Som ľavák a mám vrodenú srdcovú vadu. Ale žijem. A keďže žijem, tak píšem... Zoznam autorových rubrík: Fejtónovým perom, Detský svet, Svet okolo mňa, Súkromné, Nezaradené
Slovensko má opäť športovcov, ktorých mená sú známe, chvalabohu aj za riekou Dunaj, Morava a myslím, že aj Hudson river. V dvoch prípadoch minimálne. A všetci traja majú tak trochu niečo spoločné: čaká ich kľúčový krok v ich kariére. Minimálne doterajšej.
Videli ste to? Slovenský Dr. Ludsky sa prehnal českým televíznym pondelkom v češtine. Slaboduchosť, nevedomosť alebo obligátum českého dabingového hyenizmu? Ani jedno, ani druhé, ani tretie. Patriotizmus českého audiovizuálného exhibicionizmu sa jednoducho naplno prejavil.
Trenčín má dva kultúrne vrcholy. Teda, čo do rozsahu a významu. Prvým je Art Film, o ktorom bude reč a tým druhým je fes´tival Pohoda. Pohoda je svojou atmosférou, ľuďmi a účastníkmi festivalu popretkávaná snáď celým Trenčínom. Zaujímavé na tom celom je, že nemusíte byť na Pohode priamo účastný, ale keď tak stretávate "pohoďákov", zrazu chcete ísť na letisko s nimi, pretože máte pocit, že o tú atmosféru nechcete prísť. Je všadeprítomná. Aj priamo v meste. Bohužiaľ, to nie je prípad Art filmu,ktorý Pohode predchádza. A tú NEatmosféru si veru nezaslúži.
Tak som dostal darček. Ku Dňu otcov. Od svojej ženy a štvoročnej dcéry. Prišli, jedna ruka za chrbátom, gratulácia, bozk, darček. Krásny moment. Krásny vďaka tomu, čo zo mňa urobilo dobrého otca. Dobrého otca pre moje dve baby. Lebo si myslím, že dobrého otca, robí dobrým otcom predovšetkým jeho rodina. A tak chcem, aby deň otcov bol uznaním aj žien a detí otcov ako symbolu rodiny, vzťahu, lásky, dobra a puta.
Jozef Čentéš v máji stiahol svoju kandidatúru na post generálneho prokurátora, aby tak v hre zostal iba Dobrosalv Trnka. Nakoniec všetko dopadlo tak, že Dobroslav Trnka v júni stiahol svoju kandidatúru, aby bol zvolený za generálného prokurátora znovu prihlasúvší Jozef Čentéš. Dva dôležité fakty, ktoré odkrývajú politické hry a úskoky "hláv pomazaných". Bábkové divadlo, ktoré vykrúca naše paragrafy do bolesti. Všetko sa to udialo na slovenský spôsob. Na typický slovenský spôsob.
Ďuro je fajn chlap. Ráno ho zobudí odporný budík. Ale ten budík nie je odporný stále. Iba tých pár sekúnd, keď zvoní. Takže teraz je práve odporný, ale keby nezazvonil, tak by Ďuro zaspal. A to nechcel. Medzi každoranné rituály, ktoré vykonáva, patrí umývanie zubov. Robí tak aj teraz. Chodí po celom byte, balí si "svačinu" do roboty, obúva si ponožky, nohavice a košeľu. Všetko toto robí popri umývaní zubov. Vlastne on si ich ani neumýva. Kefku má strčenú v ústach a nehýbe s ňou. Ako? Veď sa oblieka. Keď už cíti, že mu "slinopasta" už - už ide vytekať z úst, rýchlo vypľuje ich obsah. A v tom to príde: Zubná pasta sa nejakým grambľavým mimopohybom rovno z úst zvezie na košeľu. Fľak na nej nemožno zakryť. Chce to dôkladné vyčistenie. Na to nemá čas. napadne mu, že si ju prezlečie. Kruci! Gombíky. Prekliate gombíky. Ďuro je však šikovný a zatiaľ všetko stíha.
Myslel som si, že je to mýtus. Bol. Dodnes. Teda aspoň pre mňa. Lebo som to ešte nezažil. Na obede v reštaurácii sa čašníčke podarilo strčiť prst do polievky. Že to spravila je fakt. Ale spôsob akým sa to NEsnažila zakryť bol famózny. A slovo "famózny" nemyslím ako lichôtku.
Zdena Cháru som videl "naživo" dvakrát. Vždy to bolo v lete. Veď kedy inokedy? Prvý raz to bolo na zimnom štadióne v Trenčíne, kde sedel medzi divákmi. Ako divák. Nie vo VIP zóne, ani v skyboxe, ale na drevennej sedačke (lebo také na zimnom štadióne vTrenčíne sú) medzi fanúšikmi. Všimol som si ho cez prestávku. Nikam neodchádzal. Zostal sedieť. Ľudia sa pri ňom sporadicky zastavovali, otáčali sa za ním. Bol jednoducho všimnuteľný. Prišiel k nemu mladý muž a držal v ruke knihu. Tuším niečo o "NHL". Chcel autogram, samozrejme. Zdeno Chára nezaváhal. Ochotne sa podpísal a dokonca sa usmieval. Bolo to mile a bol taký obyčajný. Vysoký ale obyčajný. Druhýkrát som ho videl na bicykli. aj na ňom bol vysoký. A zase obyčajný.
Pri správe o ďalšom vyhratom súdnom spore Ivana Lexu mi napadol jeden vtip: Koľko dostane Ivan Lexa, keď ukradne auto, šoféruje ho bez vodičského preukazu, prejde na červenú a na priechode pre chodcov zrazí človeka? Odpoveď" Asi 30 tisíc eur. Smiešne? Alebo trpké? V týchto dňoch opäť raz prešumelo slovenským mediálnym svetom jeho meno. Vyhral ďalší súdny spor. Bohužiaľ. Ani neviem koľký v poradí. 359. alebo 487.? Poviem to narovinu: Ivana Lexu a jeho SIS-kárske a politicky pridružené chápadlá by som najradšej vystrelil prinajmenšom na Kamčatku. Navždy.
Slovenské súdy, súdnictvo, justícia, právo či skôr neprávo alebo čokoľvek chcete, mi tak trochu s odstupom času, pripomína žrebovanie lotérie. Takmer nikdy nepadnú tie správne čísla. Drvivá väčšina ostatných čísel úplne nepovšimnuté skočnia MIMO. So slovenskými súdmi, či sudcami (predpokladám, že nie všetkými!) je to podobné. Sem - tam sa podarí odsúdiť vypalníka,vydierača, zosnovateľa organizovanej zločineckej skupiny. Výherné čísla, ktorých je ale akosi málo. Bohužiaľ, veľa loptičiek sa "len tak, mirnix - dirnix" rozkozúľa do celého sveta...v lepšom prípade, toho slovenského. A lotéria ide dookola. A my, či skôr príbuzní obetí veríme, že spravodlivosť niekde predsa len existuje.
Doba, v ktorej si žijeme, konzumujeme, zdieľame, bežíme, pracujeme a nakupujeme sa ženie míľovými krokmi vpred. Vpred bez toho, aby sme si uvedomovali jej kozmickú rýchlosť, aby sme si uvedomili, že chceme - nechceme, nás oberá o nutné spoločenské anachronizmy. Ale neokráda nás, nič nám neberie. Len nám ponúka možnosti.
Keď som bol malý chlapec, čo bolo tak pred dvadsiatimi rokmi, tak som mal jednu malú „úchylku“. Posadil som sa na malú stoličku a pozeral som sa na práčku ako perie. Všetko sa tam točilo. Zastavilo. Točilo. A ja som len čakal, kedy príde koniec. Bol to pre mňa taký môj televízor, v ktorom sa nič neopakovalo. Veci v nej sa pohybovali bez akejkoľvek logiky. Snáď len logiky odstredivej sily. S tou „štátnotelevíznou“ Trojkou je to podobné. Čakáme, kedy sa vypne. Zatiaľ sa stále „točí“...vlastne možno, že kým dopíšem tento, tak už aj dotočila.
Z času načas sa slovenským spoločenským a politickým spektrom preženie „uragán“ zvaný legalizácia. Legalizácia vieme čoho. Nie nebojím sa to povedať, ale vzhľadom k tomu, že synoným k tomuto slovu je málo (ja poznám len dve alebo tri), nechcem aby to tu celé bolo ako v „Papagájove“. Z času načas sa aj mnou preženie „uragán“, kedy neviem kam sa vlastne zaradiť. Som NEkonzumovateľ marihuany a všetkého drogoidného (maximálne ranná káva. To je moja fakt droga), ale mám v sebe tichého démona, ktorý mi vraví: prečo to sakra nezlegalizujú?
Nedávno prebehlo v parlamente hlasovanie o striedavej starostlivosti. Hlasovanie, ktoré mohlo zmeniť „zakrpatený“ systém rodinnej výchovy, ktorý upravuje predmetný zákon o rodine. Návrh neprešiel. O jeden hlas. Šokujúce, zarážajúce. Šokujúce a zarážajúce sú ruka v ruke vyjadrenia politikov, ktorí hlasovali vlastne proti všetkým: Proti sebe, proti rodine, proti deťom, proti otcom a proti svojmu vedomiu a svedomiu.
Denno-denne som "odsúdený" kráčať z práce cez mesto a stretajúc sa s množstvom ľudí tvorím kolorit Trenčína, ktorý mám rád aj keď ho zažívam každý deň. Ale jedna malá (no rozlohou a povšimnuteľnosťou veľká) škvrna je prítomná. Jama uprostred mesta ako pozostatok čohosi rozostavaného, pozastaveného, oploteného a zubom času zarastajúceho miesta.
