Katarína Tholtová
Súvetie
Tak som si povedala, že niečo napíšem.
Keď sa ma môj otec štvrtý raz v priebehu troch dní spýtal, čo znamená anglické slovo „pretend“, bola som hlboko presvedčená, že si zo mňa robí srandu. Nerobil. Odvtedy mi tú istú otázku kladie približne tak raz do týždňa. Ja už by som to s tým hlúpym slovíčkom vzdala, ale on nie, on je vytrvalý.
Inšpirované mojím otcom, ktorý hovorí emo namiesto oné. Vypracované v spolupráci s Marínou Mlkvou.
Niečo o príznakoch, liečbe a prognóze tohto nebezpečného a prudko nákazlivého ochorenia...
V poslednom čase sa stali veľkým hitom vyhlásenia typu: „Som sám sebou“ alebo „Na nič sa nehrám, keď som smutný, plačem, keď som veselý, smejem sa.“ Predstieranie je však od pradávnych čias nielen ľudskou, ale aj zvieracou prirodzenosťou.
Tento príbeh sme písali s kamarátkou Marínou na nejakej nudnej hodine tým štýlom, že každá vždy napísala jednu až dve vety. Zaradila by som ho do kategórie Totálna blbosť. Ale celkom sme sa zabavili...(Vety, ktoré písala Marína, sú písané kurzívou.)
Zleteli sliepky z Tatry, tiahnu na podolia,Ponad vysoké hory, ponad rovné polia.Preleteli cez Dunaj, cez ten kanal veľký,Nakazili všetky naše bratislavké sliepky.
Pozdravujem vás, zástancovia zdravej stravy, z tej duše pozdravujem vás! Rada by som vás privítala na oslave prvého výročia nášho Klubu milovníkov zeleru. Úprimne ma teší, že v našej konzumnej spoločnosti žijúcej na konzervačných látkach, umelých sladidlách, instantných polievkach a reality shows sa stále nájdu ľudia, ktorí preferujú niečo také prirodzené a zdravé, ako je zeler, dar našej prírody. Dovoľte mi oboznámiť vás, nadšených priaznivcov, s tým, čo je na tejto rastline také zaujimavé.
Vianoce. Láska, porozumenie, skvelá atmosféra. Nádherný stromček a starostlivo pripravený sviatočný stôl. A teraz inak. Nervy, stresy, niekoľkohodinové upratovanie, hádky. Čo pre mňa znamenajú Vianoce?
Keď som bola malá, Vianoce pre mňa mali neopísateľné čaro. Celý rok som sa na ne tešila, s nadšením vyjedala čokoládky z adventného kalendára, týždne dopredu pripravovala vlastnoručne urobené darčeky, snívala o domčeku pre bábiky či o plyšovom koníkovi.
Bum! Obrovská červeno-biela postava nápadne pripomínajúca prerastenú reďkovku sa zrútila na zem. „Nie práve najlepšie pristátie!“ ticho si povzdychol Santa Claus. Z velikánskeho hnedého vreca vytiahol zopár pestrofarebných balíčkov a uložil ich pod stromček. Na dlhočiznom zozname si odškrtol posledné mená a chystal sa vrátiť na Severný Pól. No zrazu sa v izbe zapálilo svetlo. Zo schodov vedúcich do obývačky zišlo malé svetlovlasé dievčatko. Santa sa snažil čo najrýchlejšie schovať, aby ho nezbadalo, no v tom zhone sa zamotal do papiera s menami detí. Bác! Ďalší pád! Dnes teda nemal šťastie. Dievčatko sa naňho pozrelo a dokorán otvorilo ústa. Potom sa nahlas rozosmialo. „Páni, tak ty teda existuješ!“ tešilo sa. „Samozrejme, ale nikomu to neprezraď! Bude to naše veľké tajomstvo,“ povedal Santa a ukazovákom si prekrížil pery. Dievčatko sa usmialo a prikývlo. „A teraz rýchlo utekaj do postieľky, ráno ťa čaká veľké prekvapenie.“
Chystala som sa odísť z domu, tak som ešte hodila zúfalý pohľad do zrkadla. Mama na mňa zazrela a zahlásila: „Život je o niečom inom!“