Človek s niekedy iným pohľadom na tradičné hodnoty. Spoznáte ma aj pod nickom "commandcom". Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Fotografie, Všeličo, Zamyslenia, Potulky
Kardinál Korec, podľa dnešnej správy v elektronickom vydaní denníka SME, zrejme umiera. Denník však nedokáže prekročiť vlastný tieň. A komentujúci diskutéri v diskusii k tejto správe taktiež nie.
Ahoj Miro, tak pekne si to porozprával Karolovi. Otvorený a čestný rozhovor. Pomenoval si v ňom veľa vecí, ktoré trápia nielen Teba, ale predstav si, aj mňa. Stálo by za to zasa sa stretnúť a pokecať. Dlho sme sa nevideli.
Ten chýbajúci dĺžeň v nadpise je naschvál... Ktosi mi v jednej diskusii pod dnes už neaktívnym príspevkom napísal, že sa nemám vyjadrovať k problematike LGBT, lebo jej vraj nerozumiem. Mám sa vyjadrovať radšej k fotografovaniu, lebo tomu rozumiem snáď o trocha viac. Nuž tak sa vyjadrím: Fotiť na „dúhovom pochode" mi celkom iste príde nevhodné.
Kedysi dvaja kolegovia z tej istej univerzity, dvaja mladí účastníci Druhého vatikánskeho koncilu, dvaja uznávaní teológovia. Dnes je jeden z nich pápežom a druhý „enfant terrible" katolíckej cirkvi. Ich cesty sa rozišli rovnako ako ich nazeranie na budúcnosť.
Nie, nie som žiadnym odborníkom ani na kresťanstvo, myslím tým rímsko-katolícke, ani na homosexualitu. Ba nie som ani znalcom iných náboženských systémov a iných neštandardných spôsobov praktikovania sexu. Avšak tie dnešné noviny plné komentárov na výroky istého poslanca ma primäli povedať: Kresťanstvo homosexualitu neodsudzuje!
Knihu Johna Geigera, ktorú mimochodom popularizuje aj české internetové vydanie National Geographics, som našiel v kníhkupectve v oddelení ezoterickej literatúry. Že by sa konečne niekto seriózne pustil do „anjelológie", keď túto knihu propaguje „nejšn"?
Politická satira a politické vtipy patrili k životu snáď už od čias Haškovho Švejka. Pomáhali s nadhľadom ľuďom prežiť v najrôznejších politických uskupeniach štátu a stali sa akýmsi česko-slovenským folklórom.
Volebný súboj pravice a ľavice skončil. Komentátori a politológovia búšia do klávesníc, a v centrále víťaznej strany sa zostavuje tím novej exekutívy. Pravica ostala s otvorenými ústami a tvári sa, že takýto výsledok nečakala.
Nie je to vždy ten najväčší a najmocnejší samec. Ba dokonca niekedy je to aj samica. Záleží na tom, o aký druh ide a kde žije. Jedno je však vždy isté. Vodca svorky je zodpovedný za jej prežitie a ochranu a slúži svojej skupine. Teda aspoň v ríši zvierat. U ľudí je tomu často inak. Vodca svoj ľud často krát iba využíva.
Áno, ľudia majú právo vyjadriť svoj názor . Na to je celý balík paragrafov. Ľudia majú právo na život, i keď o tom, či aj pred narodením, sa vedú debaty. Občan má taktiež právo na ochranu svojho majetku. A tu sa začína tak trocha schíza.
Aféra „Gorila“ odhalila plnej nahote nielen to, čo aj tak všetci vedia, ale najmä našu vnútornú schízu. Naše vnútorné „ja“ plné závisti, hnevu a frustrácie. Ale najmä to „ja“, ktoré nedokáže reflektovať správanie svoje vlastné a správanie svojich blízkych. Desiatky rokov života v „reálnom socializme“ nás naučilo zásadám, ktoré by sa dali zhrnúť do zľudovelých porekadiel typu „Kto nekradne, okráda svoju rodinu“. Táto priam genetická informácia prerástla do podvedomia ľudí nielen na Slovensku, ale v celom takzvanom „Ostbloku“. Proste tak tomu je. Neklamme sa.
Tak to ma teda dorazilo. Tento fagan, ktorý brutálnym spôsobom prevalcoval konkurenčných vydavateľov regionálnych inzertných novín, podivným spôsobom doviezol tlačiarenský stroj, kŕmi vidiek demagógiou vo svojich stĺpčekoch, rozhádal pol parlamentu a neváha chytiť kolegu poslanca pod krk si dovolí vyhlásiť o ľuďoch, ktorým po päty nesiaha, že sú „hady na hrudi“?
Na Slovensku to začína kvasiť. Nie kvasiť, ale už naozaj vrieť. V Bratislave letela prvá dlažobná kocka a je iba otázkou času, kedy si nahnevaná masa vezme to, čo jej podľa nej právom patrí. Z rozbitých výkladov obchodných centier. Frustrácia mladej generácie je veľká, podporená gúglom a Zuckerbergom. A tajnou službou jedného provinčného štátu.
Hovorilo sa jej "Džibsonka". Podobne, ako rifliam "rifle". Džibsonka bola kedysi za socíku pojem. Kto ju mal, cítil sa ako Elvis Presley a jej charakteristický zvuk rozoznieval nielen kaviarne, ale aj studené chodby panelákov. A ja som ju iba hladkal očami, keď som ju vídal visieť na stene u môjho učiteľa klavíru. Stala sa pre mňa vtedy akousi vysnívanou ikonou. Po vyše štyridsiatich rokoch sa mi jedna taká dostala do rúk. V zúboženom stave, ale celá. Dnes, po takmer roku rekonštrukcie, rozoznieva membrány komba krásnym kultivovaným zvukom.
Objavné úniky a Nicholsonova investigatíva postavili nielen políciu a prokuratúru, ale aj celú spoločnosť pred rébus. Čo s tým? Vyšetriť, či nevyšetriť, a čo vlastne? A má to všetko vlastne vôbec zmysel, alebo naivita pokusu o zdokumentovanie modusu vivendi podnikateľských a politických špičiek siaha do himalájskych výšok?
Červený trpaslík, hompáľajúci sa nad horou plechoviek v supermarkete, nasprostastý deduško, kdesi spoza severného polárneho kruhu na saniach ťahaných sobmi, alebo tlsťoch, používajúci v kontroverznom videospote listy s prianiami namiesto toaletného papiera. A možnože niekto povie, že je to vodič „vianočného kamiónu". Každopádne je Santa Claus pojem a v niektorých krajinách priam idol hodný slávy Michaela Jacksona. Dokáže sa prepchávať komínom, alebo liezť na lane do okna, ako trebárs u nás na niektorých domoch na Záhorí. Tiež asi prišiel na to, že „Vánoce sú prede dverma"...
Titul k tomuto článku som si vypožičal z názvu kultového slovenského muzikálu. Tento muzikál rieši večný spor o hľadaní šťastia a lásky. Hovorí o tom, že človek môže byť sám aj vtedy, keď má všetko, no chýba mu vzťah so svojimi blízkymi. Teológia Tomáša Halíka, ktorá prebubláva pomedzi riadky knihy rozhovorov „Zmierená rôznosť", túto tému akoby obracia do paradoxu. Snahou o čisté transcendentálne poznanie Boha však človek akoby stráca pochopenie pre potreby ľudí. Aj tých blízkych.
Ktosi napísal v diskusii pod jedným z mojich ostatných blogov, že lekár je viazaný Hippokratovu prísahou iba v práci. Keď zavesí biely plášť na vešiak a odpíše sa z evidencie dochádzky, stáva sa obyčajným smrteľníkom. Môj starý otec bol lekárom dvadsaťštyri hodín denne.
Áno, každý pracujúci človek by mal byť zaplatený. Nielen lekár, ale aj údržbár, technik, učiteľ, alebo účtovník. O tom nie je pochýb. Keď sa mu máli, alebo má pocit, že je nedohodnotený, môže odísť, alebo sa domáhať zvýšenia platu. Otázne je, ako úspešne.
Keď sa ešte za „reálneho socializmu" hlásil na medicínu, naivne - bez tlačenky, zobrali ho nie do Bratislavy, ale do Olomouca. A nie do prvého ročníka, ale do „nulťáka". S podmienkou, že nultý ročník bude pracovať vo fakultnej. Naivne si myslel, že doma. Čoskoro sa však dozvedel, že to musí byť tam, kde ho zobrali.
