Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Na zadných sedadlách auta nastalo na chvíľku ticho, malé detské ruky prestali šibrinkovať a zavládlo krátke prímerie. Bola som hrdá na svoj výchovný počin. Aha, aký mám rešpekt! Neviem síce vychovávať, ale výsledky mám dobré.
Úzka stužka chodníka sa vinula okolo kopca. Asi v jeho polovici bola pekná čistinka, potom sa chodník začal zužovať, kľukatiť a strácať ako nebezpečný had ,ale nakoniec sa objavil, vyliezol na hrebeni kopca.
V regáloch lekárne bolo množstvo škatuliek s liekmi, vitamínmi, čajmi, mastičkami, kvapkami do nosa, od výmyslu sveta. Všetko na prechladnutie.
Medzi ponožkami a ich majiteľmi je úzka súvislosť. Majitelia sú rôzni a preto sú aj ponožky rôzne. Jediné čo spája všetkých nositeľov ponožiek, vrátane singel ľudí je,
Nebola som na tom cintoríne, kde mám pochovaných rodičov. Pravda je, že tam , kde máme pochovaných rodičov, tak k tomu miestu máme vzťah, ako k domovu a ťahá nás tam celý život. Aj mňa.
Staroba obyčajne nie je ružová, ale ani čierna. Medzi týmito krajnými farbami sa nachádza spektrum pekných farieb, neraz v kontraste s vekom. Prežívanie staroby je veľmi individuálne.
V jedno horúce, slnečné predpoludnie, keď sa lámal školský rok s prázdninami a deti v predtuche skorého konca školského roku, chodia do školy radšej ako inokedy, sedela som na námestí v cukrárni a sladila si deň zmrzlinou.
Urobili sme si „tajnú skrýš“na gauči. Kolená skrčené až pri brade, cez hlavy prehodená strakatá deka, chichot bez príčiny. Malá Lenka si pritisla tvár ku mne a začala poťahovať nosom.
Museli byť v tom starom koberci. Zrolované, skryté, udržiavané, opatrované rodinné udalosti a teraz, keď sme ho preniesli do nášho bytu, začali sa odvíjať spolu s kobercom, ako starý nemý film a ožili.
Starká Hela, poď už krájať tortu, aj kvety pomaly zvädnú, čo sa toľko parádiš!? Tovta je kvásna. Zo vzrušenia zabudol, že už vie povedať„r“. Je veľká s peknými kvietkami, ale, starká, kde máš svoju číslicu - rokové číslo?!
Včera som bola v kine. V takom malom, kde hrajú veľké filmy. Nechodím často do kina, ale na slovenské chodím.
Jediný spôsob, ako udržať manželstvo, je chcieť ho udržať. Dôvodov je presne toľko, ako je dôvodov na rozvod . Stáva sa , že časom partneri chcú meniť navzájom na sebe to, kvôli čomu sa v skutočnosti zosobášili.
Bicykle opreté pred cukrárňou. Ruksaky malebne šmarené pri nohách, modré ústa od čučoriedok. Zaprášené topánky z túry podupkávali nohami, imaginárne paličky hrali na bicie. Nohaté dievčatá sa vlnili a pohadzovali vlasmi.
Toto nevydržím dva mesiace, pomyslela som si v prvý prázdninový deň, keď sa dom otriasal v základoch. Buchotom, čudnými zvukmi, smiechom, plačom, hudbou, požiadavkami, otázkami, čo bude na obed, na olovrant, či máme zmrzlinu,
Starkáá, starká! Skôr som vytušila, ako počula, Tomášove naliehavé volanie. Vypla som mixér i rádio, utrela ruky do zástery. Práve sme spolu piekli veľkonočnú bábovku, keď zrazu vytrielil z kuchyne.
Skúška správnosti života sa nedá urobiť, život nie je matematika. Má čudné pravidlá, ak vôbec má a ak má, tak ich často nechápem a okrem začiatku a konca nemá ani logiku. Podľa mňa, niečo by mohlo ostať v živote nepoznané, tajomné, nedokončené. Niečo treba nechať tak, netreba všetkému rozumieť. A možno je to zámer života, nespoznať ho. Teraz sa musím pohádať sama so sebou, lebo podľa mňa je zvedavosť jedna z najlepších vlastností v živote človeka. Je v nej silná energia. Povzbudzujúca, vzrušujúca a nádejná. V skutočnosti je bez konca a to ma fascinuje.
Smiať sa na tom, čo sa považuje za smiešne je fajn, ale existuje jedna vzácna odroda smiechu, ktorý je taký silný a uvoľňujúci, ako jeho brat plač. Sú emoční bratia a často sa v svojich prejavoch podobajú. Dokonca aj ich účinky sú podobné. Pôsobia veľmi očistne. Smiať a plakať sa dá kdekoľvek a z čokoľvek. To predsa nemôže byť hriech, smiať sa na derniere života , na pohrebe.
Odmetala som sneh z pred nášho domu. Studený, zimný vietor zmiešaný so snehom mi v zrýchlenom dychu privial do úst bolestivú otázku a necitlivo sa dotkol mojich zubov. Igor, nepozrel by si sa mi na zuby, zakričala som? Igor je môj dlhoročný sused, povolaním zubný lekár. Tváril sa, že nepočuje a naďalej odhadzoval sneh z pred svojho domu. Neotravuj, nie som v robote, veď vidíš, čo teraz robím. Veď nie už aj!
Milka chodila nepokojne po kuchyni. Od okna k šporáku a naspäť, akoby na niekoho čakala. Priložila drevo do piecky, otvorila dvierka na rúre a skontrolovala vanilkové rožky. Vrátila sa k oknu. Oprela si rozhorúčené čelo o obločné sklo, pozerala na zimnú, bielu krajinu. Krásne svetlo, také zvláštne, pomyslela si. Ostré štíty hôr na pozadí tmavnúcej nebesky modrej oblohy vyzerali ako stvrdnutý práškový cukor. Zdalo sa jej, že z diaľky počuje jemný cengot zvoncov. Cez Vianoce je všetko možné.
Je prekvapujúce, koľko zaujímavých veci ma stretne, keď idem vysypať smeti. Aj nedávno. Bol šedivý, hmlistý deň. Nečakane slnko vystrčilo jeden, neklamem fakt len jeden slnečný lúč, ako dlhánsky prst, alebo ako reflektor v divadle a namierilo ho presne na jeden bod. Ležal tam opustený náramok, na studenom chodníku, pri našom dome, ako malý lesklý pokušiteľský hadík. Jasné, že som ho zdvihla, lebo mi ho bolo ľúto. Pekná zlatnícka práca. Nádherné retiazkové puto na jemnú ženskú ruku z pospájaných drobných zlatých okov z trojfarebných zlatých šupiniek. Oslňujúci, až ma pálil na dlani. Bol dokonalý. Mal len jednu chybu, nebol môj, našla som ho.
