Martin Šuraba
Drahý Jon
Jon Paul Gilhooley, bratranec Stevena Gerrara, ktorý bol na tom zápase pred 30. rokmi Dnes je to presne 30 rokov od tragédie v Hillsborough. Jonovi som venoval pár riadkov.
Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Jon Paul Gilhooley, bratranec Stevena Gerrara, ktorý bol na tom zápase pred 30. rokmi Dnes je to presne 30 rokov od tragédie v Hillsborough. Jonovi som venoval pár riadkov.
Čakala ma v meste a čítala si časopis. Usmial som sa na ňu, opätovala to. Obaja sme boli dosť unavení na nejakú ironickú, či uštipačnú poznámku.
Londýn je plný príbehov. Tam dole, niekde pod Temžou sa odohráva úplne iný príbeh. Príbeh kúziel, anjelov, rytierov, strašidiel, príšer a hlavne potkanov. A nielen tam dole.
Povráva sa o ňom, že bol najlepším hercom všetkých čias. Je známy predovšetkým vďaka westernom a je len jediný western, kde bol zločincom, hrdlorezom a tým zlým. Milovaný a charizmatický Henry Fonda.
Mala novú sukňu a úsmev, čo chutil po škorici a masle. Stála pri Urbanovej veži, cítil som, že sa usmieva. Aj ona ma cítila.
Sedel som v práci a liečil tučniaka z chrípky. Viete, tučniaky sú veľmi dôveryhodné tvory a každému všetko dovolia. Potom sú choré.
Keďže jar už začala štekliť svojimi slnečnými lúčmi, zobral som tenisky a šiel behať. Rozbehol som sa a po niekoľkých minútach našiel futbalové ihrisko.
Kúpil som si pivo a čakal v rade. Prišiel som platiť a dostal otázku, ktorá ma rozosmiala. „Osemnásť už bolo?“
Kráčal som po Hlavnej ulici a stretol ju pri Urbanovej veži. Mala nové vlasy a zaujímavý kabát. Usmiala sa na mňa a už som čakal, čo z nej uštipačné vylezie.
„Nehľadám tých najlepších. Hľadám tých správnych.“ (Herb Brooks pred rokom 1980.) Pozrel som si štyri filmy so športovou tématikou.
Ako malé deti sme chodili hrávať hokej na zamrznutý potok. Nikdy som sa nenaučil korčuľovať a tak som padal na ľad.
Šiel som kolo kvetinárstva, kde som uvidel hastroša, čo si pred nejakým časom podvrtol členok. Bol tam s otcom a viedol rozhovor o kvetoch.
Stála tam sama. Čakala na prechode pre chodcov a ja som si nemohol nevšimnúť tie uplakané oči. Nenápadne som sa k nej pridružil a navrhol jej. „Poďme na pivo!“
Opäť som kráčal po Ipeľskej ulici a očumoval preliezky. Spomínal som na to ako som nenávidel zemiakovú kašu a špenát. Kúsok od škôlky plakal malý chlapec a chytal sa za nohu.
Opäť som ju stretol v autobuse. Synovcov so sebou nemala a ani si ma nevšimla. Sadol som si k nej a dúfal, že neobjednala k zubárke mňa.
Sedel som v autobuse a zrazu si ma všimli oči, ktoré mi kedysi robili radosť. Nevideli sme strašne dlho, usmievala sa a pri nej stáli dvaja malí gentlemani.
„Pokiaľ človeku neostane fantázia, svet už nemá nádej a stratí sa do prázdna. Jama alebo priepasť je aspoň niečo, ale horšie je, keď tam nie je nič.“ (Michael Ende)
Nebolo to tak dávno, čo sme vybehli hrať futbal v tom škaredom počasí. Obliekol som si dve tričká, vzal so sebou horúci čaj, hrubé ponožky a dušu Steva McManamana.
„Každý chlapec medzi šestnástym a osemnástym rokom života má kúsok Hamletovskej duše.“ (Romain Rolland) Alebo ako som našiel v knižnici po rokoch Petra a Luciu.
Mám rád učiteľov, ktorí boli v mojom živote dôležití. Niektorí mi ukázali cestu, iní vo mne objavili niečo nové a tak sme sa vzájomne spoznávali. Možno aj preto mám rád filmy s touto tématikou.