Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
V stredu som navštívil fakultu. Dôvodom bola prednáška, na ktorú sme šli z práce. Vkročil som na budovu filozofickej fakulty ako absolvent. Dnes je tomu dva roky, čo som absolventom filozofickej fakulty. Ďalší zo splnených snov.
Predstavme si! Cestujeme vlakom a zacítime vôňu pokoseného sena. Alebo sa túlame v noci a hľadáme studničku niekde v lese. Prichádza chuť túlania sa. Začína leto.
Včera sme boli s Lacom, Leou a šarmantnou Darkness von. Sem-tam sme spomenuli na České Švýcarsko, kde sme začiatkom mesiaca pobudli. Prechádzali sme lesmi, lúkami a skalami.
Včera sme s Julkou vybehli na zmrzlinu. Ona vedela, že milujem pistáciovú zmrzlinu a ponúkla ma slaným karamelom. Julka je veľmi dobrá kamarátka. Vždy vie, kedy ma vytiahnuť na zmrzlinu, Cider alebo inú sladkosť.
Dnes bol skvelý deň. Chalani na futbale boli tiež skvelí, plní humoru, v Prahe svietilo slnko a dokonca ma aj niekto inšpiroval s východom slnka.
Zažiadalo sa mi trošku psychoterapie a šiel som navštíviť rodné mesto. Človek občas potrebuje vidieť zelené lúky a vysmiate dievčatá. V piatok som šiel von s niekým, koho som nevidel dlhú dobu.
Baby ma vytiahli na Radegast. Ako sme sa bavili, začalo kropiť a liať. Kvapky sa objavovali na stole, v pive a kdekade. Skryli sme sa rýchlo pod strechu a ja som sa na chvíľku cítil ako v jednej Nerudovej poviedke.
Poslednú dobu mám plnú hlavu dievčat a rozprávok. Tá chuť oddať sa fantázii, ktorú čerpám z rozprávok, je silná. Poďme sa trochu zatúlať do toho sveta. Vezmime si jablko, Artexa, Auryn, aby nás ochránil od zlého vlka. Od reality a hlavne od ľudí, ktorí už stratili svoju nádej. Cibrime svoje rozprávkové ja! Myslím si, že je v nás dosť lásky na to, aby sme ho nerozvíjali.
Včera som v kindle našiel úvahu od Svetozára Hurbana Vajanského. Zlatý fond denníka SME zdigitalizoval aj jeden článok, vydaný v roku 1910. Začal som si to čítať a pomaly som sa škeril. Článok bol venovený jedenej osobnosti, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá. Vajanský reagoval na to, čo sa stalo 5. februára 1910. Zomrel jeden z laureátov Nobelovej ceny, môj obľúbený Bjørnstjerne Bjørnson. Človek, ktorý bol ako pomaličky vyrastajúci strom, objímajúc slabších.
Stalo sa to v minulom roku. Letné záhradky a horúce noci končili, noci začali byť chladné. Ani neviem ako mi to napadlo, asi som šiel cestou z krčmy. Pretože všetky také nápady človeka chytia, keď ide z piva. Už dlhší čas mi to vrtalo v hlave, ale nikdy som sa k tomu poriadne nedokopal. Čapek vo svojej jednej poviedke píše, že každý človek niečo hľadá. Bádať, objavovať, hľadať, spoznávať, to je jedna z najkrajších vecí na svete. Šiel som z toho piva a vedel som, že je čas sa konečne venovať tejto osobnosti. Je ňou Sándor Márai.
Baby ma vytiahli tancovať. Pravdou je, že ma nemuseli dlho presviedčať. Spýtali sa ma, či pôjdem a ja som súhlasil. Vybrali sme sa na túto misiu a bolo dobre. Ono to ani nebolo o tanci ako o filozofii. Ten chlapík, čo to viedol, bol geniálny a ja som si uvedomil, na čom musím trošku popracovať. A to je práve ten pocit uvoľnenosti, spontánnosti, čo človeku dodáva hrozne veľa pozitívnej energie. Spomínal, že nie je až taká dôležitá technika ako ten pocit, že si to človek užíva. Je geniálne ako sa z nedokonalých vecí dokážu stať veci kúzelné.
Je mi smutno. Poslednú dobu mi chodí po rozume jedna otázka. Vážne sme národ nekultúrny, hlúpy a ten, ktorý si neváži hodnoty? Sme tí, čo nečítajú knihy? Takí, ktorí nemajú lásku ku knihám, len nás zaujímajú povrchné a prázdne veci?
Včera som sa zatúlal myšlienkami k Aurynu. Potom som sa zveril jednej sympatickej slečne a ona mi poslala odkaz na Falca. Uvedomil som si, že mi chýba tak trošku nakuknúť do knihy. Do tej knihy, čo má dva atramenty a dva svety. Čierny atrament a červený. Michael Ende vytvoril fantasy, v ktorom sa človek z fantastiky zmení do skutočnosti. Čo je to vlastne fantázia?
Občas mám tendenciu vŕtať sa v spomienkach. Čítať si staré maily, akékoľvek rozhovory a rehniť sa. I tento blog bude spomienkový, pretože som si nejako uvedomil voľačo. Je čas sa vrátiť, opäť sa tešiť z blogovania o veciach, ktoré ma niečo naučili a takisto aj druhým pomohli. Prešiel už dlhý čas, čo som odišiel, keď som sa ešte voči niečomu nevedel brániť. Časom sa zo mňa stal hrozný troll a na stalkerské aktivity už ani nemám strachu. Pôvodne som chcel napísať nejaký blog len tak ako som to kedysi robieval. Ale po 4 rokoch to neurobím len tak. Myslím, že vám dlžím nejaké to vysvetlenie.
Ono to je zvláštne mesto. Nikde inde tak štrk nepočuť pod nohami. Kopce stále končia akýmsi prekvapením a ľudia sa akoby stále pozerali na tú vežu, ktorá raz horela. Minule som sa prešiel Košicami a bol to príjemný, hrejivý pocit. Kráčať po tom kopci dole, štrk mi znel tak krásne a sneh nikdy nebol inakší. A ľudia, nesúci si v sebe svoju charizmu, obetu a lásku ku mne.
Kočiar vyšiel z mesta ja som sa kochal krajinou. Pozeral som sa všade navôkol. Zelené stromy sa mi zdravili, môj zapásaný paloš oddychoval a ja som si užíval cestu na dovolenku. Do koča mi pristúpil mladý bard, vytiahol víno zo šenku a spolu sme spievali o Aucassinovi a Nicolette. Veru, na šenkoch je niečo zaujímavé. Pamätám si ako som v jednom šenku počúval o tom, aký je jačmeň hnusný, preto z neho spravili pivo. Ale čo pšenica a chmeľ? Musím pochváliť našich predkov, bez nich by sme také šmakoty nikdy neochutnali.
Bolo to niekde pri hraniciach. Ja už ani neviem, kde som ich stretol; či vo Vsetíne, alebo v Púchove? Tuším, že to bolo v Púchove, veď viete, je tam predsa ten vozeň, v ktorom čapujú pivo. Ono tie stanice a vlaky sú čímsi krásne. Majú v sebe isté čaro, bez ktorého by som ani nedokázal cestovať. To ako keď k vám niekto nastúpi do kupé. Nesie si so sebou vlastnú kultúru, históriu, vlastné korene a niekedy sa s vami zblíži ako málokto. Ale vráťme sa k tým dvom.
Vlak sa pohol a ja som sa pozeral ako sa Slnko odráža na hladine. Otvoril som knihu a čítal ju. Pred očami som mal príbeh Edmonda Dantésa a jeho cesty. Cesta príchodu, keď sa vráti domov. Cesta do pevnosti If, cesta za abbém Fariom, ktorý je učiteľom a novým zmyslom života. (Škoda len, že filmová verzia, kde je zobrazený Gerard Depardieu obsahuje tak málo časti s abbém) Cesta von z väzenia a hľadania pokladu. Cesta pomsty, lásky, návratu, cesta do Orientu. A ja som sedel vo vlaku a spoznával jeho cestu. Taký bol Edmond Dantés. Kto ním bol v skutočnosti?
Pamätám si ako som si raz doniesol domov legendu o kráľovi Artušovi. Okrem pôvabov takej tej keltskej kultúry som našiel symboliku okrúhleho stola. Ono na tej legende je čosi zvláštne, fúka tam jarný vánok a počuť šepot stromov. A pomedzi to rinčia meče a počuť dych rytierov. Rytieri okrúhleho stola. Všetci tam sedia, popíjajú čaše, hodujú, ale takisto sa aj trápia nad starosťami svojho života.
Poznáme ich z rozprávok. Zväčša majú obrovský klobúk a sú veselí. Niektorí z nich majú aj fajku a tabak si ušúľali z listov pozberaných po ceste. Obvykle majú aj predmet, ktorým vedia kúzliť, ale kúzlia aj rukami. V rozprávkach majú svoju minulosť, niekedy nám ju ani neprezradia. Sú to čarodejníci. Odkiaľ vlastne prišli?
