jednoducho dôchodca, jednou rukou na blogu, druhou nohou v hrobe so životnou zásadou podľa Diderota: "Lepšie je opotrebovať sa, ako zhrdzavieť" Zoznam autorových rubrík: Detstvo - spomienky, Škola - spomienky, Práca - spomienky, Cestovanie, Z Turca, Staroba - spomienky, Filatelia - svet poznania, Súkromné, Nezaradené
Po mojom článku o Jilemnického 25-ke sa mi ozval starý kamarát, s ktorým som sa však osobne ešte nikdy nestretol - ex-admin blog.sme.sk - Peter Mikšík. Starší blogeri si ho istotne dobre pamätajú, veď on doslova žil s blogom. Vraj škoda, že sme o sebe nevedeli, aj on sa jej zúčastnil. Rozmýšľali sme, že sa najbližšie vyberieme na Dubnickú 30-ku.
Rakytov je najvyšším vrcholom liptovskej vetvy Veľkej Fatry. Revúcki turisti robili naň výstup zo Strednej Revúcej spočiatku neznačkovanou trasou. Žltý značkovaný turistický chodník naň vedie z Nižnej Revúcej, na ktorý sme sa napojili pri útulni Limba, ním sme pokračovali na Rakytov, ďalej až do sedla pod Čiernym kameňom viedla trasa po zelenej značke, popod Čierny kameň zas trocha neznačkovanou trasou a potom až do Vyšnej Revúcej po žltej značke.
Túlal som sa po dedinách dolnej Oravy a v jednej som natrafil na oznam, že v Žaškove sa stretnú heligonkári. Dávno som už v Žaškove nebol, tak som sa tam vybral znova. Obdivovať to množstvo drevených žaškovských domov a potešiť sa
Rád sa túlam nielen po kopcoch. Z kopcov je čo obdivovať doďaleka, ale aj pod nimi je tej krásy dosť. Či pohľad hore na tie pnejúce sa končiare, alebo pohľad naokolo. A nájdeš tu nielen krásnu prírodu, ale aj krásne diela umu a rúk ľudí. Aj pod Vysokými Tatrami som pochodil nejeden kúsok a tak som narazil aj na štyri krásne drevené kostolíky. Tak teda štyri tatranské drevené kostolíky: Dolný Smokovec, Starý Smokovec, Tatranská Kotlina a Tatranská Javorina. Ale najznámejší podtatranský drevený kostol je ten artikulány evanjelický v Kežmarku, ktorý je zapísaný aj v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
V noci zo soboty na nedeľu v Turci trochu spŕchlo, ráno bolo mokré a predpoveď počasia hovorila o veľkom ochladení a možných prehánkach po celom Slovensku. Nabalil som teda aj náhradné oblečenie do dažďa a hybaj skoro ráno ešte za tmy do Považskej Teplej na 38. ročník Jilemnického jarnej dvadsaťpäťky. Po daždi však celú nedeľu ani stopy, ani chladno nebolo, teplota tak akurát na príjemnú prechádzku krásnou prírodou, takže deň sa veľmi vydaril.
V sobotu som bol s vnučkou na Tlstej vo Veľkej Fatre, o deň na to, v nedeľu s ružomberskými turistami na Prednom Choči v Chočských vrchoch. Obe vychádzky horou. Ale nie je hora ako hora. Tlstú mám pochodenú v lete i v zime, na Prednom Choči som bol prvý raz.
Dva žilinské kluby turistov robili dve akcie, obe so zhodným odchodom autobusu zo Žiliny. Prvou akciou bol prvý ročník Gbeľany - sedlo Žiarce - Lysica - Belá, druhou chata Vrátna - chata na Grúni - Štefanová. Ešte pri nástupe do autobusu som nebol rozhodnutý, ku ktorej partii sa pridám, lístok som si kúpil až na konečnú. Nakoniec som sa rozhodol pre druhú akciu, ktorú som si rozšíril o výstup od chaty na Grúni na Poludňový grúň. Na druhý deň som mal naplánovanú ďalšiu akciu, tak z Grúňa som sa vrátil dole k chate, odtiaľ som pokračoval do Štefanovej a ďalej Novou dolinou a Tiesňavami do Terchovej.
S partiou turistov z Krompách som sa prešiel zo Sloviniek do Sloviniek. Lákali ma na tom dve veci: prvá časť vychádzky viedla neznačeným terénom z horného konca Sloviniek Lacemberskou dolinou a dolinou Brôdok do strediska Porač-Park, druhá krásnou Poráčskou dolinou späť. Poráčsku dolinu som si predvlani prešiel zo Sloviniek hore do Poráča - ja som si pre seba tú trasu nazval od dvoch kostolov v Slovinkách (grécko-katolícky a pravoslávny) k jednému kostolu v Poráči (grécko-katolícky) a páčila sa mi. Ešte čakám na nejakú akciu, ktorá pôjde po opačnej strane Poráčskej doliny - Galmusom (Grolmusom - opr.). Ak sa jej nedočkám, vyberiem sa ta hoci aj sám.
Taká prechádzka tichou Tichou dolinou v Tatrách. Vybral som sa ta s turistami z Liptovského Hrádku, s ktorými som bol napr. aj na Kôprovskon štíte. Pekná zimná prechádzka za krásneho počasia.Keď som v Mikuláši vystupoval z vlaku, aby som prestúpil na autobus na Podbanské, do toho istého kupé nastupovali mikulášski tuisti s bežkami. Išli si zalyžovať na Štrbské Pleso a s niektorými z nich som sa potom pri návrate stretol na Podbanskom v reštaurácii.
Obec Nolčovo a turisti zo susedných Krpelian pozývali na výstup na Nolčovskú Moguru. Na turistickej mape by ste ju darmo hľadali, nenájdete ju na žiadnej. A pritom je to neveľmi vysoký kopec 1059 m, zaznačený aj na mape, odkiaľ sa Vám naskytnú za pekného počasia krásne výhľady. Zaznačený, ale s iným názvom.
S pribúdajúcimi krížikmi sa človeku stále viac cnie za svojim rodným chotárom a rád by sa ta vrátil, hoci len tak na skok. Tak som využil príležitosť prejsť sa k prameňu Ipľa a na vrch Bykovo, ktoré patrili kedysi do chotára mojej rodnej obce. Lučenskí turisti sa tam chystali, ochotne ma zobrali medzi seba.
Dávno sa už nadsedemdesiatnici neboli spolu prejsť. Cez sviatky aj trochu pribrali, tak už bolo načase dačo so sebou robiť a naprávať pošramotenú kondíciu. Vybrali sa teda na vychádzku z Myjavy do Sobotišťa a cestou sa zastavili aj na hrade Branč.
Na pondelok, deň pred Silvestrom, som pôvodne plánoval ísť s Ružomberčanmi z Vyšnej Revúcej na Ploskú a Borišov, ale v podvečer som mal klub filatelistov, preto som nemohol na poriadnu túru. O deň na to, na Silvestra, som mal naplánovaný taký oddychový Vyšehrad s Prievidžanmi. Tak som sa vybral len tak pozrieť sa na Martinské hole a z nich dole do Turčianskej záhradky a na jej "oplotenie" Krivánskou Malou Fatrou a Veľkou Fatrou. No a bola z toho zas aj ferrata, nie celkom zimná, len taká akoby jarná za krásneho slnečného počasia so snehom, ale bez ľadu.
Nedávno pri pondelkovom pive v našej krčme sme si s kamarátom zaspomínali na svoje detské roky. On z Liptova, ja z Novohradu. Spomenul som aj zimné večery - neodmysliteľné priadky a páračky, kde sa schádzali ženy a dievky a okolo polnoci sa prikmotrili aj mládenci s na tie časy neodmysliteľnou harmonikou. Samozrejme, bolo tam veselo, veď pri harmonike inak ani nemohlo byť. Ani deti nemohli spať, veď všetko sa to odohrávalo v jednej "chyži", ktorá bola všetkým - obývačkou, kuchyňou, jedálňou i spálňou pre celú rodinu, pre všetky generácie rodiny od malých detí až po prastarých rodičov. Izba, v ktorej sa rodilo i umieralo. Vtedy sa nerodilo na pôrodníckom oddelení nemocnice a prestarnutí sa neodkladali na umieranie do starobincov, dnes honosne nazývaných napr. dom opatrovateľských služieb. Vtedajšie rodinné väzby či v chudobných alebo bohatých rodinách boli na inej úrovni ako sú dnes. Chyža bola jedinou miestnosťou, v ktorej sa v zime kúrilo...
Hľadal som na nete vhodnú zimnú túru. V zime obyčajne už nechodím sám, tak som si popozeral akcie klubov. Rád idem tam, kde som ešte nebol. Našiel som zaujímavé zimné túry, ktoré som už absolvoval, napr. Choč (asi ta pôjdem znova aj na Silvestra), Sidorovo s Vlkolíncom a ďalšie. Ale najviac ma zaujala vychádzka KST Dubnica - z Dubnice do Omšenia. Pozrel som si trasu na mape - výborne, je to mimo značkovaných turistických chodníkov a aj začiatok túry je vhodný, takže to do Dubice stihnem. A pritom najvyšší bod túry má aj zaujímavý názov: Slopský vrch.
Od piešťanských nadsedemdesiatnikov som dostal pozvánku na hrad Devín. Nepotreboval som sa rozhodovať, hoci som v pláne mal kopec bližší a vyšší. No a v Bratislave som sa dozvedel, že okrem hradu by to mala byť aj Kobyla, tá Devínska.
...cez Malatinú, Srňacie a Medihradné. Všetky dediny Oravy dole od Oravského Podzámku a Podbiela mám pochodené, avšak všetko len po ceste z dediny do dediny. Kubínski turisti sa vybrali krížom-krážom z Hornej Lehoty do Kubína mierne zvlnenou krásnou oravskou prídodou neznačkovanou trasou, tak som sa k nim pridal aj ja. Prijali ma, tak ako už niekoľkokrát v minulosti. Všetko fajn, akurát to počasie mohlo byť krajšie. Také, ako týždeň predtým, keď som sa potuloval po Tatrách.
Nedávno som bol s mladými na prechádzke na Vrchrieke na Kysuciach, tentoraz som sa s inými mladými vybral na Považie. Dievčence zo žilinského klubu turistov Malá Fatra, s ktorými som bol vlani na Cigánke, sa tentoraz vybrali na hrad Hričov.
