Martin Šuraba
Keď vyšlo slnko
Vonku je sychravo a namiesto mája tu máme apríl. V Prahe to posledné dní vyzerá ako na začiatku novembra a preto som potreboval slnko a nejako potešiť. Stalo sa, niekto mi pripomenul knihu Večne spievajú lesy.
Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie

Vonku je sychravo a namiesto mája tu máme apríl. V Prahe to posledné dní vyzerá ako na začiatku novembra a preto som potreboval slnko a nejako potešiť. Stalo sa, niekto mi pripomenul knihu Večne spievajú lesy.

Bol som v divadle. Zaujalo ma to hereckým obsadením, témou a samozrejme aj vinohradským divadlom. Šlo o komédiu, ktorú napísal Pierre-Aristide Bréal. Jej názov je Velká mela alebo francúzska kuchyňa.

Je to nádherný pocit spojený so snením a pozeraním z okna. Vždy sa pozerám, či mám všetky veci. Potom sa teším, že som nič nezabudol a môžeme teda ísť. Musím sa priznať, že milujem vlaky.

Prečítal som si ďalšie dielo od maďarského spisovateľa slovenského pôvodu. Je ním Kálman Mikszáth, ktorý sa narodil v obci Sklabiná. Kniha sa mi páčila, preto by som sa o svoje pocity rád podelil.

Sedeli sme s Milanom a bavili sa o všeličom. O študentoch, o učení, o práci a o dievčatách. Milan je skvelý chlapec. Dovolím si povedať toto: Je mi cťou, že práve jeho môžem označiť za jedného z najlepších kamarátov.

Ako som začal chodievať do divadla? Nemal som ešte ani dvadsať rokov a sedel som s Ivom v lavici. Trošku sa do toho obdobia vrátim a napíšem vám čosi o jednom košickom divadle.

Jedného dňa sme šli na zmrzlinu. Poštová ulica bola zasnežená a starší brat mi hovoril, že konečne Košice vyzerajú ako z diel Charlesa Dickensa. Zmrzlinu ešte stále mali, lebo starý zmrzlinár bol fiškus.

Poznáte ten pocit ako mrznete na stanici a autobus konečne príde. Občas je celý zelený a lístok nestojí 23 korún, ale iba 19. Aká to bola radosť, keď som to objavil! Moje študentské časy a (zelené) autobusy.

Raz som jedol banány v čokoláde na Poštovej ulici a prisadla si ku mne jedna spolužiačka. Mala nádherné, kvetmi posiate šaty. „Aký kvet máš ty ako chlap najradšej?“ spýtala sa ma.

Boli sme malé chlapčiská a hrali sa na rytierov. Z palíc sme si vytvorili meče, na lúke okrúhly stôl a bojovali sme proti kadečomu. Rytiersky vek chlapca odhaľuje jeho zvedavosť, bádanie a iné veci.

Je to staré slovo, ktoré v nás vyvoláva úsmev. Ide o druh úsmevu, ktorý sa nám zjaví pri cukrovej vate. Ktoré slovo mám na mysli? Biograf.

Milujem voňavé raňajky, ktoré ma zobudia. Najmä teplé kakao s domácim medom. Kakao dymí pri otvorenom okne a rozvoniava po celom dome. Čo vy a vaše spomienky s kakaom?

Ja ani neviem ako som ho spoznal. Bývali sme v jednom vchode a hrali spolu Civilizáciu a legendrárnu hru Face off. A koľko sme toho spolu povymýšľali. Volá sa Vlado.

Ako malí chlapci sme sa chodievali hrať k železnici. Cinkanie koľajníc a vymyslené príbehy cestujúcich. To všetko sme si vymýšľali. Okrem jedného chlapca, ktorý ma naučil milovať hviezdy

Začal som čítať Vraždu v Orient exprese. Milujem vlaky, cesty a akýsi spôsob toho všetkého túlania sa. Spomenul som si na svoje pocity pred cestou vlakom.

V poslednej dobe ma veľmi potešilo, že som sa dostal ku knihe, ktorú som dlho hľadal. Napísal ju Sándor Márai a má názov Košická pochôdzka. Poďme sa spoločne poprechádzať tým milým mestom.

Priznám sa, že som opäť začal pozerať MASH. Uvedomil som si, že som si nikdy nebol s Radarom taký blízky, ako posledné mesiace.

Dnes som sa prešiel po Košiciach. Je to kráľovské mesto, ktoré síce hrad nemá, ale ľud má stále šľachtické, ba až feudálne spôsoby. Potreboval som sa nadýchať atmosféry domova.

„Pani, keby si čerti boli raz v pekle zmysleli, že postavia mesto, akiste by bolo bývalo také ako Banská Štiavnica.“ (Kálmán Mikszáth)

„Národ bez poznania svojej histórie je len hromádkou koží otrockých.“ (Jozef Miloslav Hurban 1817-1888)