Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Do zoznamu „vianočné veci", ktoré treba zaobstarať, alebo urobiť do Vianoc, som si zapísala: vianočný stromček, darčeky, upratať špajzu, rybu, kyslú kapustu, umyť luster, klobásku, nie umyť, jasné, že kúpiť. Kúpiť aj pekné, ale ozaj pekné pohľadnice /nezabudni známky/. Poradie je halabala, ako ma napadne a neskôr ešte vždy niečo pripíšem. Zoznam býva dosť dlhý. Aha, pripisujem oblátky a prášok do pečiva.
Je koniec sezóny farebných dní. Dni sú čoraz kratšie, noci dlhšie a chladnejšie. Kde sa slnko dotkne svojimi šikmými prštekmi, tak ešte trošku zahreje. Tiene sa predlžujú ako rukávy na tričkách, krajina mení svoj šat, ale zatiaľ si dala len bielu čiapku na vrch, aj to len pre parádu.
Magda sa zohla, vybrala z kabelky recept. Z hrdla jej vyšiel čudný, neovládateľný zvuk. Zahanbila sa pred sebou. Grgla. Zaujímavé, taký otrasný zvuk, a slovo „grgla" znie celkom zvukomalebne, pomyslela si. Naučeným, upokojujúcim pohybom si pretrela rúžom pery, / vyzerám, akoby som práve dojedla paradajkovú polievku, potrebujem nový rúž/, za ucho kvapku parfému, buchnutie dverí na aute. Vošla do lekárne.
Premeny sa dejú neustále, povedala som si v duchu a chlipkala horúcu čokoládu v cukrárni. Len nedávno som v zrkadlení fontány na námestí pozorovala
Hana Zelinová je podľa mňa svetová spisovateľka a veľká dáma. Napísala som, ako keby ešte žila. Jej tvorba je súčasťou slovenskej literatúry a tak to aj zostane naveky, takže je s nami stále prítomná. Amen.
Vybrala som sa na výstavu Jesene. Inštalovaná je v prírode. Vstupné sa nevyberá a je dostupná všade, kde sa pozriete. Dotýkať sa exponátov je možné nielen očami, ale celým telom.
Vedela som, že ju mám, nemusel mi to nik hovoriť, jednoducho som cítila, že v topánkach nosím slamu. Nikdy ma netlačila, nevytŕčala,
Lola je malá psia slečna, taký okatý ozdobný mäkučký vankúšik, vhodná na mojkanie, prípadne aj ako módny doplnok do kabelky. To je jej životný údel a je s ním spokojná a vlastne preto si ju jej panička aj zaobstarala. Jej panička sa volá Mimi a je to moja rodina, čiže aj Lola je moja rodina.
Moja mama používala výraz „letná" na všetko, čo bolo spojené s príjemným pocitom akurátnej teploty. Aj na polievku hovorila, môžeš ju už jesť, nie je horúca, je príjemne letná. Včera som povedala vnukovi, zajtra príde strašný „hic"! „????" Oči vytreštil ako slivky. A a ako strašne vyzerá Hic a čo robí? A odkiaľ príde a ako dlho tu bude? Príde aj s kufrom? Ľutovala som, že som spomenula ten hic:) Letí, letí čo má krídla všetko letí, leto letí. A tak som sa vrátila do môjho detstva, keď leto bolo letné.
Obliekli si pestré, letné kvietkované šaty. Majú ľahkú, jedinečnú vôňu. Je namiešaná srdcom domoviny, s prímesou čistej pravdy, vzdušnosti, voľnosti.
Dobré ránko a na zdravie. Aj Tebe, povedala tetka Evka a tiež si chlipla z prevencie. Líca jej zružoveli ako mladici. Tužina, mľask. Zasmiala sa. Už nikomu nerozdávaj z tej našej slivovice, necháme si ju len na prevenciu, povedal strýko Ondrej. Ja takú univerzálnu prevenciu neužívam a ktovie, či nerobím chybu, nemusela by som chodiť po doktoroch a nemala namiesto zdravotnej karty hrubý trojdielny román na pokračovanie.
Pajo, pajo, nadšene zakričal chlapček, nebezpečne sa nakláňajúc z kočíka, s prstom namiereným na semafór. Pohľad na malého usmiateho človiečika, aj mne roztopil ústa do úsmevu. Úsmev to je najkrajšia chytľavá detská choroba. Ja ju vždy dostanem. Zrazu v mojej hlave niečo zablikalo ako ten zelený pajo na semafóroch a moje myšlienky šli a šli až zastali pri otázke. Kedy som to zabudla a prečo? Nemám to náhodou z učenia?!:)
Keď k nám niekto príde na návštevu, na Liptov, tak je stále pri okne, alebo v záhradke. Ak nepobehuje niekde po horách, pobehuje od okna k oknu,
Hrdosť a sebavedomie, dokonca spokojnosť v živote má prameň v dobre vykonanej práci. Práca to môže byť rôzna. U ľudí pracujúcich manuálne, využívajúc vlastnú silu, dôvtip a remeslo, skrátka majúcich fortieľ je to priam viditeľné. Fortieľ sa nezíska ľahko a nedá sa ani kúpiť. Musíte sa k nemu sami dopracovať. Je to pekné staromódne slovo, možno je fortieľ vzácny, preto by sa mal dobre zaplatiť, kým celkom nezanikne.
Dobre si rozmyslím, či knihu chcem mať, alebo si ju len prečítať. Požičiavam si knihy z knižnice. Pár kníh som prečítala /na pokračovanie/ aj v kníhkupectve a zopár som nevrátila mojim dobrým priateľom, ako aj oni mne nevrátili zopár kníh, nech je nám odpustené, amen:)
Bolo tak jasno a oslnivo bielo-modro, až sa mi pred očami robili pekné, veľké zelené a červené kruhy. Zastala som, prižmúrila oči . Zo slnka, ako z ligotavej zlatej trúbky sa liali silné, vysoké, dráždivé tóny, také, aké ma občas znervózňujú v modernej džezovej kapele. Cítila som zvláštny ne-pokoj, ale neuveriteľnú energiu.
Zima by mala byť ako prítulný studený psí čumák, lebo vtedy je zdravá. Zima je ženského rodu, tak by mala mať vo výbave veľkú bielu našuchorenú perinu a pozakrývať všetko čo treba, jemne nakresliť deťom červeň jabĺčka na líčka , postaviť snehuliaka, obuť lyže a korčule, potom ich studenými prstami postrkať do teplej izby ku peci, porozprávať im rozprávky o meluzíne, až zaspia. A keď budú spať, budú spať ako drevo, tak ich unaví.
Vstala som zo stoličky, dramaticky natiahla ruku smerom von z kuchyne a teatrálne zakričala: Tak si ži v omyle, keď neveríš, že bol taký kockový cukor, čo nebol kocka:) Tomuto môjmu geniálnemu výroku predchádzala debata na najvyššej manželskej úrovni.
Prečo ma názov knihy irituje?! „Život je krátky". Lucia Piussi. Poviedky. Možno preto, že som už dôchodkyňa?! A vôbec je to kniha pre mňa? Ja by som s naivitou dieťaťa a svojou vlastnou dodala, že život je krásny, tak mi to neberte:) Možno, že život je pes a my sme rohy ulíc, možno je ako obnosená vesta, možno je život špinavá čakáreň, ale aj tak sme na život prisatí ako kliešť.
Áno, áno určite bolo prvé čítanie a potom písanie. No hej, ale čo čítali, keď ešte nepísali? Takto si myslím. Najprv bolo hovorenie a počúvanie. A čo tie staré čarbanice v jaskyniach? Možno nevedeli hovoriť, tak vyryli do kameňa svoje myšlienky. Jasné. Prvá musí byť myšlienka a potom následne, urobíme s ňou čo vieme, naša vec:)
