z mesta domov len 10 km a ešte mám robiť po ceste prestávku kvôli zmrzline? krútila som hlavou. To bolo pred 2 rokmi na jeseň. O rok na jar som sa zastavila. Odbočila som do susednej uličky, auto nechala naštartované a v ňom oca. Pred nami stálo auto so značkou susedného okresu. Vedľa neho dvojica so zmrzlinou. V trávniku sa gúľal ich pes. Pozreli sme s ocom na seba a padla otázka: To prišli vyše 20 km na zmrzlinu?! Prešla som k stánku. Na pulte vystavený oznam: Ak nebudete spokojní s obsluhou, zavolajte na .... a tam číslo na mobil. Zaujímavé, niekoho zaujíma, či je zákazník spokojný. To nebýva u nás zvykom...

Môžem si to tu položiť? pýta sa pán a ukazuje nádhernú tmavo červenú harmoniku. Bojím sa, či to ten stôl unesie. V duchu porovnávam jej váhu s váhou tašky plnej kožených remeňov, ktorú tam bežne dávame pri vykladaní. Jasné, to zvládne, len ju položte do stredu, nie na kraj stola, odhadujem situáciu. Pán z ramien opatrne zloží harmoniku a položí ju na stôl. Viete, potrebujem remienky na zapínanie, staré sa trhajú hovorí a začína hľadať na stojane s náramkami. Remene sú možno rovnako staré ako harmonika. Na rozdiel od harmoniky však už majú najlepšie časy za sebou. Remienky na zapínanie držia len zo zvyku.

Začiatkom februára mi prišla poštou z Prvej stavebnej sporiteľne (PSS) upomienka. Vraj dlh 32,8 eur a do 15.2.2014 mám zaplatiť 65,6 eur. Zrejme hodnota dlžoby + pokuta. K tomu predtlačený šek. Na upomienke žiadne meno, kto ju vystavil. Len číslo na centrum telefonických služieb pre klientov.

Posielala som dobierku. Všetko správne vypísané. Vrátane čísla účtu, na ktorý treba poslať peniaze. Napriek tomu ju na pošte vzali len ako doporučený list. Balíček prišiel v poriadku. Milá zákazníčka ma na chybu upozornila a poslala peniaze na účet.

Dve malé, prakticky susediace, okresné mestá. V obidvoch benzínová pumpa rovnakej značky. To je asi všetko, čo majú spoločné.

Večer praskla nejaká hadička na čerpadle. Od vtedy nám netečie voda. Majster nie je doma a keby aj bol, tak to cez víkend neopraví. Predpokladám, že nemá doma náhradné hadičky na všetky druhy čerpadiel. Najbližší obchod, kde by to mohli mať, je tak 50 km od nás. Počkáme do pondelku, otvoria ten, do ktorého je to len 10 km.

Na ambulancii jedného ortopéda som si prečítala, že u nich sa zapisuje ráno od 5.30 na papier, ktorý má ich pečiatku. Iné zoznamy neberú do úvahy. Ordinačné hodiny majú od siedmej. Predpokladám, že do vtedy je budova uzavretá, keďže je to samostatný vchod len do tejto ordinácie / čakárne. Pacienti tak musia čakať vonku. Postojačky. Bez ohľadu na počasie.

Potrebovala som potvrdenie od mojej doktorky o preventívnej prehliadke. Pýtala sa ma, prečo nechodím na kontroly. Povedala som pravdu - aj 2 roky po operáciách mi býva zle v priestoroch, kde sa nevetrá, kde je zlý vzduch. To sú úrady, čakárne, ale aj autobusy. Znižuje sa mi vtedy tlak, točí sa mi hlava, strácam vedomie. Riešim to kávou, zeleným čajom a fľašou čistej vody, čo nosím stále so sebou. Veď prvé týždne po operáciách ma napínalo aj z vône vareného jedla a piť som mohla iba čistú vodu a biely čaj. Celodenné bolesti hlavy trvali skoro 4 mesiace. Toto všetko som vtedy mojej doktorke hovorila. Mávla rukou a ďalej si mlela svoje o "zaisťovacej liečbe". Aj preto som k nej prestala chodiť.

(Bývalá) blondína hľadala plastové krabičky s priečinkami na uskladnenie drobností. Nič nevyhovovalo - niečo malo málo pričinkov, niečo príliš veľké či malé priečinky. Stále nenašla nič vyhovujúce (nebola v žiadnom veľkom hobby obchode, lebo tie sú tak 50 km od nej). Akosi na to pozabudla...

Pôvodne som chcela nafotiť zopár mojich výrobkov. Pod nohy sa mi, ako vždy, plietol náš zvedavý gaučový povaľač. Už pred pár rokmi, pri ceste domov z útulku, si vyslúžil meno Lapaj. Od vtedy nám denne dokazuje, že oprávnene.

Keď som odchádzala z Bratislavy do Topoľčian, tak som si uvedomovala, že si budem musieť zvyknúť na život v inom meste. Napriek tomu ma jedna vec v Topoľčanoch nepríjemne prekvapila. Možno aj preto, že v Petržalke som mala knižnicu po ceste z práce a isté dni bola otvorená do 19.00 h. Takže som pokojne stíhala po práci angličtinu a cestou domov knižnicu. Brala som to ako fakt a bolo to fajn.

Je sobota, teplý večer, takmer tma. Sedím na stoličke na balkóne, nohy vyložené na zábradlí. Pozerám sa na ruch dolu a sledujem ako s pribúdaním tmy ubúda áut. Pripomína mi to detstvo. Vtedy sme každý večer sedeli s babkou na dvore pred domom. Sledovali sme nášho psa, vrabcov na orgováne alebo sa pokúšali spočítať hviezdy. Bol to ten správny čas na kopec rôznych otázok s rovnakým začiatkom Babka a prečo...?.A babka rozprávala a spievala. Aj teraz, po toľkých rokoch, mi prebehne mráz po chrbte, keď počujem jej najobľúbenejšiu V hlbokej doline. Dedko nás vždy vyháňal, vraj susedia si pomyslia, že nemáme čo robiť, keď len tak po daromnici vysedávame pred domom. To vysedávanie však patrí k mojim najkrajším spomienkam. A dala by som celý svet za to, keby som si ho mohla aspoň raz zopakovať.