Človek, ktorý je stále na ceste. Lebo cesta je cieľ. Zoznam autorových rubrík: Recenzie kníh, Súkromné, Nezaradené
Bol to deň ako každý iný, celkom obyčajný, pracovný. V jeho závere som nastúpila do autobusu spolu s ďalšími pasažiermi, ktorí sa rovnako ako ja chceli dostať na druhý breh Dunaja. Nejakým zázrakom sa stalo, že nás bolo menej ako inokedy, takže som si mohla sadnúť. Dopadla som na sedadlo pri dverách a vďaka poriadnemu hladu som sa čoskoro ponorila do sna o plnej chladničke a dobrom jedle.
Mám rada maškrty a tie väčšinou nepatria do kategórie zdravých jedál. Ale jedna z nich je predsa len výnimkou. A jej príprava je veľmi jednoduchá a rýchla. Ja som ju včera stihla pripraviť a zjesť skôr ako skončila reklama medzi počasím a správami v jednej televízii. Uznávam, je to rekord, na prvýkrát Vám to asi tak rýchlo nepôjde. Ale časom sa z Vás stane rovnaký majster/ka.
Varenie nepatrí k mojím obľúbeným činnostiam (stáť pár hodín pri niečom, čo vzápätí zhltneme za pár minút, ma vôbec neláka), napriek tomu sú druhy jedál, ktoré rada pripravujem a rovnako rada jem. Základné podmienky na to, aby som jedlo zaradila k mojím obľúbeným aj čo sa týka prípravy sú:- jednoduché – najlepšie bez váženia, teda všetkého tak „od oka“ alebo koľko sa práve nachádza po ruke,- rýchle – všetko sa urobí naraz (teda pripraví) a potom sa už iba čaká ako to dopadne (čiže kým sa to upečie),- improvizácia – možnosť nahradiť chýbajúce suroviny čímkoľvek čo je doma.Všetky uvedené podmienky spĺňa aj kura na kapuste. Takže pre tých lenivých, ktorým sa nechce vážiť a stáť niekoľko hodín pri sporáku, ponúkam recept. Vhodný je aj pre kuchárov - amatérov a tých, čo varia iba preto, aby nezomreli od hladu.
Bol víkend a hlad a prázdna chladnička ma prinútili ísť na nákup. No a keďže som išla hladná, tak to skončilo ako vždy. Okrem potravín nutných na prípravu niečoho vareného (podľa mojej mamy aj zdravého) som kúpila aj poriadnu zásobu všeličoho dobrého „hotového“ (v očiach mojej mamy nezdravého). Taška bola menšia ako môj nákup, takže obrovskú bábovkou som musela niesť v ruke. Smola.
Hovorkyňa hovorila. A povedala to, čo nemala, čo sa nepatrí. Stáva sa. Dokonca aj v „lepších rodinách“. Že, páni politici? Uznávam, že urobila chybu, nechala sa vytočiť (možno stačilo zložiť telefón skôr ako „vyletela“, ale po vojne je každý generál). Ale chyby predsa robíme všetci. Možno preto, že sme ľudia, nie stroje. Rovnako za svoje chyby platíme. Teda aspoň my, obyčajní smrteľníci. A ona takisto zaplatí, vraj doslova. Na rozdiel od tých „nesmrteľníkov“. Veď kto by aj dával pokutu ministrovi?
Krásne počasie v piatok ma celý deň presviedčalo, aby som po zimnej prestávke oprášila kolieskové korčule a išla ich prevetrať. Rovnako presvedčivo však znel hlas môjho svedomia, ktoré ako pokazený gramofón opakovalo: „Test z angličtiny! Učiť sa!“ To som ešte uhrala. Odpoveď, že na to mám celý víkend, znela vcelku presvedčivo.
Slnečné lúče v sobotu ráno prebudili moje svedomie, a to mi pripomenulo, že už je naozaj najvyšší čas na vysadenie kvetov na balkón. Semienka cigánok (pardon, po slovensky sirôtok) som kúpila už dávno, ale na betóne asi nevyrastú. Pár minút som ešte bojovala, ale nakoniec v záujme zabezpečenia aspoň dočasného prímeria medzi mnou a mojím svedomím, som sa prinútila vyliezť z postele. Pridala som sa k davu obyvateľov hlavného mesta, ktorí chcú veľa nakúpiť a ešte viac ušetriť a vyrazila na trhovisko.
Dobrý deň p.Smatanová, volám sa Fero Smatana, ako vidíte sme menovci a pokúšam sa o zostavenie svojho rodokmeňa. Takto nejako začínal jeden z odkazov, ktorý sa ku mne dostal vďaka môjmu blogu. Najskôr som iba nedôverčivo zízala na mailovú adresu. Čo, do čerta, znamená „tw“ za bodkou?! Odkiaľ je ten človek, z Marsu? A kde zobral to slovenské meno? Alebo sa niekto rozhodol, že si zo mňa vystrelí, zriadil si mailovú schránku niekde v keli, a teraz sa baví na môj účet?! Nevedela som, čo si o ňom mám myslieť, a tak som mala chuť hneď ho vymazať. Na šťastie, vyhrala zvedavosť, a tak som si ho prečítala. Fero asi tušil, že tá adresa vo mne nevzbudí príliš veľkú dôveru, takže mi v tom maili všetko vysvetlil. Okrem iného som sa dozvedela, že je z Trenčína, ale teraz pracuje na Taiwane.
Hlasovanie o tom, čo sa bude večer u nás pozerať, vyhrali Mojsejovci. A tak som o ôsmej odišla s knihou do izby a pre istotu zavrela dvere. Sú typy programov, ktoré nedokážem prijať ani ako zvukovú kulisu. Hlad ma však prinútil vstúpiť do kuchyne a uvidieť to, čo som nikdy nechcela. A čo mi pripomenulo scénu z filmu Schindlerov zoznam.
Keď sa zamýšľam nad tým, čo všetko ma stretlo v druhej polovičke minulého roku, tak zisťujem, že toho zlého bolo viac ako dosť. Snažím sa pátrať po niečom dobrom, ale na nič si nespomínam. Začalo to pracovnými problémami, po nich prišli finančné, potom rodinné a nakoniec osobné. Ak nepočítam problém globálneho otepľovania, tak som za tých pár mesiacov stihla naozaj všetko. Dokonca som „stihla“ aj víchricu v Tatrách.
Mnohokrát si jej v živote pomohol a ona sa snažila oplatiť Ti to rovnakou mincou. Možno to boli maličkosti, ale aj mozaika sa skladá z malých kamienkov. Ak to bude potrebné, urobí to znova. A snáď aj Ty. Prišiel však problém, ktorý ani kamarátstvo nevyrieši. Rozprávate sa o tom už dlho, ale Ty napriek tomu nechápeš. Možno to ona nedokáže lepšie vysvetliť, možno Ty nechceš pochopiť. Nedá sa povedať, kde je chyba, snáď niekde na pol ceste medzi Tebou a ňou.
Nemám rada leto. Tridsať stupňov v tieni, asfalt, ktorý páli nohy aj cez topánky. Takéto počasie zo mňa doslova vysáva energiu. Pri každom pobyte vonku zomieram od únavy a z posledných síl sa plazím späť do relatívneho chládku budov, aby som sa nechala vždy znova vzkriesiť k životu. Možno práve preto milujem príchod jari.
Skúsenosti pacientov s lekármi sú rôzne. A lekárov s pacientmi určite tiež. Veď každá minca má dve strany a mnoho dokáže vyriešiť ochota všetkých zúčastnených hľadať riešenie problému. A to neplatí iba v zdravotníctve. Pacienti sú však predsa svojim spôsobom v nevýhode. Oni sú tí, ktorých niečo trápi (hypochondrov nepočítam, aj keď hypochondria ako taká je choroba) a prichádzajú s prosbou a nádejou, že im niekto pomôže. Nie vždy sa však dočkajú. Posledná skúsenosť našej rodiny je toho dôkazom.
Senzácie a katastrofy hýbu svetom, Slovenskom určite. Pozrite si upútavky na hlavné správy, výber televízie nechám na Vás. Ak chcete ďalší dôkaz, prosím. Čítanosť denníkov. Určite neuhádnete, ktorý vedie. Aspoň časopisy boli do nedávna výnimkou. Podľa titulov článkov ste vedeli, čo práve držíte v ruke. Teraz mám pocit, že všetky splynuli do jednej anonymnej masy. Čo vidíte jeden deň v správach, to je na druhý deň v denníku a o týždeň v takmer všetkých časopisoch. A kritériá výberu? Veľmi ľahké: čo najviac krvi, násilia, najlepšie sú zábery natočené priamo počas akcie. Škoda, že keď sa niekto chystá vyvraždiť vlastnú rodinu, tak to neohlási vopred nejakému médiu. Vražda v priamom prenose. To by bola reportáž! To by bola sledovanosť! Nie, nechcem zo všetkého viniť médiá. Veď oni žijú (myslím tie komerčné) z reklamy, to znamená, že musia vysielať najmä to, čo ľudia pozerajú. A čísla hovoria jasnou rečou. Je to v nás, ľuďoch. Chceme to vidieť.
Medzinárodný deň žien. Jeden zo sviatkov, ktoré ľudí rozdeľujú na dva tábory - zástancovia a odporcovia. Druhým je sviatok svätého Valentína. Na prvý pohľad nemajú nič spoločné. Veď u nás majú diametrálne odlišnú históriu a asi aj budúcnosť. MDŽ pomaly upadá do zabudnutia, naopak Valentín sa prebúdza k životu. Predsa však majú niečo spoločné. Mám pocit, že ich odporcovia (sú to dve odlišné skupiny) v skutočnosti neodmietajú sviatky ako také, ale skôr to, čo sa k nim nabalilo za niekoľko rokov.
O tom, kde a ako som prežila detstvo som už písala. Tým, ktorí to nečítali, odporúčam, aby tak urobili. Inak nebudú celkom v obraze. Okrem iného som tam sľúbila, že sa snáď raz vrátim aj k úvahe o tom, ako môj život ovplyvnila skutočnosť, že som mala to šťastie a prežila detstvo s tým najlepším človekom na svete. Mojou babkou.
Hoci je ešte iba piatok, pre mňa sa začína ozajstný víkend. A ja sa teším, že ho konečne prežijem u rodičov. Okrem iného tak znova na chvíľu utíšim svedomie, ktoré sa ozýva vždy, keď mi práca dlhší čas nedovolí ísť k nim. A vtedy neviem, či idem domov alebo na návštevu.
Už o pár dní mnohým z nás železnice skomplikujú život. Modernizácia trate bude trvať do konca troka, a tak si cestovanie nedobrovoľne predĺžime a užijeme. A ak náhodou Ježiško pri roznášaní vianočných darčekov používa vlak, tak na Slovensku by ma začať už teraz. Pre istotu, aby to stihol. Inak sa môže stať, že deti dostanú vianočné darčeky až na veľkú noc.
Minulý týždeň som tu písala o tiežpredajcoch Nota bene a nevyznelo to práve lichotivo. Včerajší príjemný zážitok ma prinútil napísať o tých ozajstných.
Aero. Štyri písmená, ktoré zbožňujem. Teda, ani nie tak písmená ako skôr to, čo je za nimi. A s lietaním to nemá nič spoločné. Hovorím o úžasnej čokoláde s bublinkami.
