Helena Smihulova Laucikova
Namiesto pohľadnice
Trošku oneskorene, ale možno niekoho potešia vianočné pohľadnice z Liptova. Keď sa nemám o čo oprieť, tak sa opriem o tradície:) Ešte ma nikdy nesklamali.
Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Zoznam článkov blogera
Helena Smihulova Laucikova
Vianočná veľkosť
Malý športový obchod, kde sa vchádza priamo z ulice, po troch ošúchaných schodíkoch. Magda vošla dnu, drgla do regálu, rozopla si kabát, poutierala zarosené okuliare. Zhíkla od údivu. To je to! Čo je to to, povedal muž a rezignované zdvihol zo zeme tričko, zvalené víchricou Magda. No toto chcem, aby mi priniesol Ježiško pod stromček. Vždy som túžila po takomto mäkučkom, priložila si rukáv k lícu, teplom, strakatom svetri s nórskym vzorom a teraz tu, aha, visí na vešiaku a čaká len na mňa.
Helena Smihulova Laucikova
Šetríš, šetríš?:)
Šetrím, šetrím, ale nič nenašporím, prikývla som svojmu vnútornému hlasu. Varím, varím obed v svojej kuchyni a zrazu som vám začula taký čudný smiech, nedá sa slovom opísať. Ja neviem, kto sa mi to smial, žeby ja? Sama sebe?! Ale veď som hádam pri rozume! Ale potom som celkom jasne počula: „Ja pečiem žabu, ty pečieš slaninu, mne bude slanina tebe bude žaba!
Helena Smihulova Laucikova
.časnosť.
Pozerám sa von z okna. Vidím strom v záhradke. Čerešňu. Zdá sa mi, že len nedávno kvitla. Kvety sa premenili na čerešne, zjedli sme ich. Už sú minulosť. Teraz sa pozerám na pár žltých chvejúcich sa listov v jesennom vetre. Vyzerajú ako prechladnuté, alebo uplakané. Na koncoch listov sa ligocú primrznuté kvapky. Môže to byť slza, ale aj sopeľ.
Helena Smihulova Laucikova
Jesenná iluminácia
Kulisy hôr, polia, podvečerné slnko. Mám rada túto jesennú scenériu. Pôsobí trošku divadelne a neskutočne. Predstavenie netrvá dlho, možno 15minút. Pozorujem ako sa obrovský slnečný luster posúva čoraz nižšie anb
Helena Smihulova Laucikova
Jablková sezóna
K jablku mám zvláštny „umelecký" vzťah od tých čias, čo sme ho v škole, v prvej triede kreslili:) Vtedy som si ho poriadne všimla - jablko, aj nášho učiteľa kreslenia. Na jablká nedám dopustiť. Sezóna jabĺk sa tohto roku vydarila. Sú červené, sladké, voňavé, šťavnaté, ako neuveriteľne nádherné pokušenie. Nezahryznúť do nich by bol hriech.
Helena Smihulova Laucikova
Liptovská Atlantída
Leží na dne liptovskej kotliny, zaliata vodou, obkolesená horami. Názov nesie po jednej zo zaplavených dedín, Liptovská Mara. Obyvatelia - vytopenci, ako o sebe hovoria, sa nedobrovoľne dobrovoľne vysťahovali. Vodu a čas nezastavíš. Iba spomienky nič nevezme. Kostol z Mary, kaštieľ z Parížoviec a aj iné domy presťahovali do skanzenu v Pribyline.
Helena Smihulova Laucikova
Nebude zo psa slanina
Netáraj, povedala som mladému mužovi na obrazovke televízie! Bol to vzdelaný mladý muž, /odborník na psov, nie na fyziku/ a hovoril, že každý pes sa dá vychovať. Pochybujem. Aj človek aj pes má rôzne nadania a záľuby a tie má rozvíjať. Keď je vzdelaný a vychovaný, tak obyčajne v tom, na čo má predpoklady. Ak potláča svoje prirodzené sklony, tak ich len jednoducho potláča, ale v skutočnosti môžu hocikedy vybafnúť von ako para z kotla. Paru aj sklony treba regulovať a využiť v prospech, lebo ináč môžu zapríčiniť katastrofu.
Helena Smihulova Laucikova
Maľované vodou
Namáčala som si oči vo vode, mihla sa ako tieň, splývala s ňou, menila tvary, farby, tiene, šumela, syčala, brblala a penila ako moja stará práčka. Veru mi aj vyprala a vyčistila hlavu:)
Helena Smihulova Laucikova
Ako sťahovaví vtáci
Magda vystúpila z príjemne klimatizovaných priestorov vlaku na Bratislavskej hlavnej stanici. Zdalo sa jej, akoby sa vnorila do veľkého balíka horúcej, suchej vaty. Som doma. Ten pocit ju veľmi prekvapil, priam zaskočil. Ako sa tu môžem cítiť doma?! Nemám tu už predsa nikoho, iba na cintoríne, nemám tu hmatateľný domov, kde by ma niekto čakal, cítim sa, ako bezdomovec vo svojom meste.
Helena Smihulova Laucikova
Pohľadnice z Liptova
eL ako Liptov. Ako júl, leto, slnko, obloha, lúky, polia, obilie, kaplnka, lipa. Záplaty, výhľady, pohľady, na pohľadniciach, nad dedinou Dovalovo.
Helena Smihulova Laucikova
Rebríkom do vesmíru
Vo vesmíre som nikdy nebola a keby som aj bola, tak hneď, ako som prišla na svet som na to zabudla:) Ale predstavu mám. Raz som plávala v mori takom modrom, ako nebo a začalo pršať. Ale veľmi, veľmi pršať. Obloha a more sa zjednotili, horizont sa stratil, breh sa stratil, všetko sa okolo mňa vlnilo, a ja som nevedela, kde som, či som hore, či som dole, stúpam, alebo klesám, ale nakoniec som správny smer našla. Nie som si istá, ale možno som oboplávala aj zemeguľu:)
Helena Smihulova Laucikova
Letné špľachoty, alebo pes sa do vody nevyčurá
Pozri, pozri, ako skvele pláva, nadšene som zakričala. A pláva rovnakým štýlom ako môj otec, na psíka. Od radosti pri tejto poprehadzovanej spomienke som sa nahlas rozosmiala. Nó, to si asi zdedila. Dovoľ, ja plávam prsia, urazene som povedala a hodila do vody hrsť drobných kamienkov, s ktorými som sa hrala na brehu zabudnutého a ľudoprázdneho kúta priehrady. Fefe nadšene po nich chňapol a tiež sa hlasno rozosmial.
Helena Smihulova Laucikova
Ďažďové obrázky
Chytám dážď z okna za nohy. Obloha si rozrobila zelené vodové farbičky, tak mám všetky obrázky zelené. Do ucha mi hrajú tóny zeleného dažďa. Čerešne sú zelené, aj vozík má krajšiu farbu, je poumývaný. Počujem jemné čľup-čľap, klop-klop na okno. Ako sa máš? Nesiem Ti ukázať mäkké diamantové kvapky, sú Tvoje:)
Helena Smihulova Laucikova
Mágia zeleného oka:)
Keď som bola malá, v polovici minulého storočia, tak sme mali rádio! Nemali sme ho zapnuté stále. Nie, len vtedy, keď sme ho naozaj počúvali a sedeli sme pri ňom, ako pri niekom, kto k nám rozpráva, alebo nám spieva či hrá. Keď sme ho zapli, rozsvietilo sa zelené žmurkajúce oko. Mňa to tak fascinovalo, že som sa vydržala naňho pozerať veľmi dlho a neskôr, keď sme mali televízor, tak môj otec sa rovnako fascinovane pozeral na monoskop.
reklama
Helena Smihulova Laucikova
Mama má mamu
Pri okne stál starý stôl s dvoma stoličkami. Na jednej z nich sedela žena, tiež stará. Mala vyše 90 rokov a kamarátky, čo ju volali Zuzana, už všetky pomreli a tak sa obávala, kto jej príde okrem rodiny na pohreb. Občas prihladila rukou obrus na stole, alebo pozrela von z okna. Rozhodla sa, že nebude len tak sedieť a uvarí si rezance s tvarohom.
Helena Smihulova Laucikova
Bozk
Koľko stupňov Ti ukazuje teplomer? 38,5 celzia. Bobre kúriš, fufňavo povedala Magda. A Tebe koľko, vystihol správny okamih na otázku chrapľavý hlas, medzi dvoma záchvatmi kašľa. Ja ti ani neviem. Máme ešte papierové vreckovky? Binuli sa, vezmi si toaletný papier, alebo, nie, tie vreckovky s monogramom nie, tie druhé. Najprv sa vysmrkajme a naraz. Bobre. Môžme ísť.
Helena Smihulova Laucikova
vajko
Raz na jar, pred Veľkou nocou, mama vybrala z kurníka čerstvé vajíčko a pohladila ma ním okolo tváre. To, aby si bola pekná a zdravá, povedala zvláštnym hlasom, pamätám si ho doteraz. Bolo príjemne teplé a hladké. A potom už obyčajným hlasom povedala, uvarím Ti vajko na mäkko, chceš?
Helena Smihulova Laucikova
ne – Stretnutie
Dunaj tečie stále rovnako, pomyslela si Magda a oprela sa o kamenný múrik zábradlia. Mohla by som si naň sadnúť, ako voľakedy, prehodiť nohy na jednu stranu a pozerať sa na lode, vlečúcu sa sipiacu vodu, alebo prehodiť na druhú stranu a pozerať sa, kto ide okolo Bohúňovej sochy držiacej v ruke paletu a chýbajúci štetec v druhej ruke.
Helena Smihulova Laucikova
Nad urnou SDKÚ-DS
No, už sa nedá nič robiť. Nakoniec, dalo sa to čakať, koho by vlastne malo prekvapiť, že takto skončila svoj predvolebný boj o dôstojné miesto v politickom živote? Jej priaznivci to tušili skôr, ako na to sama prišla. A možno by vedenie SDKÚ nevolilo ani samé seba, ktovie:)
