I.
The Guardian hlási, že Elon Musk a bývalý republikánsky prezidentský kandidát Vivek Ramaswamy:
...povedú novovytvorené Oddelenie pre Efektívnu Štátnu Správu. [...] Trump vo vyhlásení uviedol, že [...] "prevedú rozsiahle štrukturálne reformy a vytvoria podnikateľský prístup k vláde, aký tu ešte nebol". Dodal, že tento prístup otrasie systémom štátnej správy. Trump povedal, že duo "umožní mojej administratíve odstrániť štátnu byrokraciu, zbaviť sa nadmernej regulácie, znížiť prehnané výdavky a reštrukturalizovať federálne agentúry." [...] Musk minulý mesiac v rozhovore s novinármi uviedol, že cieľom je znížiť vládne výdavky o 2 bilióny [2000 miliárd] dolárov.
Všetci vieme, že byrokracia nerobí veci vždy efektívne. Všetci poznáme príbehy ako je nasledujúci, ktorý rozpráva Dominic Cummings, poradca bývalého premiéra Borisa Johnsona:
Keď sme prišli na číslo 10 [úrad britského premiéra], neexistoval tam žiaden systém zdieľania súborov, aby napríklad traja ľudia mohli spolu napísať tlačovú správu. Povedzme pomocou Google Docs. [...] Hovoríme: "Toto je úplne na hlavu. Vytvorme systém na zdieľanie súborov." Nasledujú mesiace hádok. Dve rôzne časti deep statu sa hádajú o tom, či sú Teams alebo Google Docs viac zraniteľné útokmi z Číny a Ruska. Žiadne rozhodnutie. [...] Ešte aj teraz, štyri roky po tom, čo sme tú diskusiu začali, riešia kancelária kabinetu a číslo 10 stále otázku Google Docs verzus Teams a nedávno sa rozhodli najať za milióny libier konzultantov, ktorí budú rok pracovať na štúdii na túto tému.
Na prvý pohľad je to smiešne. Menej smiešne to začína byť, keď sa riešia problémy, kde ide o ľudské životy. Opäť Cummings:
Na vrchole šialenstva ohľadom COVIDu v marci 2020, práve v ten deň, keď mal premiér pozitívny test na COVID, je na čísle 10 stetnutie, ľudia sedia pri stole, ide o dodávky ochranných odevov pre NHS [britský ekvivalent ministerstva zdravotníctva].
Hovoria mi: "Nič z toho, čo sme si objednali, tu nebude až do leta."
"Ale maximálny dopyt bude v priebehu nasledujúcich troch až štyroch týždňov."
"Prepáč, Dominic, ale nebude to tu."
"A prečo nie?"
"Pretože tak dlho to trvá, kým to príde z Číny."
"Prečo to posielate z Číny?"
"No, pretože to tak robíme vždy. Posielame to z Číny."
"Ale za á, potrebujeme to hneď a za bé, žiadne letecké spoločnosti teraz nelietajú. Takže zavolajte na aerolinky, povedzte im, že im berieme lietadlá, že ich všetky posielame do Číny, naložíme tam naše veci a privezieme ich sem. Urobte to teraz. Urobte to dnes. Pošlite lietadlá ešte dnes."
Urobili sme to. Lenže iba predseda vlády mal právomoci skutočne sa presekať cez všetku tú byrokraciu a povedať: Ignorujte tieto EÚ pravidlá o tom-a-tom. Ignorujte čo hovorí ministerstvo financií o tamtom. Ignorujte toto. Ignorujte hento. Hovorím vám to osobne a prijímam za všetko plnú právnu zodpovednosť."
V tomto prípade to teda dopadlo dobre, ale len za cenu toho, že sa do veci zaangažoval osobne premiér a nariadil obísť bežný proces. Takéto hnanie problému až na najvyššie miesta sa však dá robiť len výnimočne. A vôbec, ak verejná správa nemôže, alebo nedokáže samostatne konať ani v prípade, keď sú ohrozené desaťtisíce životov, je tu evidentne nejaký väčší problém.
Opäť Cummings:
Dám vám ďalší príklad, týka sa to rýchlych testov [na COVID]. Jedna z vecí, čo sme urobili, aby rýchle testovanie fungovalo, bolo, že sme najali chlapíka, ktorý bol predtým veliacim dôstojníkom SAS, britských špeciálnych jednotiek, a tento človek zas najal svojich priateľov zo špeciálnych jednotiek, aby tiež pracovali na rýchlych testoch. Keď sme prvýkrát v čísle 10 vyvinuli túto iniciatívu, zavolal som kritických ľudí z obstarávania, obchodného oddelenia, ľudských zdrojov a pod. do miestnosti s tajomníkom kabinetu [šéfom britskej verejnej správy], najdôležitejším úradníkom v celej krajine, a obaja sme spolu povedali: "Premiér chce, aby sa otázka rýchlych testov riešila tak, akoby išlo o vojnovú krízu. Budeme tu mať druhú vlnu. Tisíce ďalších ľudí dostanú COVID. Tu máme NHS. Ľudia umierajú atď. Nemôžeme si dovoliť žiadne bežné byrokratické nezmysly ohľadom obstarávania. Platí presne to isté, čo v pracovnej skupine pre vakcíny." Všetci sedia okolo stola, všetci prikyvujú.
O týždeň neskôr volám tomu chlapíkovi, bývalému veliteľovi SAS, a hovorím: "Tak ako to ide? Máte všetko, čo chcete? Všetko funguje?"
Hovorí: "Nie, je to stále tá istá sračka."
Takže musím dostať všetkých tých ľudí späť do jednej miestnosti s najvyšším úradníkom krajiny a povedať: "Koho tu máme, kurva, vyhodiť, aby bolo jasné, že ľudia, čo pracujú na rýchlych testoch, nemusia robiť všetky tie vaše byrokratické sračky?"
Áno, musí sa ísť až do takého extrému. Pomohlo až to, že som ich zavolal po druhýkrát a veľmi jasne im povedal, že donútim premiéra, aby začal prepúšťať vyššie postavených ľudí na úrade vlády. Až potom sa systém odhaspruje a povie: "Dobre, toto je teda povolené." Dokážete si ale predstaviť, že akonáhle tento protitlak zmizne, všetky bežné problémy sú späť.
Akákoľvek reforma naráža na odpor zvnútra systému:
Po prvej vlne COVIDu, keď predseda vlády v takmer zomrel, v marci, apríli, asi tak osem týždňov bol veľmi agresívny a povedal: "Celý tento posratý katastrofálny systém sa musí zmeniť. Skoro ma zabil. Zabil desaťtisíce ďalších ľudí. Musíme ho celý vyhodiť do vzduchu a prestavať." Takže v lete sme sa zbavili asi pol tucta vyšších úradníkov, ktorí mali na starosti niektoré z týchto oddelení. [Išlo o pokus vyhodiť osemdesiatročných a nahradiť ich 40-50 ročnými.]
Ľudia zvnútra to označili za "prevrat". Fašizmus. Fašisti z Vote Leave [Cummingsova mimovládka, ktorá propagovala brexit] pripravujú prevrat v orbánovskom štýle s plánujú zničiť všetko demokratické. Taká bola reakcia veľkej časti starého systému na to, že sme povedali, že odstránime pol tucta starých fušerov a začneme povyšovať mladších, dynamickejších ľudí a že to je súčasť širšej a potrebnej zmeny.
[...]
Takže urobiť sa to dá. Ale príbeh ukazuje aj na problémy. Reakcia starého systému a médií bola veľmi tvrdá. Nepodporil nás vôbec nikto, vrátane všetkých konzervatívcov. Je iróniou, že ľudia, ktorí to najviac podporovali boli v skutočnosti zo samotného deep statu, najpodnikavejšie elementy v deep state, pretože všetci tam na vlastné oči videli, ako systém úplne zkolaboval.
A hnev, ktorý hnal Johnsona do reforiem tiež dlho nevydržal:
Našou odpoveďou na leto 2020 bolo, že už roky hovoríme, že veľa vecí nie je v poriadku a že to odhalí až ďalšia veľká kríza. Takže sme tu mali ďalšiu veľkú krízu a tá to odhalila. Bolo jasné, že máme pravdu. Teraz, isteže, musíme urobiť všetky tie zmeny. A mimochodom, vo voľbách pred šiestimi mesiacmi sme tie zmeny vyslovene sľúbili. Postoj Borisa, Kerryho a väčšiny Konzervatívnej strany však bol oveľa viac niečo na štýl "Keir Starmer [šéf labouristov] nie je žiadna hrozba. Akákoľvek zmena bude veľmi rušivá a narobí nám veľa nepriateľov. Prečo všetci tí ľudia hovoria o rušení a prepúšťaní a prestavovaní? My sa chceme vrátiť do normálu. Nenávidíme COVID. Nechceme všetky tieto hádky o brexite. Chceme sa len vrátiť do normálu."
Väčšina ľudí Cummingsa úprimne neznáša, čiastočne preto, že je v inom politickom tábore, čiastočne preto, že akčný a inteligentný človek, ktorý je pre dosiahnutie svojich cieľov ochotný využívať aj také neortodoxné metódy ako je hrabanie sa v smetiakoch svojich politických protivníkov, v nás oprávnene vyvoláva isté obavy. To isté napokon platí aj o Muskovi.
Lenže Francis Fukuyama, liberál taký liberálny, že liberálnejšieho aby človek s lupou pohľadal, autor knižky Koniec Histórie, kde argumentuje, doteraz sme nenašli alternatívu k liberálnej demokracii a že to môže byť kľudne aj preto, že lepší systém už jednoducho neexistuje, píše v otvorenom liste Muskovi nasledovné. (Všimnite si, ako to, čo hovorí, hoci aj z iného pohľadu, súznie s tým, čo hovorí Cummings.)
Ľudia obviňujú byrokraciu z toho, že nadmerne reguluje súkromný sektor, no aj samotná byrokracia je príliš regulovaná. Američania vláde nikdy nedôverovali a tak v priebehu desaťročí nahromadili kopec pravidiel, ktoré musia byrokrati dodržiavať. Príkladom sú Federálne Smernice o Obstarávaní (FAR), stovky strán pravidiel, ktoré musia úradníci štátneho obstarávania dodržiavať prv než môžu kúpiť čokoľvek, od stíhačky F-35 až po kancelársky nábytok.
[...]
Mnohí konzervatívci sa domnievajú, že vládni byrokrati majú príliš veľa právomocí a využívajú ich na presadenie liberálnej agendy, čím sa vyhýbajú demokratickej kontrole. V niektorých prípadoch sa to aj naozaj stáva. Skutočná pravda je však skôr opačná: Byrokrati trávia príliš veľa času dodržiavaním stoviek pravidiel, čo nariadil Kongres, namiesto toho, aby používali svoj nezávislý úsudok a prijímali rozhodnutia, ktoré by viedli k výsledkom prospešným pre občanov. Musíme ich od týchto obmedzení oslobodiť a ich výkon treba posudzovať podľa dosiahnutých výsledkov, nie podľa toho, nakoľko sa dokážu vyhýbať riziku. Takto samozrejme funguje Silicon Valley a celý súkromný sektor.
II.
Aby sme o týchto veciach dokázali vôbec uvažovať, povedzme si pár slov o histórii byrokracie. Nie byrokracie v jej hanlivom zmysle, ale byrokracie vo Weberovskom ponínamí, ako systému profesionálnej, meritokratickej verejnej správy.
Až do XVIII. storočia nič ako moderná byrokracia vlastne neexistovalo. V tomto storočí sa však vyrojila celá plejáda osvietených monarchov, ktorí, ovplyvnení osvieteneckými myšlienkami, začali budovať profesionálnu štátnu správu. Dovtedy boli tieto funkcie rozparcelované medzi miestnych, často neschopných mocipánov. Dokonca aj tie úlohy, ktoré dnes chápeme ako najvlastnejšiu doménu štátu, napríklad výber daní, sa diali pokútnym spôsobom. Právo na výber daní sa trebárs predávalo súkromným podnikateľom.
Osvietení monarchovia zaviedli systém profesionálnych úradníkov, ktorí mohli pochádzať z akejkoľvek triedy, nemuseli to byť len šľachtici, povyšovaní boli podľa zásluh a zodpovedali sa len monarchovi. Zároveň vybudovali systém verejného školstva, ktorý mal takýchto úradníkov vychovávať.
Klasickým príkladom osvieteného monarchu bol Fridrich Veľký, pod ktorého vládou zažilo Prusko medzi malými nemeckými štátmi meteorický hospodársky aj vojenský vzostup. Fridrich Veľký bol tajným vzorom aj pre nášho Jozefa II., ktorý sa podobný systém pokúsil zaviesť v Dunajskej Monarchii.
Jozef II. vládol v rokoch 1780-1790 a netreba sa preto diviť, že práve v tomto období vidíme vzostup odborníkov v rozličných oblastiach hospodárstva a štátnej správy. Príkladom z našich končín nech je Jozef Dekret-Matejovie (kariéra 1787-1837), ktorý sa zo syna lesného robotníka a strážcu hrabieľ vypracoval do pozície komorského lesmajstra v Brezne:
Hlavná Dekretova zásluha nie je zefektívnenie ťažby, ale plánovité zalesňovanie hôr, zdevastovaných niekoľkými storočiami ťažby dreva pre potreby miestneho rozvinutého baníctva, hutníctva a sklárstva. Dovtedy sa odlesňovanie bránilo len úradným obmedzovaním ťažby dreva a zákazmi pasenia kôz na holinách. Zalesňovanie inak ako prirodzenou cestou (náletmi) bolo neznáme. Dekretovi sa podarilo presadiť plánovitú výsadbu a sám ju aktívne realizoval, opätovné zalesňovanie pokladal za najvýznamnejšiu prácu. Do roku 1838 zalesnil 3 942 ha, ktoré boli predtým bez porastu. V jeho práci pokračovali aj jeho nástupcovia a podarilo sa tak na začiatku dvadsiateho storočia opäť zalesniť prakticky celú oblasť.
Aby sme si však o osvietených monarchoch nerobili príliš veľké ilúzie, treba ešte dodať, že k osvietenectvu pristupovali často selektívnym spôsobom. Z ideológie si brali myšlienky, ktoré im pomohli zvýšiť štátnu kapacitu, teda schopnosť realizovať štátne ciele a centralizovať moc do vlastných rúk, ale k všeľudským a demokratickým podtónom osvietenectva zostávali často hluchí. (Voltaire najprv tvrdil, že Fridrich je ideálom kráľa-filozofa, neskôr sa títo dvaja muži rozhádali.)
Ďalšie zmeny prichádzajú v XIX. storočí. Napríklad Británia zavádza roku 1870 tzv. Northcotov–Trevelyanov systém, kde sa úradníci vyberajú za pomoci nezaujatých skúšok (novinka inšpirovaná čínskym systémom štátnej správy). Nový systém bol charakteristický hierarchickým usporiadaním, neutrálnymi, nevolenými a anonymnými úradníkmi, motivovanými verejným záujmom a vykonávajúcimi politiku, ktorú im určovali volení ministri.
A tento systém prežíva až doteraz.
A nie je vôbec zlý. Rieši totiž obe strany rovnice: Na jednej sa dokáže vysporiadať s problémom, ako dostať odborníkov tam, kde ich treba, na druhej strane zabraňuje, aby sa neobrátili proti zvyšku spoločnosti.
Áno, predstava úradníkov ako pečiatkami ubíjajú demonštrantov je smiešna, ale to je len preto, že u nás na západe sme si zvykli na relatívne krotký, málo nebezpečný štát.
Najlepšie je to vidno na príklade armády. V krajinách, kde armáda nie je pod politickou kontrolou sa môže ľahko stať samostatnou kastou, oddelenou od zvyšku spoločnosti, kastou ktorá terorizuje všetkých ostatných. Pre príklady netreba chodiť ďaleko. V Myanmarsku urobila armáda roku 2021 puč a junta pod zlovestným názvom "Štátna Administratívna Rada" násilne zaútočila na demonštrantov, čo sa proti nej postavili. Následná občianska vojna trvá dodnes.
Historicky sa tento problém riešil dvoma spôsobmi. Jedným bola domobrana, inak povedané, ne-profesionálna armáda kombinovaná so všeobecnou brannou povinnosťou. Dnešným príkladom je Švajčiarsko, kde pod heslom "my nemáme armádu, my sme armáda," v nej slúžia všetci bojaschopní muži. Ak armáda pozostáva zo všetkých, nemôže sa obrátiť proti ostatným. Žiadni ostatní totiž neexistujú.
Alebo iný príklad z minulosti: Keď sa Bismarck pokúšal v polovici XIX. storočia rozpustiť domobranu a profesionalizovať pruskú armádu pod velením kráľa, liberáli, od ktorých by sme dnes automaticky čakali, že budú proti povinnej všeobecnej vojenskej službe, boli presne z týchto dôvodov proti. Podobné myslenie pretrváva aj v USA, ktoré má síce profesionálnu armádu, ale obyvateľstvo ako celok je tiež ozbrojené. Tento argument často počuť medzi zástancami neobmedzeného držania strelných zbraní.
Alternatívou ku domobrane je to, čo sme už povedali o modernej úradníckej triede: Armáda je síce profesionálna, pozostáva z vojakov z povolania, teda odborníkov vo svojej oblasti, ale jej najvrchnejšie velenie je neodborné, volené vo voľbách. Na Slovensku je vrchným veliteľom ozbrojených síl prezident, Pellegrini, nevojak. Podobne je to vo väčšine západných demokracií. (Zaujímavé je dodať, že Američania k systému pridali ešte jednu vrstvu zábezpiek pre prípad, že by sa politické vedenie odtrhlo z reťaze: Vojaci prisahajú vernosť nie prezidentovi, ktorý je ich vrchným veliteľom, ale americkej ústave. Takto sa netreba diviť, ak sa v tlači mihne správa, že vrchní velitelia americkej armády sa stretli, aby sa dohodli na spoločnom postupe, pre prípad, že by prezident Trump protiústavne nariadil nasadenie armády na domácej pôde.)
A nemusí ísť len o armádu. V Rusku napríklad tú istú úlohu hrajú tajné služby.
Alebo ak chceme príklad, kde úlohu zloducha hrá niekto iný ako silové zložky, príklad, kde významnú podiel na dekonštrukcii štátu mali skutoční úradníci mávajúci pečiatkami, môžme sa pozrieť na veľkú čínsku stagnáciu (cca XV. až XIX. storočie). Úradnícka trieda tu zakonzervovala celú spoločnosť v nemennom stave a odsúdila ju tak k postupnému úpadku.
Príkladom môže byť čínska námorná moc. V rokoch 1405 až 1433 Čína podnikala námorné expedície až po východné pobrežie Afriky a Červené More, dokonca viedla vojnu na Cejlóne a odvliekli tamojšieho kráľa do Číny, aby sa ospravedlnil cisárovi. Málo chýbalo a Číňania by objavili Európu, lenže za nasledujúceho panovníka sa to všetko zrazu končí. Čínske námorné cesty boli možné len za cenu porušovania starých konfuciánskych princípov a umožnil ich iba triumf eunušskej frakcie nad konfuciánskymi učencami-úradníkmi. Keď títo opäť získali navrch, s plavbami bol koniec. Roku 1525 bola potom celá čínska flotila zámerne zničená. V sedemnástom storočí cisár dovŕšil skazu nariadením o vysídlení celého čínskeho pobrežia až do hĺbky 25 kilometrov.
Cisárstvo síce pretrvávalo ďalej, ale vnútorná hniloba sa šírila. Keď potom Európania v XIX. storočí mierne zatlačili, celé impérium sa zosunulo ako domček s karát.
Tak či onak, zamýšľaná pointa celého tohto historického výkladu je dvojaká.
Jedno dôležité poučenie je, že byrokracia plní v štáte dôležitú úlohu. Sústreďuje ľudí, ktorí majú technické skúsenosti v tej-ktorej oblasti a dáva ich do pozícií, kde môžu tieto znalosti využiť. A to je v našom, čím ďalej zložitejšom svete stále dôležitejšie. Kto chce nad témou vážne rozmýšľať, musí sa pozrieť pravde do očí: Ak by úradníci, štátni, aj firemní, z jedného dňa na druhý zmizli, väčšina z nás by zomrela. Osem miliárd ľudí je možné uživiť len vďaka zložitým a krehkým výrobným a distribučným reťazcom, ktoré zas fungujú len preto, že sa o nich stará celá armáda úradníkov.
Na druhej strane, ak sa úradníci stanú samostatnou, do seba zahľadenou kastou, ktorá sa prestane zaoberať efektívnou správou štátu a oddá sa bojom medzi frakciami, alebo sa dokonca obráti proti celému zvyšku spoločnosti, môže to mať katastrofálne následky.
A tieto dve veci je ťažké zosúladiť.
Akokoľvek sa náš dnešný systém môže zdať nedemokratický - úradníci nie sú volení, ale menovaní - alternatívou k nemu nie je demokracia, ale vláda neschopných. Voliči nevedia, ktorý úradník sa vo veci vyzná a ktorý zas nie. Vo voľbách vyhráva ten, kto si vie urobiť politickú reklamu, nie ten, kto má pre danú pozíciu skutočnú kvalifikáciu.
Dokonca aj systém priamej demokracie, v ktorom voliči obchádzajú úradníkov a rozhodujú priamo o technických otázkach, je neschodný. Volič na technické otázky nemá žiaden názor. Má sa clo na dovoz cukríkov z Nórska zvýšiť o jedno percento? Volič nevie a ani nechce vedieť. Volič má záujem o dve až tri populárne témy (často vôbec nie tie najdôležitejšie), o imigráciu, alebo potraty, a napriek všetkému demokratickému zápalu je viac než ochotný prenechať všetky ostatné rozhodnutia úradníkom. A to ani nehovoríme o miliónoch malých rozhodnutí, ktoré robí štátna správa a ktoré sa z prostých kapacitných dôvodov nedajú delegovať na verejnosť. Dokonca aj Švajčiarsko, známe svojou priamou demokraciou, v skutočnosti praktikuje systém polopriamej demokracie, kde sa konajú referendá a tých pár otázkach, o ktoré má verejnosť záujem a všetko ostatné rieši bežná byrokracia.
Meritokratický systém menovaných úradníkov tieto dva problémy istým, hoci aj nedokonalým, spôsobom rieši. Povyšovaním najschopnejších namiesto najpopulárnejších zabezpečuje určitú kompetentnosť. Na druhej strane zas to, že najvyššie vedenie je volené v demokratických voľbách zabraňuje nekontrolovanému zvlčeniu úradníckeho stavu.
III.
Takže akému problému vlastne čelíme dnes?
Stručne povedané, byrokracia má tendenciu rásť a stávať sa postupom času menej efektívnou. Rovnaký problém majú aj veľké firmy. Čím je firma väčšia a staršia, tým je byrokratickejšia, skostnatenejšia a stále menej schopná prispôsobovať sa novým podmienkam.
V súkromnom sektore máme však našťastie systém, ktorý dokáže tomuto problému účinne čeliť: Systém voľného trhu necháva staré skostnatené firmy skrachovať a uvoľňuje tým miesto pre nové, efektívnejšie (tzv. "kreatívna deštrukcia"). Dokonca aj v politike nahrádza jedna politická garnitúra inú a nedovoľuje tak tej predošlej príliš sa zabetónovať. Lenže v prípade štátnej správy sa tento princíp nedá aplikovať. Skrachovaná, rozpadnutá štátna správa znamená zlyhaný štát, ekonomický chaos, často občiansku vojnu a vždy extrémnu chudobu. Kreatívna deštrukcia sa preto jednoducho nedeje.
Úradníci majú prirodzenú tendenciu zabezpečiť si stabilný príjem tak, že sa zabarikádujú na svojom mieste ("rent seeking"). Existuje na to nespočetné množstvo stratégií. Jednou z nich je napríklad stať sa nenahraditeľný tým, že ste jediným človekom, ktorý má potrebné informácie, aby dokázal vykonávať svoju funkciu. To, že si informácie nechávate pre seba však zároveň znamená aj to, že celý zvyšok administratívneho aparátu musí, čo sa týka danej veci "šoférovať poslepiačky".
Inou tendenciou je bezdôvodne vytvárať nové administratívne posty. Úradník, ktorý vo svojom oddelení takýto post vytvorí bude mať väčšie oddelenie a tým aj väčšiu moc. Novonajatí úradníci zas nemajú žiaden dôvod poukazovať na to, že sú tam vlastne zbytoční. A ako sa zvykne hovoriť, práca sa vždy rozrastá, až kým sa neminie celý rozpočet. A kto má väčšie oddelenie môže v nasledujúcom roku požiadať o vyšší rozpočet. Oddelenie neustále rastie, cyklus sa opakuje.
Tento proces môže byť prekvapivo rýchly. 1. augusta 2024 prijala Európska Únia smernicu o umelej inteligencii. Prešlo odvtedy len pár mesiacov a už počujeme takéto správy:
Španielsko nemá žiadne prevratné UI spoločnosti. Krajina sa však poponáhľala so založením prvej agentúry pre UI v Európe – Španielskej agentúry pre dohľad nad umelou inteligenciou (AESIA). Organizácia bude mať prezidenta, riaditeľa, dvoch podriaditeľov, generálneho tajomníka a 10 oddelení. Zahŕňa kancelárie s názvami ako „Oddelenie prístrojového vybavenia mechanizmov na identifikáciu trendov a hodnotenie vplyvu“ a „Oddelenie školenia, šírenia, propagácie a zvyšovania povedomia“. [...] Mestá León a A Coruña pohádali o to, kde zriadiť úrad AESIA — regulátora pre odvetvie, ktoré neexistuje!
Zas inou tendenciou je chrániť si vlastný zadok. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Kto sa naopak snaží problémy skutočne riešiť, urobí skôr alebo neskôr chybu a schytá za to hnev svojich nadriadených. Možno ho dokonca prepustia a na jeho miesto príde niekto, kto má viac rozumu a vie, že správnou stratégiou je snažiť sa urobiť toho čo najmenej a keď už, tak sa rozhodne vyhnúť akýmkoľvek radikálnym riešeniam.
Bojovníci proti byrokracii túto dynamiku často nechápu. Tu napríklad niekto Muskovi navrhuje, že nový americký úrad pre efektívnosť štátnej správy by mal mať možnosť udeľovať pokuty z osobného majetku, prepúšťať, či dokonca podávať trestné oznámenia. Lenže samozrejme, čím prísnejšie tresty, tým väčší dôvod chrániť si vlastný zadok a nič nerobiť.
Jemnejšou verziou chránenia si zadku je vykonávanie svojich povinností do slova a do písmena, bez ohľadu na to, či to dáva zmysel, alebo či je to dokonca škodlivé. Pozitívnym príkladom, keď sa úradníci tomuto pokušeniu nepoddali, bolo, keď sa americký úrad pre leteckú bezpečnosť rozhodol, že nebude vyžadovať v lietadlách detské sedačky. Povedal: "Tento krok by viedol k tomu, že časť cestujúcich s deťmi by sa namiesto lietadlom rozhodla ísť autom. Lietadlá sú ale oveľa bezpečnejšie než autá a tak by to viedlo k celkovému zvýšeniu počtu detských obetí." Lenže to je len výnimka. Typický úrad zväčša zvažuje len dôsledky v oblasti, ktorá je mu pridelená a neberie ohľad na nič iné. Ak detské sedačky zvýšia bezpečnosť detí v lietadle, treba ich zaviesť. Deti, čo zomrú na cestách nech berie čert.
Problémom je aj alokácia ľudských zdrojov. Ako sa štátna správa stáva stále menej efektívnou, automaticky odpudzuje ľudí, ktorí chcú v živote niečo dosiahnuť - možno sa aj pokúsia, ale po mesiacoch márnych bojov sa nakoniec utiahnu do súkromného sektoru - a naopak priťahuje tých, ktorí radšej uprednostnia teplé miestečko, kde sa netreba príliš pretrhnúť.
Prerastená úradnícka trieda nie je len finančná záťaž, dokáže byť aj vyslovene škodlivá. Úradníci musia vykazovať nejakú činnosť a ak nemôžu urobiť niečo pozitívne, často sa uchyľujú k tej najľahšej alternatíve: Začnú veci zakazovať. V tom najhoršom prípade môže takto vzniknúť súťaž o sociálny status, kde sa úradníci pretekajú, kto toho dokáže viac zakázať. Na najnižších úrovniach to znamená len komandovanie občanov, na tých najvyšších to môže zraziť ekonomiku úplne na kolená.
Asi tu netreba hovoriť viac. Každý, kto kedy robil, alebo mal do činenia so štátnou správou sem môže pridať vlastné príhody a skúsenosti.
IV.
Aby sme sa však vrátili k politickej situácii v Amerike, existuje tu istý pocit, či už oprávnený, alebo nie, že byrokracia sa odtrhla z reťaze, že nepodlieha demokratickej kontrole a že sa stala novou aristokraciou. Pocit samozrejme prevláda hlavne medzi chudobnejšou a menej vzdelanou vrstvou, ktorá ku postom v štátnej správe nemá prístup a z ktorej zároveň pochádza veľká časť Trumpových voličov. Keď Trump ovorí o "vysúšaní bažiny," hovorí práve k týmto ľuďom.
A táto skupina voličov, ktorá sa cíti odstrčená a ktorá by za starých čias inklinovala ku komunistom, alebo aspoň ku sociálnej demokracii, nachádza nepravdepodobného spojenca vo veľkopodnikateľoch, ktorí sa cítia ohrození byrokratickými reguláciami. Vrchná a spodná časť spoločenského rebríčka sa spájajú proti stredu.
Toto spojenectvo však stojí na vratkom základe. Trumpova voličská základňa neznáša Muska a vlastne všetkých milionárov zo Silicon Valley rovnako intenzívne ako štátnych úradníkov. Aby aliancia bola pre nich stráviteľná, treba tu robiť krkolomnú mentálnu gymnastiku, obrazné strkanie si nôh za krk sprevádzané počuteľným škrípaním zubov.
Príkladom nech je budúci viceprezident Vance. Ide a postavu, ktorá sa na pozíciu zrejme dostala ako Trumpov ústupok technickému sektoru. Tu konšpirujem, ale vzhľadom na to, že Trump má sklon obrátiť sa pri prvej príležitosti proti svojim spojencom, dostať niekoho z vlastných na volenú, teda Trumpom nekontrolovanú pozíciu znie ako rozumná zábezpeka a protihodnota za podporu vo volebnej kampani. (Nezabúdajme tiež, že Trump je starý a ak v úrade zomrie, Vance sa dostane na jeho miesto.)
Kto čítal Vanceovu knižku, ten síce nemusí súhlasiť s jeho politickými názormi, ale odchádza od nej s pocitom, že Vance je inteligentný a vzdelaný človek, a nemôže dokonca necítiť aj istú sympatiu ku chalanovi z amerického ekvivalentu Luníku IX., ktorému sa podarilo dostať najprv na Yale a potom do vyššej politiky.
Vanceove výstupy vo volebnej kampani preto vzbudzujú celý smorgasbord pocitov, ktoré by si zaslúžili vážne dramatické spracovanie. Vidíme tu človeka, tragikomickú čechovovskú postavu, bývalého proti-Trumpovského republikána, ktorý sa snaží osloviť Trumpovu voličskú základňu, alebo si ju aspoň neznepriateliť, tým, že sa snaží napodobiť Trumpovu rétoriku. Ale zároveň je vidieť ako mu to nejde, ako stále prebíja na povrch inteligencia, čo na cieľovú skupinu pôsobí ako červené súkno na býka. Čo celej veci dodáva dodatočný horkosladký nádych je to, že Vance hovorí ku vlastným ľuďom, ku ktorým, ako vieme z knižky, cíti zmes lásky a pohŕdania, ale snaží sa tento patronizujúci tón prehltnúť. Je vidieť, že do televízie nehovorí to, čo si myslí a tiež to, ako mu to celé ide proti srsti.
Toto politické napätie medzi voličskou základňou republikánskej strany a technologickým sektorom je však len jednou stránkou situácie. Potom je tu nevyslovený, zatiaľ len latentný rozpor medzi klasickými republikánskymi elitami, ktoré sú často proti pokroku s to najmä proti pokroku v biotechnológiách aplikovaných na človeka (IVF, výber embryí) a "technologickou pravicou," ktorá je prirodzene za. Ďalej je tu republikánsky problém s ľudskými zdrojmi. Ako píše konzervatívny mormónsky furry Tracing Woodgrains:
Republikánska strana to má spočítané.
Nemyslím tým, že v budúcnosti budú prehrávať všetky voľby. Môj argument je skôr takýto: Síce presne vedia, čo chcú, ale v čoraz väčšom počte inštitúcií to už nemá kto uskutočniť. Narastajúca veková a vzdelanostná polarizácia znamená, že republikáni rýchlo strácajú schopnosť riadiť verejné inštitúcie na všetkých úrovniach okrem tej volebnej a tento trend sa nedá v priebehu jednej generácie reálne zvrátiť. Najbližšia budúcnosť je už spečatená.
[...]
Čo je to konzervatívna koalícia? Kamionisti, farmári, majitelia malých firiem, stavební robotníci. Nechápte ma zle: Sú to užitočné, spoločensky hodnotné, potrebné povolania. Ale nemajú nič spoločné s každodennou praktickou správou vecí verejných. [...]
To znamená, že v strednodobom horizonte majú republikáni do činenia s koalíciou vrchu a spodku proti stredu [...] Majú zastúpenie na najvyšších úrovniach vlády, kontrolujú najvyšší súd. V snemovni a senáte sú pomery veľmi tesné, dokážu tiež konkurovať v prezidentských voľbách. Ale keďže ich voliči sú stále starší, žijú na vidieku a majú nižšie vzdelanie, chýba im aj tá najmenšia opora vo veľkej väčšine inštitúcií, ktoré riadia a ktoré sú naplnené mladými, vzdelanými odborníkmi. Inak povedané, vo veľkej časti inštitúcií zapojených do každodenného vládnutia.
Spočítané, zrátané, to, čo vidíme vyzerá to na dohodu, kde technický sektor prenechá republikánskej strane politický showbiznis, ale dostane za to kontrolu nad deep statom. Plánované zriadenie Oddelenia pre Efektívnu Štátnu Správu do tejto teórie pekne zapadá.
V.
Teraz pár slov o Muskovi. Na Slovensku ku nemu prevláda postoj, ktorý dobre zhrnul Samo Marec vo facebookovom poste: "Elon Musk si kúpil Twitter, v mene slobody slova ho premenil na absolútnu stoku, šíri úplne sprostosti, je to magor."
To je nerozumné. Môžete Muska považovať za nepriateľa, ale nazývať ho magorom v tom prípade znamená buď útešný sebaklam, alebo ťažkú formu syndrómu podceňovania nepriateľa.
Kto ná na veci takýto názor, stavia sa do pozície predstaviteľa Arianaspace, francúzskej spoločnosti pre dopravu na obežnú dráhu, ktorého sa roku 2013 spýtali na jeho názor na SpaceX:
Na trhu zisťujem, že SpaceX sa primárne zaoberá predajom snov. Čo je dobré. Všetci by sme mali snívať. Myslím si, že štart v hodnote 5 miliónov dolárov alebo štart za 15 miliónov dolárov je tak trochu sen. Osobne si myslím, že opätovná použiteľnosť rakiet je sen. Ako zareagovať na sen? Moja odpoveď je, že predovšetkým treba ľudí zobudiť.
Dnes sa píše rok 2024 a všetci sme videli ako sa podarilo pri pristaní zachytiť raketu veľkú ako desaťposchodový dom a s cenami dopravy na obežnú dráhu sa stalo toto:
A Musk nezmenil len dopravu na obežnú dráhu. Musk stojí aj za PayPalom, Teslou (ešte sa pamätáme ako si kdekto myslel, že elektromobily na našich cestách sú iba sen!) a Starlinkom. Twitter je síce kontroverzný, ale je priskoro lámať nad ním palicu. Ako to už v histórii býva, elity sú všetkými desiatimi za cenzúru (odstraňovanie dezinformácií) pre bežných ľudí, ale samé chcú mať prístup k necenzúrovaným zdrojom. Novinári budú teda pravdepodobne Twitter naďalej kritizovať, ale zároveň ho aj využívať ako zdroj prvotných informácií.
Napriek všetkým výhradám sa teda nedá poprieť, že Musk je človek, ktorý dokáže uskutočniť to, čo iní považujú za nemožné. Ako to ale robí?
Podľa správ, čo prenikajú zo SpaceX, Musk skutočne predáva sny. Ľudia vo firme pracujú nekonečné hodiny, sú ochotní znášať tvrdé podmienky a nie o toľko vyššie platy, pretože ich ženie sen. Konkrétne sen o kolonizácii Marsu, alebo, ak chcete, o svete, kde prípadná globálna katastrofa nevyhubí celé ľudstvo, ale prežije aspoň ľudská kolónia na Marse. A áno, Starlink je skutočne iba prostriedkom, ako tento sen financovať. A vo firme sa skutočne konajú každotýždenné, úplne vážne mienené porady o problémoch osídlenia Marsu. Istý druh ambiciózneho človeka, taký, ktorý sa životom nechce len preflákať, ktorý chce za sebou zanechať skutočnú stopu, taký človek bude na takomto projekte pracovať aj zadarmo. Nadšenci teda zostávajú, trubci odchádzajú. A firma plná nadšencov dokáže napredovať rýchlosťou, ktorá by sa inak zdala nemožnou.
Takže áno, projekt o zefektívnení štátnej byrokracie znie ako sen. Lenže Musk má za sebou príliš veľa zrealizovaných snov, než aby sa to dalo odbiť len mávnutím ruky.
VI.
Toľko fakty, teraz špekulácia.
R&M majú agendu pozostávajúcu navonok z troch bodov:
prepúšťať štátnych úradníkov
krátiť štátne výdavky
orezávať reguláciu
Tu je napríklad Ramaswamy na tému prepúšťanie:
Prvý deň: Ktokoľvek vo federálnej byrokracii, kto tam nebol zvolený a ktorého číslo sociálneho poistenia končí nepárnym číslom, máte padáka. [Druhý deň], z tých, ktorí zostali, ak vaše sociálneho poistenia začína párnym číslom, zostávate, ak začína nepárnym číslom, máte vyhadzov. To je 75% zníženie. Teraz si predstavte, že by ste mohli uskutočniť tento myšlienkový experiment vo veľkom, ale mali by ste aj metriku na hodnotenie ľudí, aby boli čo najkompetentnejší, najangažovanejší a aby sa čo najlepšie vyznali v ústave. To by okamžite zvýšilo nielen občiansky charakter Spojených Štátov... tiež by to stimulovalo ekonomiku.
Ale predikčné trhy očakávajú, že Trump prepustí šesťdesiat až stopäťdesiat tisíc štátnych zamestnancov.
To sa môže zdať veľa, ale celkový počet je 23,4 milióna, takže v skutočnosti by išlo o zníženie stavov o 0,25 až 0,64 percenta. Veľmi ďaleko od situácie, keď Musk kúpil Twitter a vyhodil 80% osadenstva.
Hráči na predikčnom trhu zviditeľňujú dôležitý aspekt situácie: Niektorí úradníci sa môžu flákať, alebo možno je ich čas len neefektívne využitý, ale keď príde na vec, veľká väčšina z nich poskytuje obyvateľstvu užitočné služby. Nech už ide o políciu, súdy, alebo čokoľvek iné, to, čo robia naozaj potrebujeme. Predstavme si len, čo by sa stalo s radami pri okienkach na dopravnom, alebo daňovom oddelení, ak by došlo na Ramaswamyho slová a tri štvrte všetkých úradníkov by prišlo o prácu.
Rovnaký problém existuje s krátením výdavkov. Veľká čast federálneho rozpočtu ide na sociálne poistenie, zdravotné poistenie, poistenie proti nezamestnanosti a podobne. Zrušiť tieto programy by bola dokonca aj pre Trumpa politická samovražda. A tie spolu tvoria asi 60% celého rozpočtu. Potom je tu 13% na armádu, 11% na splácanie štátneho dlhu a zrazu nezostáva príliš čo krátiť.
Zoštíhľovanie štátu a krátenie výdavkov je však téma, ktorá zaberá u voličov. Každá republikánska administrácia od druhej svetovej vojny sľubovala, že niečo podobné uskutoční, ale keď sa dostala k moci, sľuby zostali vždy len sľubmi.
Moja predpoveď teda je, že prebehne nejaké symbolické prepúšťanie a symbolické krátenie, aby sa učičíkali voliči a že nový projekt sa zameria hlavne na tretí bod agendy, teda na orezávanie regulácií.
Elon tu má napokon osobný záujem. Tu napríklad hovorí o problémoch, ktoré museli riešiť, keď chceli rakety spúšťať do oceánu:
V SpaceX sme museli urobiť štúdiu, či Starship nezasiahne žraloka. A ja hovorím: Oceán je veľký. Je v ňom veľa žralokov! Nie je to nemožné, ale je to veľmi nepravdepodobné. [...] Tak dobre, urobíme analýzu. Môžete nám dať dáta o žralokoch? A oni: Nie, nemôžeme. [...] Tak ako to vyriešime? A oni hovoria: Hm, mohli by sme to dať nášmu západnému oddeleniu. Lenže im nedôverujeme. A ja: To som akože v nejakom komickom skeči? [...] Nakoniec sme tie dáta dostali a mohli sme vypracovať analýzu a povedať, že áno, žralokom nič nehrozí. [...] Takže vravíme: Výborne. Všetko vyriešené. A oni: A čo veľryby?
Tiež Muskova The Boring Company (tunely, hyperloop) viac menej prešľapuje na mieste a to nie kvôli technologickým problémom, ale kvôli reguláciám.
Ale aby sme nehovorili len o tom, čo z prípadného orezania regulácií môže získať Musk... Jonesov akt z roku 1920 určuje, že na prepravu medzi americkými prístavmi môžu byť použité len lode vyrobené v Spojených Štátoch. Takéto lode sú však päťkrát drahšie ako lode vyrobené inde. Výsledkom je, že prepravovať tovar medzi domácimi prístavmi je drahé a nevýhodné. Americká obchodná flotila sa teda neustále zmenšuje a dnes už do veľkej miery neexistuje. (Spomeňme na to ako Číňania v XVI. storočí zničili vlastnú obchodnú flotilu!) Takže keď nastane prírodná katastrofa a na miesto treba dopraviť humanitárnu pomoc, nie sú na to lode. Farmári z Havaja prepravujú dobytok na pevninu Boeingami. Kvôli neexistencii amerických lodí špecializovaných na prepravu LNG sa skvapalnený zemný plyn vyťažený v USA vyváža mimo krajinu a naopak, ten, čo je potrebný v USA sa dováža zo zámoria. Straty idú do miliárd. A to je samozrejme iba jedna a vôbec nie najhoršia regulácia z mnohých.
Vážnosť situácie vidieť aj v tom, že kritika tých najproblematickejších regulácií, ako je akt o ochrane prírody (NEPA) zaznieva od komentátorov ako zľava, tak zo stredu, aj zprava. A nejde o to, že by si mysleli, že prírodu netreba chrániť. Ide o to, že dnešná regulácia je nastavená tak, že dokáže efektívne zablokovať akúkoľvek výstavbu na roky až desaťročia a ku každému projektu pridáva desaťtisíce strán papierovačky a milióny dolárov minutých na úradníkov, či súdne spory ešte prv než sa vôbec položí prvá tehla. Veľa potenciálnych investorov tak nové projekty radšej jednoducho vzdá, alebo presunie do zahraničia. Výsledkom je spomalenie prechodu krajiny na zelené energie, keďže sa nedajú budovať solárne, alebo veterné farmy, nové elektrické vedenia, nehovoriac už ani o jadrových elektrárňach. Amerika je tiež kvôli neschopnosti stavať menej schopná konkurovať Číne - a to ako na hospodárskej, tak aj na vojenskej úrovni.
VII.
Sme veľmi vďační tisícom Američanov, ktorí prejavili záujem pomôcť nám v DOGE [oddelenie pre zefektívnenie štátnej správy]. Nepotrebujeme však už viac generátorov nápadov na čiastočný úväzok. Potrebujeme revolucionárov za vec štíhleho štátu so super vysokým IQ, ktorí sú ochotní pracovať 80+ hodín týždenne na nudnej práci pri znižovaní nákladov. Ak ste to vy, pošlite na tento účet svoj životopis. Elon & Vivek preskúmajú 1% najlepších žiadateľov.
Natíska sa tu otázka: Ak R&M rozsvecujú bat-signál, komu je vlastne určený?
A tu máme pomôcky: Projekt nebude skutočná štátna agentúra, len poradný zbor prezidenta. Tiež nepôjde o permanentnú inštitúciu, len o jednorázovú zoštíhlovaciu kúru. Elon tiež dodáva, že pôjde o ťažkú prácu s "nulovým platom".
Isteže. Musk sa tu snaží zopakovať svoj starý trik s predajom snov. Vyzýva ambicióznych ľudí, čo zdieľajú sen o efektívnej štátnej správe a nič im nesľubuje, okrem ťažkej práce, žiadneho platu a možnosti spôsobiť skutočnú zmenu.
Nehovorí ku nejakej konkrétnej organizovanej skupine, k určitej spoločenskej vrstve, ba dokonca ani k určitému politickému presvedčeniu. Vidíme napokon, že sa mu ozývajú ľudia z celého politického spektra. Musk v skutočnosti hovorí k veľmi rôznorodým ľuďom, ktorých však spája určitý étos.
Étos tých, ktorí, ak je treba niečo urobiť, tak to jednoducho urobia, nespoliehajú sa na štát a ani za to nečakajú žiadnu odmenu. Dalo by sa to nazvať étosom Tocquevillovej "krajiny dobrovoľných spolkov" , alebo, ak chcete, étosom divokého západu, kde bol štát slabý a ľudia odkázaní sami na seba.
Tu je napríklad príbeh ľudí, ktorí zachránili Obamacare (systém zdravotného poistenia), keď hrozilo, že ho neschopnosť štátu a súkromných subkontraktorov pošle ku dnu. Desiatky miliónov Američanov, ktorí by inak zostali bez zdravotného poistenia sú dnes vďaka nim poistení.
Tu je zas príbeh ľudí, čo pochopili vážnosť situácie a svojpomocne zorganizovali efektívnu distribúciu vakcín proti kovidu. Počet zachránených životov sa dá len ťažko vyčísliť.
Ale ako Tocquevillov výlet do Ameriky, tak aj divoký západ, to všetko je už dávna minulosť. Čo dnes všetky takéto iniciatívy spája je to, že sú sústredené okolo Internetu a - hoci si to účastníci nie vždy uvedomujú - nadväzujú na étos ranného Internetu, doby, keď ešte štát nepochopil, že Internet je nejakým spôsobom dôležitý, alebo že vôbec existuje a digitálna sféra tak bola skutočným divokým západom, do ktorého sa ľudia pripájali zo svojich univerzít a detských izieb, niečo ako Rick's Bar v Casablanke, kde sa fanúšik sci-fi stretával s vedcom, anarchistom aj evidentným zločincom. Celý digitálny svet vtedy ležal pred nami, otvorený, nepodrobený, nikto nám nehovoril, čo sa smie a čo nie, a záležalo len na nás, čo z toho nového sveta urobíme.
Väčšina z nás sa len hrala, ale kto dával pozor, ten už veľmi skoro videl mene tekel fares, stále častejšie náznaky, že digitálny svet je na kolíznom kurze so svetom mäsa.
Áno, svojpomocne sme vybudovali infraštruktúru Internetu, bez ktorej by neexistovali Google, Amazon, ani Tik-Tok. A robili sme to z vlastnej vôle a zadarmo, tak ako k tomu dnes vyzýva Musk. Ale už na začiatku to bol politický projekt, snaha oslobodiť sa od tyranie komerčného softvéru, vytvoriť to, čo sa dnes nazýva open source. Už vtedy sa v mene slobody používali nové nevyskúšané sociálne technológie (virálne licencie). Neskôr sme sa zaplietli do právnych sporov (unixové vojny), zabŕdli sme do práva, čítali sme prvých pseudonymných právnych komentátorov. Potom prišli kryptografické vojny, kde na druhej strane zrazu stál celý americký vojensko-priemyselný komplex. A keby sme vtedy neboli vyhrali, dnes by neexistovali žiadne platby cez Internet a teda ani žiaden internetový obchod. Bolo tu hnutie proti softvérovým patentom, čo je dodnes nevyriešená otázka, kde zotrvávame v stave ozbrojeného prímeria. V oblasti sociálnych technológií to zas boli kryptomeny, ktoré už naplno prerazili do reálneho sveta. Ďalej hnutie proti cenzúre a nadvláde štátu nad Internetom. (Opäť nové technológie!) A bolo to práve toto hnutie za voľný prístup k informáciám pod heslom "informácie chcú byť slobodné", ktoré prinieslo prvé obete. Aaron Swartz (voľný prístup ku textu zákona) spáchal samovraždu, Alexandra Elbakyan (voľný prístup k vedeckým informáciám) je v Rusku a bez hrozby právnych následkov nemôže ísť na západ, Julian Assange (voľný prístup ku všetkému, vrátane vojenských informácií) sa roky musel skrývať na ekvádorskej ambasáde v Londýne. Z týchto prúdov sa potom zrodila open source investigatíva (bellingcat: Christo Grozev je dnes na ruskom zozname hľadaných zločincov), aj open source vojenská rozviedka, kde dobrovoľníci za pomocou technológií ako je geolokácia kompilujú zoznamy zničenej vojenskej techniky na Ukrajine a ktorých výsledky, aj keď s istým škrípaním zubov, používa aj oficiálna štátna rozviedka.
Všetky tieto prúdy sa v 90. rokoch stretli na "cypherpunkovom mailing liste", ktorý sa na rozdiel od mnohých iných zdrojov zachoval a tak nám umožňuje fascinujúci vhľad do histórie celej záležitosti. Stretávajú sa tu na jednom mieste ľudia ako Richard Stallman (otec open source softvéru), Bram Cohen (tvorca torrentov), kryptografi ako Bruce Schneier, alebo Philip Zimmermann (dôležitý aktér v kryptovojnách), Satoshi Nakamoto (tajomný tvorca bitcoinu), ale aj Julian Assange, Edward Snowden a rôzni díleri drôg.
A hľa, na zozname významných cypherpunkerov figuruje aj Marc Andreessen, technologický investor, ktorý je spolu s Muskom a Peterom Thielom základným pilierom dnešnej "technologickej pravice" v Silicon Valley. A ak majú chýry pravdu, tak je to aj jeden z architektov nového projektu za zefektívnenie americkej štátnej správy.
Jednou z najnovších odnoží tejto internetovej kultúry, alebo, ak chcete, tohto étosu, je niečo, čo nemá kodifikovaný názov. Môžete to nazývať "internetovou občianskou spoločnosťou", "tieňovým deep statom", kopou jednočlenných think-tankov, alebo proste komunitou bloggerov, čo blogujú o štátnych záležitostiach, o všetkom od geopolitiky až po administratívne aspekty bagrovania riečnych korýt.
Najčastejšie asi počuť termín "policy wonks", čo je, medzi nami, prekladateľský oriešok za desať tisíc...
"Wonk" je niekto, kto sa svojím hobby zaoberá do zdrvujúceho detailu. Milovník autoveteránov, ktorý pozná každý jeden model a ročník, a to do posledného škóbiku. Fanúšik sci-fi, ktorý pozná celý kanonický aj nekanonický vesmír Star Wars odpredu-odzadu. "Policy" je zas politika, ale nie politika v zmysle volebnej politiky, ale politika ako súbor postojov a nariadení v nejakej konkrétnej otázke, povedzme "enviromentálna politika EÚ". Policy wonk je teda niekto, kto sa zaujíma o nejaký aspekt štátnej správy a chápe ho niekedy hlbšie, alebo prinajmenšom s väčším nadhľadom než tí, čo sa mu venujú profesionálne.
(A z hlbín európskeho deep statu mi prichádza návrh na preklad: "policy wonk" = "magor do štátnej správy". Vďaka deep state!)
Tak či onak, Muskova stratégia opäť zafungovala. Už v prvých dňoch na bat-signál zareagovali už spomínaný Fukuyama, ekonóm a asi najbližšie, čo dnes máme k polyhistorovi Tyler Cowen , Cass Sunstein (bývalý šéf Obamovho úradu pre informačné a regulačné záležitosti, verejnosti lepšie známy svojou knižkou o nudge theory) a mnohí iní.
A aby bolo jasné, nejde tu o žiadne slaboduché tliachanie o tom, ako treba vyhodiť všetkých úradníkov. Cass Sunstein napríklad podotýka:
Je dôležité chápať rozdiely medzi IFR, TFR, NPRM, FR a RFI. (Najlepšie z nich na vytváranie, alebo odstraňovanie pravidiel je FR. Sú to konečné pravidlá.)
Nelámte si s tým hlavu, ja tomu tiež nerozumiem, ale na čo sa tu snažím poukázať je to, že diskusia sa nevedie na všeobecnej, polopatistickej, masám prístupnej úrovni, ale na technickej úrovni.
Alebo, aby sme tu mali aj pochopiteľnejší príklad, tentokrát vypustím technický žargón:
Každá agentúra vydá v prvých mesiacoch Trumpovho funkčného obdobia smernicu o expirácii [regulácií]. [...] Expirácia sa nastaví na ~3 roky. Poskytne sa dostatok času na preskúmanie predpisov. [...] Po troch rokoch agentúry finalizujú nariadenia na rekodifikáciu predpisov, ktoré chcú ZACHOVAŤ. Všetko ostatné vyprší. Tento prístup presúva bremeno na iné miesto. Agentúry sa musia rozhodnúť, čo si chcú ponechať, a nie to, čo chcú vyškrtnúť. Je to osvedčený model. Idaho na základe podobného prístupu znížilo alebo zjednodušilo od roku 2019 95% svojich predpisov.
A to, podotýkam, sú len okamžité reakcie, ktoré ich autori narýchlo zbúchali na kolene.
VIII.
Celý projekt nemusí vôbec zafungovať. Možno Trump, keď už je raz pri moci, svojich podporovateľov jednoducho odtorpéduje. Možno akýmkoľvek reformám zabráni kongres a senát. Nevieme.
Napriek tomu sa však celú vec oplatí pozorne sledovať.
Ide totiž o civilizačnú výzvu.
Internet zmenil našu spoločnosť. Inak žijeme, inak pracujeme, inak oddychujeme. Inak si hľadáme životného partnera, inak nakupujeme, inak pristupujeme k politike. Inak sa organizujeme a inak sa snažíme pochopiť svet okolo seba. Ale inštitúcie štátu na tieto zmeny, nie nepodobné zmenám po vynáleze kníhtlače, ešte nestihli zareagovať. Ešte stále sa snažíme robiť veci tak, ako sa robili predtým, ako nás roku 1994 zaskočil večný september. A často sme zúfalí, že sa to nedarí.
Stojíme tu na rázcestí.
Môžme sa na jednej strane poddať strachu. Zoči-voči online dezinformáciám môžme volať po väčšej cenzúre, pokúšať sa nejako oživiť tradičné média, ktorých biznis model je dnes na kolenách, snažiť sa vrátiť do nostalgického sveta včerajška, kde náckovia nemajú verejnú platformu a kde sú informácie pre bežného voliča opatrne a blahosklonne dávkované osvietenou elitou. Zoči-voči novým a hrozivým technológiám ako je umelá inteligencia, alebo bioinžinierstvo zas môžme celý priemysel regulovať a ak strach ani potom nepoľaví, regulovať ho ešte viac, až kým sa neprestane úplne hýbať. A ak niečo prestane fungovať, žiaden problém, rozkážeme, aby to zas fungovalo.
Toto je čínska cesta. Spálenie vlastnej flotily. Uzavretie sa do svojho vlastného, prísne kontrolovaného sveta. Potajme síce vieme, že žiť v minulosti sa nedá, že to jedného dňa musí prasknúť, ale dúfame, že to nebude dnes. Zatiaľ akceptujeme pomalú agóniu a po nás nech príde potopa.
Druhá možnosť je čeliť realite s otvorenými očami. Je to nevyhnutné, ale strašidelné. To, čo sa vo svete nové deje, to nemá, ako napokon vždy, ekvivalent v minulosti a tak nemáme žiadne pripravené, nalinkované riešenia. Musíme experimentovať. A experimentovať znamená riskovať, že zlyháme.
Americký projekt zefektívnenia štátnej správy môže byť takýmto experimentom, pokusom, kde internetová občianska spoločnosť nebude už len liahňou budúcich štátnych úradníkov, prípadne nástrojom na formovanie verejnej mienky, ale kde sa tieňový deep state priamo zapojí do politického procesu.
Podarí sa to? Pravdepodobne nie. Ale to je podstata experimentu! Skúšame dovtedy, kým niečo nevýjde. Čo nás tu môže povzbudiť je to, že naša, západná, spoločnosť bola v takomto experimentovaní vždy veľmi dobrá.
A na druhej strane: Je to, čo sa teraz varí, vôbec dobrý, použiteľný nápad? To takmer určite nie. Systém kde sa multimiliardár spojí s populistom, aby za pomocí ľudí, ktorých si vlastnoručne vyberie, presadil zmenu, za ktorú takmer nikto nehlasoval, síce odráža to, ako politická zmena v reálnej histórii zväčša prebieha, nie je to však niečo, čo by sa dalo kodifikovať ako nová, opakovane použiteľná politická inštitúcia. Dúfame však, že keď sa raz proces rozbehne, získame praktické skúsenosti, ktoré nám naznačia, ako by takéto budúce inštitúcie mohli vyzerať.
Zatiaľ však je všetko v hmle. Myšlienka tieňového, občianskeho deep statu pod heslom "my nemáme byrokraciu, my sme byrokracia," je nová a nepreskúmaná. Ale opäť tu pred nami leží celý nový svet, otvorený a nepodrobený, nikto nám nehovorí, čo smieme a čo nie, a je len na nás, čo z tohto sveta urobíme.
