O chlapcovi, ktorý stratil zápalky IX

Sedeli sme vo vlaku, zaspala mi na ramene. Líška a rys ostali doma.

Písmo: A^- | A⁺

Vlaky majú nádherné čaro. Je to poetické, sedieť, pozerať sa na stromy, hory, ale aj na rieky a kresliť si vlastné mapy. Spala, občas sa prebudila a usmiala sa. Dievčatko so zápalkami bolo šťastné.

Na ďalšej stanici nastúpila žena. Bola už staršia, spýtala sa ma kam ide vlak a sadla si.

Rozprávala mi o tom, čo ju v živote teší. Vraj chodí každý deň vlakom a pozerá sa na východ slnka. To jej dodáva energiu, keď ide do práce. A to už trvá viac ako 40 rokov.

Rozrozprávala sa aj o ľuďoch – o zlých, chamtivých ľuďoch, túžiacich po bohatstve, sláve a peniazoch.

„Poznáte tých ľudí, stále útočia. Nenechajú vám trochu pokoja. Ani sa napiť nestihnete. A stále na vás tlačia, aby ste o sebe pochybovali,“ načala.

„Veľmi dobre, veď kvôli nim som sa cítil, že nie som potrebný,“ povedala som jej.

„Raz som mala kolegu, ktorý bol úplný blázon. Veď on prenasledoval ženy! Dokonca im nedal pokoj ani na toalete, s prepáčením. Ostatní kolegovia ho nazývali besný pes! Keď nebolo po jeho, robil hrozné veci. A tie jeho hlúpe reči, ja neviem, to sa aj doma takto rozprávali pri stole? Pri štedrovečernej večeri?“ opýtala sa zhrozene.

Dievčatko so zápalkami sa zobudilo a usmialo sa na staršiu pani. Obe to povzbudilo. Je dôležité usmievať sa, pomáha nám to ukazovať, že sme ľudia.

„Chcel vôbec nosiť košele?“ dievčina ležiaca na mojom pleci sa jej opýtala úplne priamo.

„Jasné, že nie. Dokonca aj do kostola chcel nosiť tepláky. Pretože on sa nenarodil pre košele. Úplný blázon,“ odvetila jej.

„Chlapi predsa musia nosiť košele! Pretože košeľa je symbol ochrany. A tento tu v nej vyzerá dobre!“ skríkla a zahrabala sa mi rukami do vlasov.

„Ja si myslím, že zlým ľuďom sa to vráti. Ako hovoria moje deti, karma je zdarma!“ povedala.

„Ale nebojte. Kedysi som bývala v oblasti, keď sme mali jazero. Nádherná oblasť, ale potom jazeierko začalo miznúť!“ pokračovala.

„Vyschlo?“ opýtal som sa jej.

„Ak by vyschlo, bolo by to vyschnuté jazero, ale tam nebolo jednoducho nič,“ doplnila.

„Takže tam bola diera,“ šeptalo dievčatko.

„To by bola diera, ale tam nebolo nič. Keď sa na vás pozerám, mám z vás radosť, lebo k niečomu takému nedôjde. Ak máme fantáziu, stále ešte máme nádej! Duševní mrzáci ju nemajú! Nemajú fantáziu,“ povedala nám, popriala krásne sviatky a vystúpila.

Vlaky sú miesta, kde ľudia nastupujú a vystupujú. Niekedy je to nádherné.

„Pripomína mi niekoho,“ spomenul som si a dievčatko so zápalkami opäť zaspalo. Ktovie, čo sa jej snívalo, keďže sa usmievala.

Vystúpili sme, našli kaviareň, upravila mi zelenú košeľu a objednala si harmančekový čaj.

„Ja viem, kto to bol,“ pošeptala po chvíli, keď vycítila, že nad tým premýšľam.

„Kto?“ nedalo mi.

„To bola bludička z Nekonečného príbehu!“ a pery sa jej rozšírili do toho najkrajšieho úsmevu, aký som kedy videl.

Veru. Bludička z Nekončného príbehu!

Šiel som si pozrieť, aké mali zákusky.

„Nieže si dáš čokoládový, lebo budeš mať pery celé od čokolády! Keď sme už pri Nekonečnom príbehu, odteraz ťa budem volať Kameňožrúť!“ uškerila sa.

„Potom sa teším na bozkávanie s tebou,“ vrátil som jej to a obaja sme vyprskli smiechom.

Veru, fantázia je dar, ktorý nám dáva možnosť snívať a tvoriť. (A, áno, všetko toto o Chlapcovi, ktorý stratil zápalky, je fantázia.)