Don't cry for me Argentina.. I'm on my way to see you soon. Zoznam autorových rubrík: Poznávacie, Vtipné, Smutno-vážne, Politické, Informačné, Existencionalistické, Osobné, Súkromné, Nezaradené
O tomto, na Slovensku málo známom krajanovi Karolovi Ligetim som uvejnil článoček v januári minulého roka pod titulkom Slovensky Ikaros . Teraz, keď dostávame možnosť pridávať na blogy aj klipy, našiel som a pripojil sem päť minútovú reportáž odvysielanú Austrálskou televíziou o tomto neobyčajnom lietadle v roku 1985.
Pre každého z nás je mesto, v ktorom žijeme, srdcovou záležitosťou. Dlho som uvažoval, kam nasmerovať prežitie mojich dní odpočinku, až kým som naživo nevidel krásy, ktoré poskytuje mesto Gold Cost a ktoré mi úplne učarovalo. Minulý týždeň som so svojou manželkou absolvoval pohľad na naše mesto z vtáčej perspektívy a zážitok bol pre mňa natoľko fascinujúci, že nedá mi nepodeliť sa s Vami oň. Priložený videoklip vznikol priamo z okna helikoptéry.
Asi pred rokom som uverejnil blog pod titulkom Dežkova pomsta . Vtedy som písal, že tá jeho pomsta bola zvečnená mojou kamerou. Teraz keď máme prístup k ukladaniu multimediálnych súborov, rád by som tu uverejnil výsek z originálneho blogu ale tentoraz aj s tým klipom, ktorý som vtedy natočil:
Asi pred týždňom vypukla na istej farme v Austrálii konská influenza. ... Okamžite zakázali dostihy a dokonca najslávnejšie dostihy Austrálie - Melbourne Cup - sú neisté. Celá krajina je v šoku. Sme národ milovníkov hazardných hier, stavíme na všetko možné a samozrejme i na kone. Austrálčania milujú zvieratá a možno najviac kone. Mať koníka je snom mnohých detí, ale aj dospelých. Pred pár rokmi sa tu stala krásna príhoda, ktorá tú lásku potvrdila .
Exhibition High School v štvrti Fitzroy blízko centra Melbourne bola mojim tretím zamestnávateľom po usadení sa v Austrálii. Fitzroy bol vtedy niečo ako mini Haarlem v New Yorku, ale nie s černochmi, ale imigrantmi z juhu Európy, pôvodnými obyvateľmi kontinentu. Dodnes sú tam sivé výškové budovy, ako paneláky pre sociálne prípady. Ministerstvo školstva ma možno tam poslalo zo spriaznenosti k imigrantom. Môj cudzinecký prízvuk tam dobre zapadol :-)
Z Melbourne do populárneho dovolenkového mesta Gold Coast sa dá zájsť po cestách dvomi trasami. Prvá po Hume Highway cez Sydney a potom popri pobreží na sever. Druhá je o niečo kratšia cez menej ľudnaté vnútrozemie. Tá sa volá sa Newell Highway . Nie je to vôbec diaľnica. Je menej udržiavaná a na niektorých miestach je v dosť špatnom stave, ale napriek tomu je rýchlejšia a dá sa po nej dostať na Gold Coast asi za 22 - 23 hodín nepretržitej jazdy. Je to cez rovinu, niekedy až nudne rovnú a málo frekventovanú. Sú tam sto aj viac kilometrové úseky medzi niektorými mestami bez známky ľudskej aktivity alebo príbytkov. Mnohí opatrnejší vodiči prespia v moteloch po prvom dni jazdy a tak im cesta na Gold Coast trvá dva dni. Ale keď človek má dva týždne dovolenky a z toho štyri dni zabije cestou....
Môj pobyt v Nepále a mestečku Pochare sa blížil ku koncu. Urýchlil ho malý, ale potenciálne nebezpečný incident. Mal som požičaný bicykel, a keď som ho išiel vrátiť, chcel som predbehnúť malého, polonahého domorodca, ktorý utekal po ceste s veľkým nožom v ruke. Namiesto toho, aby uskočil na kraj cesty, vletel mi presne pod kolesá. Ako tušíte, porezal sa tým nožom až do krvi a nečakal na moju pomoc, mazal preč ako najatý. Pre istotu aj ja. Nechcelo sa mi čakať a vysvetľovať! Určite by ma tí Nepálci zahlušili...
V roku 1797 novousadlíci blízko Sydney si všimli veľmi zvláštne zvieratko žijúce vo vode. Hladká pokožka, chvost ako bobor, mäkký kačací zobák.... Bola to akási kombinácia plaza, ryby, vtáka a cicavca...Prekvapený Guvernér novej kolónie poslal vzorku vedeckej komunite do Anglicka na štúdium. Tí to však zamietli ako šikovnú zlátaninu nejakého čínskeho podvodníka — taxidermistu. Trvalo to nejaký čas, kým veda potvrdila, že skutočne ide o novoobjavené zvieratko, ktorému dali meno Platypus– vtákopysk.
Raz som na SME blog-u čítal krásny príbeh Einsteinove slzy . Bola to spomienka na úžasného učiteľa s prezývkou Einstein. Určite každý z nás mal takého a hneď vtedy mi napadlo, že aj ja. Rád by som s vami podelil so svojou spomienku na toho môjho....
Bezdomovci...dosť bežný jav vo veľkomestách. Príčin, prečo sa niekto stane bezdomovcom, je hodne. Nemusí to byť finančná záležitosť, často niečo úplne iné.... V drvivej väčšine sú to muži. Ale raz ma prekvapilo v Melbourne vidieť ženu, bezdomovkyňu. Neurčitého veku, ušľachtilé rysy, určite keby sa trochu upravila, mohla byť pekná žena. Žiadny make-up, ošatená, skôr ohandrovaná, s nákupným vozíčkom, čo má dve kolieska a dlhú rúčku, plus biele plastické vrecúška, čo tu dostávate, keď nakupujete potraviny alebo iný tovar. Fascinovala ma. Vídaval som ju v centre mesta a často sa nad ňou zamýšľal.
Naši susedia, pôvodne z Brna, mali Austrálskeho papagája Sulfur Crested Cockatoo menom Sam. Je to dosť veľký vták, od špičky zobáka po koniec chvosta 40 - 50 cm dlhý, skoro ako sliepka, rozšírený na východe Austrálie a trochu okolo mesta Perth na západe. Chovali ho v stolárskej hobby dielničke, ktorú mali v záhrade, a ktorého okno smerovalo k nášmu plotu. Sam bol celkom inteligentný vták a perfektne sa naučil po česky. “Nazdar Same”, “Co deláš?”, “Jak se máš?” “Nazdar vole”.
Orechy, vlašske orechy... Na jeseň, ako dozrievali, sme ich doma oberali, olúpali zelený obal, rozdrvili škrupinu a pochutnávali si. Zelený obal orecha nám, bohužiaľ, zafarbil prsty žltohnedou farbou. Skoro ako nikotín, ktorú voda nezmyla ani za tri dni. Tých európskych orechov v subtrópoch je pomenej, ale pre zmenu tu rastú iné orechy. Tiež na jeseň, ale na južnej pologuli jeseň začína v apríli. A orechy, ktoré tu spomínam, sú omnoho väčšie, ako tie z Európy a tiež môžu zafarbiť pokožku aj na pár týždňov - modrinou, ak vám padnú na palec na nohe alebo nedajbože na hlavu :-) Samozrejme, tieto orechy sú iné, ako tie predošlé. Odborníci ich poznajú pod botanickým názvom Cocos nucifera. Názov “kokos” pochádza od Španielskych cestovateľov. Slovko “coco” znamená tvár opice, lebo tri “oči” na hnedom chlpatom orechu kokosu pripomínajú tvár opice. Tento plod má vysokú výživovú hodnotu a dnes priamo alebo nepriamo je na ňom závislá skoro tretina ľudstva.
Pred pár dňami som dostal e-mail z Slovenska. Pridám tu záver: ....... "A chcela by som ešte vedieť, ako sa u vás v Austrálii oslavuje Veľká noc, resp. celé veľkonočné sviatky.. Pravdepodobne trochu inak, nakoľko u nás sú to aj tzv. sviatky jari, od čoho sa odvíja aj výzdoba /kuriatka, bahniatka.../" Katka Takže niečo o Austrálskej Veľkej noci.
Za nášho života sme svedkami nevídaného rozmachu technológií. Veď len v oblasti audio technológii sme za posledných asi 50 rokov prešli od gramofónov k magnetofónom, od tých zas ku kazeťákom, potom CD prehrávačom a teraz MP3 prehrávačom, ako iPod-om. O niekoľko rokov naše milované MP3 prehrávače budú zastarané, muzeálne rachotiny. Mám priateľa, ktorý už teraz zbiera isté značky starších aparátov, lebo ako hovorí, ich hodnota časom rastie rýchlejšie ako cenných papierov na burze. Opravuje ich a odkladá ako investíciu.....A takto jeden pekný deň sa mu dostal do rúk magnetofón....veľmi starý magnetofón.
Nesúďte tovar podľa obalu....A tiež, ...každý jedinec na tomto svete má v sebe niečo unikátne, čím by vynikol nad inými, alebo pomohol spoločnosti, ale často sa "to niečo" neobjaví. A nezáleží na rase, pohlaví, náboženstve, ani dokonca na mentálnej vyspelosti. Každý jedinec na tomto svete je unikátny. Je na nás, uvedomiť si to a "to niečo" objaviť. A byť tolerantný. Navyše nikdy nemôžeme vidieť do budúcna. Príkladov je hodne, o jednom viem aj ja....
Nikdy sa nesnaž pomôcť klokanovi. Sú to nevďačné tvory. Nevedia sa odvďačiť za tvoju láskavosť. A ak áno, tak iba násilím. Ja to viem, lebo sa mi to stalo, keď som pred pár rokmi sa snažil pomôcť klokanovi vo Flinders Ranges v Južnej Austrálii.
Pred rokmi, keď som prehlboval znalosti vtedy pre mňa nového jazyka - angličtiny, často som počul výraz “buckley’s chance”. V preklade to znamená - buckleyho šanca, alebo žiadna šanca. “Máš bucleyho šancu to stihnúť”, alebo “Dožijem sa stovky? Bukleyho šanca!”. Každé slovo má nejaký zaujímavý, neraz logický pôvod a pri bádaní (hľadaní) koreňov tohto slovného spojenia som sa dostal ku krásnej príhode.
Predstavte túto scénu: Máte svoju živnosť, ťažko robíte, aby ste si uživili rodinu a seba, ale štát na vás uvalí také nezmyselné dane a kvóty, že keby ste sa ich držali, je len nad slnko jasné, že zakrátko budete na mizine. Dodržať však musíte - lebo štát zaviedol veľmi striktný systém kontroly. Čo by ste urobili? Austrálsky farmár Casley mal asi 300 km severne od Perth farmu o rozlohe z hruba 75 štvorcových kilometrov. V novembri roku 1969 dostal smiešne nízku kvótu na odber pšenice. Tá by ho bola ekonomicky úplne zničila. Z príjmov by nezaplatil ani len úroky na pôžičku na jeho štyri traktory. Jeho protesty vláda zamietla a reálne mu hrozilo, že jeho pozemky prepadnú krajine. Farmár zvolal svoju rodinu na malú „konferenciu“. Po mnohých hodinách zanalyzovali všetky možnosti a rozhodli sa pre jednu najzaujímavejšiu: Vytvoriť si vlastnú krajinu a sa odlúčiť od Austrálie....... Zdá sa to na hlavu padnuté a nemožné?
Ako imigrant v Austrálii som sa snažil prežiť úvodné finančné bolesti, a nakoľko som neovládal angličtinu, robil som, kde sa dalo a medzi iným dostal som sa aj za volant taxíka spoločnosti Silver Top v Melbourne. Určite Vám potvrdí každý taxikár, že zážitkov s ľuďmi má neúrekom. Príjemné i nepríjemné, otrasné aj zaujímavé, nudné či stresové, s feťákmi i opilcami, hazardérmi, pasákmi, dokonca aj s ľuďmi z podsvetia. Bola to dobrá škola života, ktorú som sa rozhodol skončiť po zrážke na križovatke, ktorú spôsobila jedna mladá žena.
