Katarína Tholtová
Obranný mechanizmus č. 6 - Piata časť
„Hádaj, kto je na Slovensku!“ vykríkla Miškina mama, keď sa v ten deň vrátila zo školy. „Mr. Moss!“
„Hádaj, kto je na Slovensku!“ vykríkla Miškina mama, keď sa v ten deň vrátila zo školy. „Mr. Moss!“
Júl sa Miške neskutočne vliekol (z času na čas ho dokonca podozrievala, že na chvíľu zastal), no nakoniec ubehol šialene rýchlo. Jej sestra sa začiatkom augusta vrátila z dvojmesačného pracovno-zábavného výletu v Spojených štátoch a začínala sa učiť na blížiace sa štátnice, ktoré kvoli svojej ceste odložila. Miška mala veľa nápadov, ako naložiť s letným voľnom, no žiaden nevyšiel. Veľmi chcela ísť do Anglicka, no rodičia ju samú nechceli pustiť a Len(k)a ísť nechcela, lebo nenávidí cestovanie. Tak Miška nakoniec pomáhala sestre s prípravou na skúšky. Nečakane ju to bavilo. Znalosti z psychológie, ktorú Iva študovala, sa ukázali byť pomerne praktické.
Udalosti nedávnej noci mali pomerne nepríjemné, no nie neznesiteľné následky. Historka, že Miška prišla domov až ráno, pretože utešovala kamarátku, v ktorej nešťastná láska vyvolala suicidálne sklony, sa neujala. Niet divu – veď nikdy žiadnu kamarátku nespomínala, s nikým nechodila von, nikto jej nevolal. Všeobecne a nevypovedane sa predpokladalo, že žiadnych priateľov nemá. Keď sa však jej rodičom nepodarilo vytiahnuť z nej pravdu krikom, plačom ani tichom, zmierili sa s oficiálnou verziou. Len mama sa jej v jednej nesmierne trápnej chvíľke z ničoho nič opýtala, či náhodou nepotrebuje antikoncepciu. Miška sa zatvárila zhrozene, zakrútila hlavou a tým sa vec uzavrela.
Že vraj život je super. Povedala moja kamarátka. Menovať ju radšej nebudem, v tomto prípade by bola jej medializácia na škodu, veď ktorý normálny človek, a ešte k tomu Slovák, by tvrdil niečo také.
Po prechode na gymnázium sa z Ivanky stala Iva a z Mišky Miša. Prechádzali naraz – Iva do prvého ročníka, Miša do prímy. Pre čerstvú prímanku symbolizovala zmena školy nový začiatok. Šancu zospoločenštieť. Nájsť si priateľov, možno aj najlepšiu kamarátku. Tá sa jej zdala najdôležitejšia. Každé jedenásťročné dievča by malo mať najlepšiu kamarátku. Jednu. Keby boli dve, vznikali by problémy. Mohli by sa proti nej spolčiť. Alebo sa pohádať a ona by nevedela, na čej má byť strane. Jedna bola akurát.
So šelmami mačkovitými som doteraz mala minimálne skúsenosti. Stretala som sa s nimi len počas krátkych pobytov na chate, ale to boli mačky dedinské, teda úplne iný živočíšny druh než mestskí bytoví miláčikovia. Nedávno ma kamarátka poprosila, aby som sa pár dní starala o jej kocúra Tvinkyho. Moja zodpovedná úloha spočívala v kŕmení, napájaní, odstraňovaní nečistôt, ale najmä hladkaní. Pritom som dospela k nasledujúcim poznatkom:
Tento útvar som neplánovala zverejňovať, kým ho úspešne nedokončím. No akosi mi chýbala motivácia k dokončovaniu, keď ma nikto a nič nikam netlačí...
Myslíte si, že problematika zabíjania času je vám dobre známa? Že viete, ako na to? Ha! Ja som počas mojej (zatiaľ) dvojtýždňovej prípravy na štátnice zistila, že doteraz som bola len úbohý amatér.
Omnoho radšej píšem, než rozprávam. Myslím, že mi to aj o čosi lepšie ide. A v poslednom čase som toho narozprávala priveľa. Musela som oznamovať, vysvetlovať, ospravedlňovať a obhajovať svoje rozhodnutie pred všetkými, no najmä sama pred sebou. Prvýkrát to bolo najťažšie. Druhý, tretí, päťdesiaty raz už to nebolo také strašné. Ale stále mi to nejde ľahko. Tak teda päťdesiaty prvý raz a snáď naposledy…
Je tu ďalší školský deň a obligátne „Mami, bolí ma brucho“ už nefunguje tak, ako kedysi. Ak už ste vyčerpali všetky použiteľné telesné problémy, mám pre vás ideálne riešenie – fóbie. Tu je pár konkrétnych tipov, aplikovateľných najmä na školské prostredie. Fantázii sa však medze nekladú.
Väčšina predsavzateľov (teda ľudí, čo si dávajú predsavzatia) podstupuje tento rituál spravidla 1.januára. Životnosť predsavzatí zvyčajne nie je dlhá. Záručný list tvrdí, že majú vydržať rok, často sa však táto doba skráti na 24 hodín. Pre tento fenomém sa stávajú úbohé predsavzatia terčom mnohých posmeškov. Pritom za to však možno nemôžu ani ony, ani naša slabá vôľa. Možno je na vine 1. január.
Zuza prepadla z matiky. Keď jej to pani profesorka oznámila, celú ďalšiu hodinu preplakala na záchodoch, tak si ešte musela sfalšovať ospravedlnenku, prišli jej na to a teraz mala problémy. Domov prišla s červenými očami, ale mama si to nevšimla. Tá sa teraz sústredila na uja Joža, ktorý mal malú firmu, veľké auto a mal mamu rád. Zuzu rád nemal a jej sestru Máriu iba trochu, a to len preto, že nebývala doma, ale na internáte. Ak jej posielali dosť peňazí, tak domov vôbec nechodila a dala pokoj. V Bratislave chodila na diskotéky v Mlynskej doline, opíjala sa s arabskými študentmi medicíny a bohvie, čo ešte. Keď o tom niekedy mladšej sestre rozprávala, tá sa bála, že aj ona raz bude musieť odísť na internát.
Musím písať, musím písať, musím písať. Ale keď mám čas, nemám o čom. A keď srším nápadmi, nemám čas. Začarovaný kruh. Nejako sa z toho vytratila všetka tá vášeň, ktorú som v sebe mala od detstva. V snahe opäť ju nájsť som sa prihlásila na kurz tvorivého písania s Danielom Hevierom.
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden krásny slnečný nudný letný deň, už asi 50. v poradí...
Článok Karla Moudrého mi nahnal slzy do očí. Zomrel mi dedko. Niežeby som sa to dozvedela z toho článku, ale tak nejako to na mňa počas jeho čítania doľahlo. Z pár odsekov som sa dozvedela, kto bol, čo urobil, kto všetko ho mal rád. Veci, ktoré som už dávno mala vedieť.