Všetci vravia, že som večný optimista. Asi som ten najlepší klaun na svete. Snažím sa nebáť sa. Zoznam autorových rubrík: Domáca politika, Spoločnosť, Z môjho života, Zahraničná politika, Škola, Osobnosti, zaujímavosti, Šport, Hudba, Nezaradené
Slovo "úspech" - tak často spomínané, tak často pripomínané, diskutované a vytúžené. Kto by nechcel byť úspešným? Receptov na úspech je množstvo, úspešných ľudí ževraj rovnako. Kde je však hranica medzi neúspechom a úspechom a čo je to vlastne ten úspech?
Svet okolo nás - celá spoločnosť je mocná "vec". Má silu formovať množstvo ľudí, pretvárať vnútro človeka. Niekedy je to úplne nenápadné, inokedy absolútne nútené. Nútené to býva najmä v totalitných režimoch, kde v podstate nemáme na výber a preto sa nám svet, v akom dnes žijeme, zdá byť slobbodný. Je tomu ale naozaj tak?
Ako to už býva, vždy spolu s veľkými katastrofami a nešťastiami vznikajú aj mnohé názory a teórie, ktoré "zaručene" odhalujú, ako to naozaj bolo kto za tým všetkým stojí. Konšpiračné teórie sú často na smiech, ale to, s čím prišiel kanadský novinár Benjamin Fulford hraničí minimálne s duševnou chorobou.
Miera rozvodovosti stúpa a kríza rodiny pokračuje. Rozvody za sebou zanechávajú hádky, súdne ťahanice, nenávisť a najmä utrpenie pre deti. Ćo ak ale existuje príklad toho, že rozvod manželstvo zachránil a priniesol viac porozumenia a lásky medzi ľudí? Tákéto veci sú veľmi ojedinelé, ale stávajú sa...
Dnes nám uplynulo 72 rokov od vyhlásenia vzniku Slovenského štátu, ktorý mnohí s hrdosťou považujú za veľký úspech v boji za "nezávislosť Slovákov". Nájdu sa aj takí, ktorí ho dokonca považujú za jedno z najsvetlejších, ak vôbec nie najsvetlejšie, obdobie našich dejín. Oprávnene?
Aj keď je už takmer 22 rokov od pádu komunizmu, ten však v nás zanecháva stopy dodnes. Či už je to v podobe zanechaných hodnôt a vzorov politického a spoločenského konania v mysliach dotknutých generácií, alebo stopy utrpenia na duši a na tele množstva ľudí, komunizmus je stále medzi nami. S následkami tohto režimu sme sa dodnes nevyrovnali a je to viditeľné aj v politike, ktorej členovia sú častokrát ľudia, ktorí počas komunizmu napredovali, ktorí s týmto režimom neľudsky spolupracovali a profitovali tak na utrpení svojich susedov, známych...Nie je to zvrátené?
V pamäti ľudí ešte značne čerstvá udalosť a navyše veľmi tragická. V ľuďoch zanechala neuveriteľné množstvo emócií - negatívnych. Tak prečo ich znova v ľuďoch neprebudiť a nezarobiť na tom?
Uff, zase to ranné vstávanie...trvá ti to v kúpeľni...zdržujú ma zápchy pri ceste do práce. Pre niektorých sa ešte len začína ráno, niektorí ani nie sú poriadne zobudení a iní už stihli za ten čas skritizovať X vecí. Kritika vie byť užitočnou, ale musí byť držaná na uzde.
Čo mužov najviac poteší? Čo najviac ženy nenávidia na mužoch a muži na ženách? Ako uspokojiť ženu? 10 vecí, v ktorých sú ženy lepšie ako muži...atď. atď, atď. Každé ráno, keď sadám k počítaču a pozerám si mailové schránky, narážam na enormné množstvo podobných titulkov, čakajúcich na kliknutie. Aj keď sa človek snaží ako chce, nedá sa ich nevšimnúť. Vždy sa nad tým usmejem, ale núti to aj zamyslieť sa a klásť si dokola tú istú otázku: Prečo s tým niečo nespravia tie hyperaktívne bojovníčky za práva žien??
Keď sa v polovici 80.tych rokov objavila v britských médiách správa o možnom jadrovom útoku zo strany ZSSR, ktorý mal prebehnúť do troch dní, nikto netušil, aké následky to spôsobí. Panika, ktorú správa odštartovala, ochromila život množstva ľudí, ktorí v zúfalstve budovali protiatómové kryty, zháňali si zásoby a pripravovali sa na najhoršie. Dnes - o takmer 30 rokov neskôr čelíme podobným správam neustále a dennodenne sme bombardovaní najpesimisteckejšími a najnegativisteckejšími víziami o našej budúcnosti. To všetko prináša strach a beznádej...
Málokto má rád skoré ranné vstávanie, ale niekedy nemáme moc na výber. Každý dobre vie, že hodiť niečo do úst je ráno potrebné, pretože energia sa nevytvorí len tak sama od seba. Sú však ľudia, ktorým robí problém skoršie ráno raňajkovať. Ja k ním našťastie nepatrím, aj keď dnes mi veľmi do chuti nebolo.
Dennodenne sa stretávame so situáciami, kedy nás niekto nahnevá, urazí, podrazí, sklame, oklame... V rovnakej miere môžeme pozorovať, aké dôsledky tieto nesprávne konania zanechávajú. Je nimi urazenie sa, zatrpknutosť, nenávisť a niekedy až túžba po pomste. Sme svedkami zla, ktoré plodí len ďalšie zlo...nekonečná špirála ohňa. Kde to všetko môže skončiť, ak to vôbec skončiť môže? Odpoveď je jediná - v odpustení.
Chcú zmeniť svet, chcú nás ochrániť pred klamstvami "veľkých", pred netransparentnosťou, skrytým násilím, neúprimnosťou... Chcú aby vo svete nejasností nastali len čisté jasnosti, zo sveta poloprávd chcú urobiť svet čestnosti. Zverejňujú tajné dokumenty, prinášajú šokujúce informácie o zneužívaní moci. Na druhej strane zverejňujú strategické miesta, návody pre teroristov... Chcú zmeniť svet, ale k čomu???
Celý svet zasiahla ekonomická kríza. Tá so sebou údajne priniesla aj pokles kúpnej sily obyvateľstva. Nie len počas krízy, ale neustále z každej strany, ľudia šomrú ako nemajú peniaze...len pokiaľ sa neotvorí nejaké nové nákupné centrum...
"Strach je pocit znepokojenia z blížiaceho sa zla." Podľa tejto definície je strach dôležitým prvkom na vyhnutie sa zlu alebo nebezpečiu. Je však naozaj strach pozitívom v našom živote? Nie je väčšinou brzdou ľudského rozvoja a nebezpečím samým o sebe?
Blížia sa komunálne voľby. V nich si občania volia zástupcov obce, teda priamo ľudí, ktorí rozhodujú o ich najbližšom prostredí - mieste, kde dennodenne žijú. Medzi kandidátmi na poslancov alebo primátorov sú aj niektorí poslanci NR SR. Práve tí sa často sťažujú ako sú nehorázne vyťažení a aká je ich práca neskutočne časovo náročná. Ako je teda možné, že si trúfajú sedieť na dvoch stoličkách???
Sobota, 24. júl 2010. Duisburg sa otriasa v základoch, tisíce ľudí sa bavia na najväčšej techno párty. Popri neutíchateľnom zvuku hudby a píštaliek sa začína ozývať aj krik ľudí vo vstupnom tuneli a sirény prichádzajúcich sanitiek. Prečo toto všetko?
Dúhový pochod sa uskutočnil-neuskutočnil. Či sú na vine neonacisti alebo zlyhanie polície je diskutabilné. Bolo však všetko toto vôbec na niečo dobré?
Na stretnutí s dôchodcami pán premiér obhajoval život spred roka 1989. Uviedol, že nikto sa za svoj život v časoch budovania komunizmu nemá hanbiť, pretože ľudia v tej dobe tvrdo pracovali a podieľali sa na tvorbe hodnôt, na ktorých teraz stojí náš štát. Aké hodnoty mal na mysli už ďalej nekonkretizoval. Prečo?
Žijeme v neuveriteľne rýchlej dobe. Množstvo informácií, ktoré nás denne obklopuje je neúnosné a človek všetky s istotou nedokáže spracovať. S rozvojom informačnej spoločnosti sme ale aj svedkami rozvoja technologického. Ten sa premieta aj do komunikačnej sféry. Rozprávať s niekym, kto je od vás tisíce kilometrov nie je vôbec nemožné a navyše ani ekonomicky náročné. Veľa ľudí je súčasťou interrnetových sociálnych sietí, ktoré nám umožňujú vedieť o každom všetko, s čím sa chce podeliť a to bez toho, aby sme sa ho museli spýtať. Nezdá sa ale, že aj napriek týmto vymoženostiam, o ktorých sa starším generáciám ani nesnívalo, sa ľudia navzájom odcudzujú?
