Martin Šuraba
Nórske buchty
Učili sme sa o ňom, že napísal nórsku hymnu a že sa nás zastal kvôli udalostiam v Černovej. Škoda, že som sa už vtedy nezatúlal do jeho viet a necítil ako chutia nórske buchty, lebo presne taký je. Bjrnstjerne Bjrnson.
Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Učili sme sa o ňom, že napísal nórsku hymnu a že sa nás zastal kvôli udalostiam v Černovej. Škoda, že som sa už vtedy nezatúlal do jeho viet a necítil ako chutia nórske buchty, lebo presne taký je. Bjrnstjerne Bjrnson.
Počas skúškového obdobia vždy príde nejaká kniha, ktorej sa nemôžem zbaviť. Potom si sadnem s kamarátom ku ohňu a veselo sa rozprávame o nej. Jestvuje mnoho spisovateľov, ale len dvaja sú pre mňa takí významní v skúškovom období. Karel Čapek a Trygve Gulbranssen.
Opäť je čas zabaliť ruksak bylinkami, knihami a vybrať sa na výlet. Sadnime si do vlaku, ktorý sa o nejaký čas pohne. Predstavme si kupé ako nejakú starú, ošarpanú, ufúľanú povalu. Ono na tých starých povalách niečo je. Vonia to po sušených hubách a čaji. Ono to pripomína niečo medzi tým, kde Bastián našiel Auryn a Bilbovým domom. Zapálime si tabak a voňavé sviečky, umyjeme okno a budeme čakať kedy sa ten vlak pohne.
Pamätám si na zopár ľudí, čo mi rozprávali vianočné príbehy. Ono to vždy začne niekde, kde človek potrebuje perníky. Na tých perníkoch je kus obrovskej kultúry, lebo oni nechutia ako slivky, či chren alebo zázvor. Majú tú svoju chuť pripravenú na čosi príjemné.
Vstal som v drevenom domci, voňal po orechoch a pomarančoch. Tam, kdesi dole, stála a varila čaj. Sušili sme si ho vďačne už nejaký čas, občas nám pomáhal bylinkár, môj starý priateľ. Vonku sa ani nemôžem pozerať, lebo okno mám už nejaký ten piatok zasnežené.
Ono to vždy začne na tých ostrovoch. Sú tam príbehy staré, hodnotné a práve tie, ktoré ukazujú svoju príťažlivosť. A predsa tie ostrovy nemajú vlastnú mytológiu. Alebo vlastne majú. Poďme sa o tom trochu pozhovárať.
Pamätám si na doby, keď som dostal adventný kalendár. Keďže som už od detstva pažravý dobytok, je pochopiteľné, že 24 dňovú sladkosť som minul hneď v ten deň. Mám rád obdobie pred Vianocami, ten advent, keď mi je príjemne. Mikuláš a to ako sme chodili do školy a boli sme k sebe nežnejší.
Ono sa to všetko začína ešte vo vlaku. Hneď ako sa vlak pohne z Hradca Králové. Prichádza kraj stromov a lúpežníkov.
Pamätám si, že som k nim zašiel na heraldiku. A ono to nikdy neostalo len pri erboch, armálesoch. Sadli sme si do kresla a začali sa zbližovať. Sú to archivári, ľudia s ktorými to kedysi začalo a nikdy to neskončí.
Vonku je sychravo, človeku sa nikam nechce. Mám chuť spraviť si čaj, zajesť perník a pozrieť rozrpávku. Ale nie hocakú.
Je nádherný čas, človek chodí po listoch, na ktorých sa potkne. V izbe mi vonia bylinkový čaj a mám chuť si čítať Selské poviedky.
Sedím vo vlaku a pozerám na okolie. Poznáte to, zarosené okná, človek vidí svoj dych a čaká na to, kedy sa vlak pohne. Vlak sa rozbehne a cestu do Kysaku už dôverne poznám. A potom ten vlak zabočí inam.
Ja viem, ono to človek vstane dolámaný. Veď ako inak sa mohlo spať? Zaspal som voľakedy o druhej a budil sa tým, aby som nezaspal. Asi päťkrát sa mi snívalo, že som zmeškal ten vlak.
Zobudil sa, začal sa pomaly obliekať, aby ju nezobudil. Vyšiel z domu, obul si galoše, obliekol starý kontuš, vzal čugaňu a šiel do lesa.
Keď sa prechádzam mestami, všímam si zväčša radnice. Potom sa ku mne dostane miestna povesť, zaujme ma a potom sa ňou chvascem pri dievčatách. Veď poznáte isto príbeh o bratislavskej radnici, vôkol nej na Vianoce straší. To nehovorím o Prahe. Najprv z nej niekoho vyhodili z okna a potom tam niekoho okradli. A ten zlodej blúdi počas Vianoc (teda Chanuky) Prahou a nikto ho nepočúva.
Keď som bol menší, pýtal som sa sám seba. Ako je možné, že sa mení čas na zimný a letný? Prečo je Veľká noc každý rok inokedy? Na podobné otázky som dostal odpoveď oveľa neskôr. Vďaka pomocnej historickej vede, chronológii.
„Bol raz kdesi jeden park plný tmavých smrečín a líp a v ňom starý dom, ktorý som miloval. Nezáležalo na tom, či bol ďaleko alebo blízko, či ma mohol naozaj zohriať alebo prichýliť, keď mi bolo zima... Stačilo, aby existoval, a moja noc sa naplnila jeho prítomnosťou.“ (Antoine de Saint-Exupéry)
Pamätám si, keď som začal chodiť na vysokú školu. Prišiel som a zaklopal som na dvere vzácneho študijného oddelenia. Pani, veľmi ústretová s nežnosťou duše, vyslovila svojim newspeakom: „Internet!“
Sedel som v Prahe na Hlavním nádraží. V jednej ruke žemľa a v druhej nejaká čokoládová tyčinka. Obzrel som sa na vlak, ktorý šiel do Bratislavy a zakýval som mu. Vtedy som putoval do Pardubíc a strašne som chcel o tom napísať článok. Milujem vlaky, od detstva a teraz sa stali prakticky mojou životnou nutnosťou.
„Oni byly první v Evropě, kdo ne pro pozemský majetek, ne pro světskou moc a vládu, ale na ochranu ohrožených nejvyšších lidských statků, práva na sebeurčení a svobody svědomí, jen z donucení sáhli ke zbrani a strašlivý dlouhý boj proti celmu ostatnímu světu, který nezamýšlel nic menšího než jejich úplné vyhubení, nejen přijali, ale podivuhodně vítězně dovršili.“ (František Palacký)