ruka hore, lets funky Zoznam autorových rubrík: Nepál, Nezaradená, India 2011/2012, India všeobecne, Island, Poviedky z batoha, Himachal Pradesh, India, Rajasthan, India, Mjanmarsko, Uttarakhand, India, Punjab, India, Madhya Pradesh, India, Uttar Pradesh, India, West Bengal, India, Sikkim, India, Sri Lanka 2012, India 2009
Príbeh púšte sa nedá rozpovedať pár vetami. Táto zdanlivo mesačná krajina sa vám neodhalí naraz, ale bude prekvapovať a získavať si vás po kúskoch. Dve noci neďaleko Jaisalmeru, v púšti, ktorá je najhustejšie obývanou na svete, mi umožnili hlbšie preniknúť do mysle jej ľudí a uvedomiť si niektoré zo zákonov vyprahnutnej krajiny, ktorá ani zďaleka nie je bez života.
Nadobúdam pocit, že svet sa začína prebúdzať a posúvať iným smerom. Je to viac než citeľné. Stačí mi pozrieť sa na internet. Všade samé správy o protestoch a prevratoch. Ľudía sa ozývajú a je ich aj počuť. No netušila som, že niečo podobné sa konečne udeje aj v Agre na indickom internáte.
Rishikesh je známy predovšetkým ako svetové centrum jogy. Slávnym a masovo navštevovaným sa však stal až po návšteve Beatles. Človek tu nájde kvantá centier ponúkajúcich kurzy od výmyslu sveta - meditácie na tisíc spôsobov, joga, reiki, ajurvéda atď. Stačí si len vybrať z bohatej ponuky a namixovať program podľa vlastnej potreby. Stretli sme mnoho tých (najmä zahraničných), ktorí sem prišli hľadať osvietenie, alebo skôr samých seba, nezávisle od veku. Vypočuli sme si mnoho príbehov, ako ich pobyt, či dokonca India od základov zmenili, ako sa im otvorili oči a pochopili, akými ľuďmi v minulosti boli. Niektorí tu ostali žiť. Ani sa im nečudujem. Okrem tejto spirituálnej „turistiky" však Rishikesh ponúka nezameniteľné prostredie oplývajúce prekrásnou prírodou, odkiaľ mnohí začínajú svoje putovanie po Himalájach.
To, že India je spoločnosťou, v ktorej je muž dôležitejší ako ženy, ktoré sú automaticky kladené na druhé (a tak ďalej) miesto, je známy fakt. Zvykli sme si. Príkladov nájdete v každodennom živote mnoho. No vždy je to menej citeľné, ako v niektorých krajinách blízkeho východu, s prevažne moslimským náboženstvom. Tak či onak, ešte stále ma dokážu niektoré veci zaraziť a poriadne zaskočiť (alebo skôr vytočit?).
Domáci toto mesto nazývajú ´Kráľovnou hôr´. Podľa Lonely Planet bolo mestečko neďaleko Himalájí založené (ako inak) na začiatku 19. storočia Britmi. Tí, ale i vtedajší maharadžovia, či neskôr známa Indira Gándhiová, ktorej pamätník tam nájdete aj teraz, sem unikali pred neznesiteľnou páľavou slnka v ostatnej Indii, počas letných dní. Dnes slúži Mussoorie ako obľúbená dovolenková destinácia plná reštaurácií, hotelov rôznych cenových kategórií a obchodíkov s tovarom od výmyslu sveta. Pre mňa ostane mestom zázračne vystavanom na vrchole hory, ku ktorému vedie cesta smrti.
Nainital je obľúbeným horským rezortom mnohých dovolenkujúcich. Nájdete v ňom vulkanické jazero, pripomínajúce stopu Yetiho, pokojné zákutia s krásnymi výhľadmi, ale i pulzujúci život. Akoby sa toto mestečko s prvkami anglickej architektúry ani nenachádzalo v nadmorskej výške 1938 metrov, na úpätí Himalájí.
Ono to vyzerá asi takto. Vy si pekne naplánujete týždňový trip do Uttarakhandu, aby ste vypadli z atmosféry indickej univerzity, ktorá vám už po pár dňoch od návratu z domu, začala zase liezť na nervy. Booknete lístky do Dillí, spíšete itinerár predpokladanej trasy, tešíte sa a veríte, že aspoň 70% pôjde podľa plánu. Možno niekde inde vo svete by sa tak aj stalo, ale nie tu. Na druhej strane máte ale zaručené, že zažijete dobrodružstvo, o ktorom budete rozprávať ešte aj svojim vnúčatám.
Vrátite sa na internát po týždňovom výlete, ktorý bol viac než dobrodružný a tešíte sa na ten stereotyp a relatívny odpočinok, ktorý vás najbližšie dva týždne čaká. Ste totiž jemne unavený z neustáleho presúvania z miesta na miesto, hľadania ubytka na prespanie, riešenia nečakaných problémov, bojovania s realitou indického života a ich mentalitou, ktorá vie byť niekedy príliš aj na koňa. Okrem toho potrebujete čas na vstrebanie a úplné uvedomenie si práve videného a prežitého. Všetky zážitky vo vás pomaly doznievajú. Preto som rada, že ma nečaká nič mimoriadne, len jednoduché, voľne plynúce, ničím výnimočné dni, bez väčších emócií. Brány indického internátu, presne toho, na ktorý tak často nadávam, ohraničujú v skutočnosti niečo ako ostrov pokoja, kde sme všetky chránené od vonkajších vplyvov a nástrah, ktoré na vás vonku číhajú. Presne toto teraz potrebujem. Byť ničím nerušená vo svojej bubline. Ráno vstanem, dám raňajky, sprchu, pôjdem do školy, operiem, možno sa trochu poučím (aj úmysel sa ráta), pôjdem na net, prečítam knihu a rýchlo spať. Poetická predstava, no na míle vzdialená od reality.
15.1. je podľa indického kalendára prvý jarný deň. Je pravda, že zimná hmla už ustúpila, vďaka čomu sme konečne uvideli niečo ako modré nebo. Aj tie teploty začali byť oveľa príjemnejšie i keď na noc sa ešte vždy poriadne zababuším. Okrem týchto pomaly nastupujúcich zmien počasia, však ostalo v Agre všetko rovnaké. Bola by to tak úplne obyčajná, ničím výnimočná nedeľa, keby...
Presun z letiska v Delhi do Agry prebehol až na počudovanie pohodovo. Žiadne vredy, ani nervy. Akurát na mňa hneď vo vlaku počas spánku vysypal chlap prevážajúci svoj tovar, tonu vylúskaných arašidových šupiek. Asi aby som náhodou nezabudla, že som už v Indii. Bola som patrične unavená, tak som sa za jeho ospravedlňujúcej pomoci len oprášila a ďalej si v tom zvyšku rozkošne hovela, ako taká návnada pre slony. Pozorujúc z okna už dôverne známe okolie, sa ku mne zrazu priplížil trúfalý pocit pokoja, ba dokonca radosti. Však sa mi naspäť vôbec nechcelo, tak prečo mám na perách priblbý úsmev, ako keď čítate zamilovanú sms a všetkým naokolo je jasné o čo ide? Na rýpanie sa v mojom vnútri a podrobnú analýzu všetkého, čo mi prešlo hlavou, som už nemala síl. Tak som to uzavrela úvahou, že pôjde o eufóriu, spôsobenú blížiacim sa cieľom mojej cesty, keďže proces presunu z bodu A do bodu B zo srdca neznášam (akoby už konečne nemohli vymyslieť ten teleport?!).
Niekedy nenávidím svoje pocity. Opäť sedím v lietadle do Indie. Kde inde ako do Indie, všakže. Tento raz sa mi ale, prekvapivo, vrátiť nechcelo. Vyše dva pohodlné týždne doma, mám zameniť za tú pakáreň, v ktorej nás nadžgávajú zemiakmi a ryžou, za to prostredie plné báb, z ktorého začínam byť na prášky, za tú atmosféru a systém, ktorý je skôr nesystémom a hlavne za ten smrad, špinu a kopu obťažujúcich nadržaných Indov?! Fakt sa mi naspäť nechcelo. Myslím to vážne. Nuž ale, človek mieni, život mení... A tak, sediac v lietadle, pozerajúc One Day film (lebo bola nálada), sa prenášam v čase a v hlave premietam všetky tie razy, kedy som letela do Indie, so snahou pripomenúť si vtedajšie pocity. Toto je štvrtá cesta v priebehu troch rokov.
Minulú nedeľu sme sedeli so spolužiačkami z indickej školy na horúcej čokoláde (prášok s vodou, skôr voda s vôňou kakaa ako čokoláda). Ako tak ohovárame indický systém, sťažujeme sa na všetky pravidlá, zákazy, príkazy a na dotieravých Indov, ktorí nás neustále obťažujú a obkukujú, bulharská baba zahlási pamätnú vetu - Odkedy som tu, mám pocit, že som hlavnou postavou vo filme s názvom „Mne sa to nikdy nemôže stať!“ Navrávam si v duchu, že predsa až také hrozné to tu nie je a až na pár výnimiek nás tu zase nič také mega dobrodružno-prekvapivé nestretá. Až v jeden stredajší podvečer...
Viem, že nie je 24.12., ale to nikomu neprekáža osláviť si Vianoce v predstihu. A ešte k tomu v Indii. Tento nápad sa zaskvel v hlave našej novej „dozorkyne", ktorá dozerá na nás, zahraničné dievčatá na indickom internáte v Agre alias väzení. Aby ste mali o fungovaní spomínanej inštitúcie a jej zariadení lepšiu predstavu, stačí si prečítať pár predošlých článkov. O tejto novožene veľa neviem, viem len, že pôsobila na pobočke Hindi univerzity, tej kde momentálne študujem, akurát to bolo v Dilí. Bola rok v Kórei a akonáhle sa vrátila, naverbovali ju chúďa na túto pozíciu. No nazvať ju organizačne schopnou by bola trúfalosť. Tak či onak, bolo od nej milé, že vyvinula nejakú tú snahu, spríjemniť náš pobyt ďaleko od domova aj v tento predsviatočný čas a prostredníctvom príprav vianočného programu nám pripomenúť, že vôbec nejaké Vianoce sú.
Po 7 hodinovom polospánku v spacom vozni z Agry do Kahjuraha, symbolu indickej pornografie, plného sošiek zobrazujúcich Kamasútru, kedy ma na striedačku budila zima prefukujúca cez škáry zavretého okna a hlasné chrápanie pre zmenu nie obstarožného Inda, ale objemnej Nemky, sme dorazili po pol hodinovom meškaní (čo je na Indiu slušný výkon, keďže tu neprekvapí ani také dvojhodinové meškanie). Išli sme na blink, takže aj keď sme mali všetko starostlivo naplánované, zvrat udalostí sme ponechali viac - menej náhode. Preto sme hneď na stanici vyspovedali pána v hnedej pletenej vestičke (áno áno, zima už dávno zaklopala aj na tie indické vráta), aby nám ten v zápätí oznámil, že autobusy z Khajuraha do Orchhy (našej ďalšej zastávky, do ktorej sme plánovali doraziť ešte v ten večer), chodia len ráno, či doobeda.
Našou poslednou zastávkou na týždňovej misii s krycím názvom „po stopách Pandžábu" bola Patiala, ktorá je údajne známa výrobou dizajnovo najkrajších kúskov tradičných „aladinských" topánok v celom štáte. Aby som bola úprimná, do Patialy sa nám príliš nechcelo, z turistického hľadiska príliš atraktívna nebola, no keďže sme mali ešte deň v zásobe a pobyt na univerzite s väzenskými podmienkami v špinavej Agre sme sa pre zachovanie fyzického i mentálneho zdravia snažili obmedzovať na minimum, padlo rozhodnutie, a znenazdajky sme sedeli v autobuse, aby sme si vychutnali záverečnú atmosféru tohto úžasného štátu.
Alebo kontroverzné hlavné mesto dvoch indických štátov, príklad urbanistickej architektúry a dizajnu v praxi, postavené švajčiarskym architektom pred šesťdesiatimi rokmi.
Alebo keď vám na izbe indického internátu znenazdajky vystriedajú jašterice, na ktoré ste si už ako tak zvykli a spriatelili sa s nimi krysy!
Alebo keď láska zvíťazí nad nástrahami dnešného sveta, prekoná diaľku a kultúrne rozdiely, aby sa potom mohli všetci svorne radovať a veseliť na internacionálnej svadbe v Chandigarhe.
Alebo charakter ľudí žijúcich v tomto severozápadnom štáte Indie, ako i to čo ich robí odlišnými od ostatných obyvateľov Indie.
Alebo špecifiká severozápadne ležiaceho štátu Indie, ktorého nezameniteľný charakter a kultúra oslovia, rovnako ako najvsvätejšie miesto Sikhov - Zlatý chrám v Amritsare.
