Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Tak, teraz som už naozaj „tunajšia"! Presne si pamätám ten slnečný deň, keď som vlani sadla ráno na bicykel, na chrbát dala batoh - a vybrala sa do mesta. Nebola som oblečená ako obvykle na športovanie, v cyklisťákoch a protipotivom tričku. Bola som nahodená, ako keď sa chodí vybavovať do mesta na úrady. Tak to v Šamoríne robí veľa ľudí. Dovtedy bol pre mňa bicykel nástroj na spálenie nejakých kilojoulov alebo povozenie detí. No teraz dostal úplne inú podobu.
„A koľko ty cestuješ každý deň do práce? Hodinu a pol?!? Au!" No, priateľke sa to hovorí, z rozšíreného centra mesta.
Dieťa si nechalo pofúkať modrinu na ruke. Zázračný liek, ktorý okamžite utlmí bolesť zas raz zafungoval. Deti to majú také jednoduché! „Maminka, aj ty máš také modriny niekedy", povedala malá. Mám, občas, keď prídem z darovania krvi. Stane sa. Nebolia, ale trvá aj týždeň, kým sa stratia. Mám šťastie.
Šesť hodín, vstávame. No dobre, prebúdzame sa, ale ešte chvíľku len existujeme. Trištvrte na sedem. No ale teraz už - šup, šup! Najprv deťom raňajky. To je rýchle, cereálie s mliekom. Kým jedia, uvarím polievku.
Zas som ho mala! Zlý, vtieravý, taký živý, ktorý mi ukradne pol noci. Neznášam to!!! Som veľký spáč. Nie, že by som spala výrazne viac ako iní, ale odkedy sú na svete deti, vážim si každú minútu, ktorú môžem stráviť tým slastným pocitom „a teraz už nič nemusím, len spať, dobrú noc, jéj"... No a do toho zasa taký odporne živý realistický sen, po ktorom sa musím zobudiť. Prevrátim sa na druhý bok. Ale dozvuky sna z hlavy nejdú. Po dlhom čase zaspím... A vráti sa mi ešte čudnejšie pokračovanie toho sna. Kurník!
Sestra mi priniesla spomienku. Prastarý čierny zamatový kabátik s namaľovanými kvetmi - absolventskú prácu našej babičky, ktorou končila školu - Umprum v Brne, odbor módne návrhárstvo. Mala som ho v skrini, v presťahovanom babičkinom byte a keď sa sťahovalo, skončil v šatníku sestry. Tá teraz upratovala a krásny kus oblečenia akosi nevedela identifikovať - nuž sa prišla spýtať a rovno mi ho darovala.
Vplávala do šatne. Presne vo chvíli, keď som sa ešte mokrá snažila natrieť svoje sádelnaté nohy krémom. Tvár po cvičení som mala ešte stále červená, so sklopenými očami som zahanbujúco hľadala v skrinke kúsky odevu.
